The Huntresses 14

Sierra

Ranný budíček bol bolestivý a tvrdý. Tvrdý ako podlaha, na ktorú som spadla z postele. Teda, na ktorú ma Harry zhodil z postele. Úprimne som si myslela, že na drsné zaobchádzanie z jeho strany som si zvykla, no uprostred spánku okolo 2:00 a.m. to bolo predsa len prekvapenie.

„Výčitky, zlatko?“ spýtala som sa s úškrnom, pričom som sa snažila posadiť a vystrieť si chrbát, ktorý tým pádom utrpel najviac. Zazrel na mňa a naklonil sa z postele, na ktorej on zostal tak, aby ma lepšie videl.

„Čo to malo znamenať?!“ zavrčal na mňa naštvane, na čo som len prevrátila oči, no to on našťastie v tme nemohol vidieť. Prečo len bol taký idiot? Večer si to užíva a ráno má výčitky, ktoré schytám len ja. Magor.

„Čo. To. Malo. Znamenať?!“ zopakoval zúrivo otázku, keď som mu na ňu neodpovedala.

„Povedala by som ti, že ma to mrzí, keď to tak veľmi potrebuješ počuť, ale ja ti neklamem, to dobre vieš.“

„Sierra...!“

„Fajn, veľmi ma tá noc mrzí, nemala som ťa tak doškriabať a dohrýzť, lenže keď si ty zlý ku mne, som aj ja k tebe,“ s výsmechom som sa ospravedlnila, na čo by ma zrejme zavraždil pohľadom, keby nebola tma. Takto som sa začínala báť, že skočí na mňa z postele a uškrtí ma. Aj keď po to skočí na mňa z postele to znelo naozaj fajn.

„Vieš dobre, o čom hovorím!“ zavrčal zúrivo.

„Pozri sa Harry, si strašný idiot a niekto by ti to už vážne mal povedať! Večer si spokojný, keď si to užívaš, tak je všetko úžasné a ráno som ja tá sviňa, lebo teba straší predstava tvojej priateľky! Ale to, že ty to chceš tiež, a že v tom máš svoj podiel viny ti nejak uniká!“

„Takže je to moja vina?! Ty ma tu začneš zvádzať a vyzliekať sa, ale ja som idiot, keď ti podľahnem?!“

„Idiot si, keď ma na druhý deň zo všetkého viníš! Fajn, chcela som ťa dostať do postele, lenže ty sa tváriš, že opačne to neplatilo! Lenže keby si svoju Ariu miloval tak strašne, ako sa tváriš, nevyspal by si sa so mnou!“

„Do riti Sierra! Ty si nedokážeš ani predstaviť, čo to je! Netvár sa, že nevieš, ako zasrane sexy vyzeráš! Sama to dobre vieš!“

„Vieš, keby si svoju drahú Ariu tak veľmi ľúbil, vylepil by si mi a zrejme by si ma vyhodil, pokojne aj vyzlečenú! Alebo, keby si mal trochu rozumu, celé to ukončíš, kým sa vyzliecť stihnem! Lenže ty si to nechcel, tak ma prestaň obviňovať, radšej skús porozmýšlať, prečo!“

„Možno ma napadá jeden dôvod...“ povedal potichu po chvíli, zdalo sa, že sa upokojil.

„Vlastne,“ dodal s úškrnom, ktorý naznačoval, že nič dobré teraz nepríde, „sú to až dva dôvody,“ a s ešte širším úsmevom mi poriadne nápadne pozrel na prsia.

„Idiot,“ zasyčala som v tichosti, na čo sa jeho úsmev znova rozšíril, čo som ani neverila, že je možné.

„Vieš, ak máš naozaj výčitky, kvôli Arií, nemusíš,“ začala som opatrne, nie úplne presvedčená, že je to ten najlepší nápad, „totiž, neviem, ako ti to povedať, no mal by si to vedieť. Ty... nie si jediný z vás dvoch, ktorý si užíva... aj trochu... navyše.“

Nebola som si istá, či ma pochopil, no otvorenejšie som to povedať nedokázala.  Nebolo to aj tak už dosť hrozné? Povzdychol si a na chvíľu bolo ticho. Naplnilo miestnosť a počul bolo len náš dych.

„Prečo ti mám veriť?!“ ozval sa zrazu naštvane a prerušil to príjemné ticho.

„Čo?!“ spýtala som sa nechápavo. Ako mi mohol neveriť?!

„Pýtam sa ťa len, čo chceš týmto dosiahnuť?!“

„Možno nechcem, aby si ňou bol tak šialene zaslepený?!“

„Nie som nikým zaslepený! Ja ju ľúbim, jasné?! Možno ty nič také nepoznáš, ale ja áno!“

„Nič také nepoznám?! A čo ty?! Myslíš, že som ťa neľúbila?! Do riti Harry! Nevieš si predstaviť, ako veľmi som ťa milovala!“

„Smutné, že to hovoríš teraz, keď ti už neverím. Smutné, že som pri tebe nikdy nemal pocit, že som viac, ako nejaká hlúpa hračka, ktorá ti spríjemňuje čas, keď na ňu máš chuť!“

„Teraz?! Povedala som ti to toľkokrát predtým! Každý jeden deň!“

Skôr, než mi po lícach začali tiecť slzy, ktoré by ma ponížili ešte viac som vstala zo zeme a strhla plachtu z Harryho postele, až takmer spadol. Bez slova som sa do nej zakrútila, zaviazala som si ju a skôr, než som vyšla z miestnosti som zdvihla ruku a ukázala mu prostredník.

Kým som odišla preč, spomenula som si ešte na niečo. Starý zápisník, ktorý ležal na stole som otvorila na čistej strane, napísala odkaz a položila mu ho pred dvere spálne. S hlasným tresknutím som ich za sebou zabuchla a zmizla do chladnej  noci.

Veľmi sa ospravedlňujem, že je taká krátka, len keby som tam ešte niečo chcela napchať, bolo by to odveci :( Takže len takto, o to skôr zas bude ďalšia ;)