The Huntresses 7

Sierra
Po chvíľke ležania na dlážke v kúpelni, bez jediného pohybu či zbytočného rozmýšľania nad čímkoľvek som sa donútila posadiť. Miestnosť napĺňal zvuk sprchy, ktorú ešte stále nikto nevypol. Na dlážke celej miestnosti bola voda. Zúrivo som kopla do svojho oblečenia, ktoré ležalo na zemi a bolo celé premočené.

„Požičaj mi niečo na oblečenie!“ okríkla som Harryho a on sa uškrnul. Čakala som na odpoveď, no žiadnu som nedostala, pokojne ďalej ležal na zemi tak, ako som pred chvíľou ležala aj ja. Kopla som ho do boku.

„Pohni, Styles!“ Znova sa len uškrnul, ani sa nepokúšal vstať.

„Donesiem ti niečo na oblečenie? Alebo ťa tu nechám celý večer behať po dome nahú?“ zamyslel sa nahlas a provokačne na mňa pozrel. Kopla som doňho znova.

„Potom môžeš vysvetlovať Tommovi, prečo som mu vykradla skriňu. A aký si bol gentleman. Alebo Arií?“

„Nikto sa nič nesmie dozvedieť,“ zasyčal na mňa, keď si konečne začal uvedomovať, čo sa deje.

„A ja som si myslela, že si späť,“ povzdychla som si, „ale stále to nie si ty, len ten hlúpy Ariin poskok.“

„Zopakuj to!“ zavrčal na mňa.

„Si Ariin poskok! Poslúchaš ju na slovo, beháš za ňou ako psík! Spamätaj sa!“

„To si prehnala!“

„Pravda bolí?! Uvedom si to!“

Zdalo sa, že Harry definitívne stratil nervy. Rýchlym pohybom vstal zo zeme, chytil ma za plecia a pritlačil k stene tak, že stál nado mnou a jeho tvár bola kúsok od mojej.

„Sklapni už! A ak sa niekto dozvie o niečom z toho, čo sa tu dnes stalo, zabijem ťa!“ zúrivo na mňa zasyčal. Zasmiala som sa.

„Keby som bola mŕtva, už by sme si to nemohli zopakovať.“

„Sierra...!“

Odtlačila som ho od seba a skôr, než mohol protestovať som vyšla z kúpelne. Bolo mi jedno, že zo mňa kvapká voda a zanechávam za sebou mokrú stopu. Prešla som k dverám Louisovej izby, keď ma Harry chytil zozadu a zastavil. Bez slova mi podal nejaké jeho oblečenie. Navliekla som sa do toho, Harry ma celý čas sledoval.

„Zavezieš ma domov?“ spýtala som sa ho a pozrela mu do očí, aby neodvracal pohľad a nevykrúcal sa. Plánovala som síce odísť autobusom, no nečakaná sprcha ma zdržala a o takomto čase už autobusy nechodia.

„Nemôžem. Zostaň na noc.“

„Si strašný idiot!“ buchla som mu päsťami naštvane do hrude. Ako som sa zvrtla na päte, chytil ma za zápästie.

„Môžeš spať so mnou, v mojej posteli,“ navrhol a žmurkol na mňa.

Vytrhla som si ruku z jeho zovretia a ignorovala ho. Prešla som do obývačky, kde som si ľahla na gauč. Harry vošiel chvíľku po mne, medzi tým si obliekol aspoň tepláky, ktoré mu viseli nízko na bedrách.

„Nebudem spať s tebou,“ informovala som ho, akoby len mimochodom a pozerala naňho, nohy prekrížené vo vzduchu.

„Bojíš sa ma?“ zatiahol provokačne. Vyplazila som mu jazyk.

„To určite. Len ti tak trochu môže prísť každú chvíľu priateľka a nevysvetlíš to.“ Na chvíľu sme len tak na seba pozerali.

„Dnes to nebol tvoj najlepší výkon,“ podpichla som ho po chvíli. Zazrel na mňa, akoby si nebol istý, či mi správne rozumel.

„Vieš to aj lepšie, zlatko. Minimálne si vedel, kedysi. Keď si bol so mnou. Pripadá mi to tak, že teraz si toho veľa neužiješ, nemám pravdu?“ Znova na mňa zazrel.

„Vieš, že so mnou sa môžeš rozprávať o všetkom. Vždy si mohol.“

„Možno sa nechcem o tomto rozprávať,“ zasyčal na mňa.

„Jasné, veď kto by si chcel priznať, že má problémy v posteli?“

„Ako si zas prišla na také niečo?! Nič také som nepovedal!“

„Ani nemusíš,“ sladko som sa usmiala a cmukla mu do tváre, „vidno, že nemáš v poslednom čase prax.“

Vstal z kresla, kde sedel a prešiel ku mne, bolo mi jasné, že čoskoro vybuchne. Harry nikdy nemal silné nervy, čo väčšine ľudí vadí, no v skutočnosti je to spontánne a sexy, ak sa s tým ostatní vedia vysporiadať.

„Tak ma presvedč, že dokážeš to, čo kedysi,“ navrhla som mu provokačne, pričom som sa posadila, „pobozkaj ma tak ako kedysi.“ Zdvihla som naňho obočie a čakala. Bozk neprišiel. Žiadne prekvapenie. Namiesto toho ma už zúrivý Harry chytil za ruku a donútil vstať. V sekunde som sa ocitla medzi Harrym a chladnou stenou. Chcel niečo zavrčať, no predbehla som ho.

„Uvedomuješ si, že toto robíš vždy, keď už nevieš, čo povedať? Mňa nevystrašíš, rovno to vzdaj,“ vysmiala som ho. Sama som nevedela, o čo mi išlo, no stále som sa Harryho snažila vyprovokovať viac a viac. Možno som čakala, že sa konečne naštve, začne ziapať alebo urobí čokoľvek, len bude sám sebou, tým vášnivým, nebezpečný chalanom, ktorého som poznala, nie Ariiným domácim zvieratkom. Videla som tesne pred sebou, ako sa mu rýchlo dvíha hrudník. Už bol skoro tam. Už len trochu naňho zatlačiť a vybuchne, cítila som to.

„Presne, ako som si myslela. Daj mi pokoj! Si chudák! Urobila z teba úbožiaka! Nedotýkaj sa ma!“ zakričala som naňho a on to už nevydržal. Za ruku ma potiahol smerom ku gauču, kde som dopadla po tom, čo mi opierka na ruku podrazila nohy. Dopad bol tvrdý, no ja som sa usmievala. Konečne.

„Čo je Styles? Teraz sa na mňa hodíš? No ja čakám,“ ďalej som ho provokovala. Zdalo sa však, že sa medzitým upokojil a na moju poznámku nenasledovala žiadna reakcia, akú by som očakávala.

„To by si chcela, však?“ vysmial ma, zdvihol mi nohy, zložil ich z gauča a sám si tam sadol. Naštvane som sa posadila.

„Čo je s tebou?! Odkedy sa kontroluješ? Býval si zábavnejší...“

„Keď ti bolo so mnou tak dobre, ako stále tvrdíš, prečo si sa na mňa vykašlala?“ vrátil mi to, rovno ranou pod pás. Pozrela som naňho, aby som sa uistila, že to nemyslí vážne, no nezdalo sa, že by žartoval. Povzdychla som si. Bolo to hlúpe, no jediné, čo ma napadlo bolo, že chcem späť svojho Harryho, toho, ktorý sa na nič nepýta, nič nerieši, užíva si život a ústa používa na všetko, len nie zbytočné rozprávanie.

„Nie je to nič pekné,“ upozornila som dopredu, no nevšímal si to.

Zhlboka som sa nadýchla, zhromaždili sa mi v mysli stovky myšlienok, z ktorých som tie najlepšie narýchlo vyberala.

„Viem, že som odišla bez rozlúčenia... Bez vysvetlenia... Čohokoľvek. V ten deň ráno, ešte si spal mi volali z nemocnice. Moja starká zomrela. Ona bola pre mňa všetkým. Vždy mi vedela pomôcť, vďaka nej som tým, kým som, naučila ma všetko, čo som kedy vedela, bola pre mňa inšpiráciou, najdôležitejším človekom. Nezvládla som to, vôbec. Zrútila som sa. Nevychádzala som z domu, neskôr dokonca ani z izby. Telefón som hodila o stenu, keď stále zvonil a nestarala sa oň. Nejedla som, nepila, nežila. Mama sa mi vyhrážala, že ma pošlú za psychiatrom. Po čase som sa spamätala. Trvalo to však dlho. Príliš dlho. Viac než mesiac som sa nikomu neozvala. Ako som sa mohla ozvať potom? Len tak, zničoho nič? Mrzí ma, že si o mne mesiac nepočul, neskočíme na rande, akoby nič? Nevedela som, či ti ešte na mne záležalo. Či si si medzitým nenašiel inú. Či by si mi odpustil. Či vy si ma chcel vidieť... Pochopila som, že som všetko zničila. Že sa už nemôžem vrátiť. Zmenila som si číslo, prácu, začala som odznova. Noví ľudia, nový život. O tých starých som svojou hlúposťou prišla...“ Kým som dorozprávala, do očí mi vyhŕkli slzy, niektoré sa aj skotúľali po lícach a Harry mi ich zotieral.

„Vždy by si sa mohla ku mne vrátiť,“ uistil ma smutne, mala som pocit, že rozmýšľal, aké by to bolo, keby som sa vrátila. Keby každú noc v posteli vedľa neho neležala Aria, ale ja. Do očí mi vyhŕkli ďalšie slzy. Tieto boli od hanby. Napriek tomu všetkému, čo som si kedy hovorila, v čo som verila, som ho oklamala. No pravdu som mu povedať nemohla. Ešte nie...