Lonely 1o

A zasa ďalšie výhovorky a bullshíííít. Zajtra sa sťahujem (fake smile), od babky tentokrát ku starkej, kam sa mi teda vôbec nechce. Ale samozrejme by to nebolo fér, keby sme len u babky, blá, blá, blá.
Nechcem tam ísť, vážne nie. Samozrejme, že mám starkú rada, ale:
- žiaden internet (ani sesternica nablízku, ktorá by poskytla heslo, proste nikto, aj keď mi vlastne nechýba net ako taký, skôr inšpirácie na kreslenie, viem si tam nájsť skvelé predlohy a nápady :/ a samozrejme, vy mi budete chýbať, moje dvojča novonájdené, moje dvojča staronájdené, jedna geniálna spisovateľka, jeden strašný idiot... sooo alone... a ani seriály, len tie, čo som už posťahovala :( )
- nie je to dve ulice od nášho domu ako u babky, nemôžem si tam zobrať dve tričká a tepláky s tým, že keď niečo chcem, mám to dve minúty od domu
- vráti sa mi sestra, čo znamená žiadne ticho, pokoj, aký som si doteraz užívala
- Disney channel, moja nočná mora, lebo celý deň budem počúvať tie tri priblblé americké vtipy dookola sa opakujúce v tých trapných seriáloch, ale sestra to nevypne
- pravdepodobnosť, že tam budem ešte aj v septembri a pôjdem odtiaľ do školy prvé dni
- starká sa bude stále snažiť organizovať nejaký program, ktorý okrem nej nikoho baviť nebude
- starká nevie variť (väčšinou) a neje sladkosti ani žiadne v dome nemá
- starká chodí skoro spať a čaká to aj od nás

Preto sa ospravedlňujem, že na určitú dobu je toto posledná kapitola odo mňa (možno), ďalšie budú napísané, len ten net nie, no ak by sa vyskytla príležitosť, prvé, čo urobím, bude že niečo zverejním pre vás ;) a ešte dnes čosi naplánujem na niekedy, aby sa tu aspoň čosi ocitlo ;)

Na ďalší deň mala Leslie na tvári tak šťastný a blažený výraz, ako som dávno nevidela. Vlastne možno ani nikdy. Usmievala sa a nevedela sa dočkať, kedy za ňou prídem.

„Pani doktorka?“ zaštebotala sladko a ja som sa k nej aj napriek prekvapeniu sklonila.

„Čo by si chcela, drahá?“ spýtala som sa milo a ona sa na mňa stále usmievala, s výrazom malého dieťaťa.

„Príde ma Niall navštíviť?“ spýtala sa zvedavo, nevinne. Tie lesklé oči, ktoré sa na mňa upierali plné očakávania mi lámali srdce, ako jej povedať, tej úbohej malej Leslie, na ktorú sa dnes zmenila, že nepríde? No zdalo sa, že ani nemusím.

„Hlúpa, hlúpa, hlúpa!“ sama zvreskla na seba a treskla si hlavu o stenu.

„Hlupaňa! Nevieš, že nepríde?!“ vrieskal na ňu zúrivý hlas vychádzajúci z jej vlastných úst. A zrazu ticho. Krik a teraz ticho. Leslie začala potichu vzlikať.

„Leslie?“ naklonila som sa k nej chytila ju jemne za plece. Pozrela na mňa neštastným pohľadom.

„Nepríde, však?“ spýtala sa vystrašene a ja som nevedela, čo povedať.

„Niall bol vždy k Leslie dobrý. Chodili stále niekam,“ začala mi rozprávať.

Vždy jej vymýšlal krásne výlety, krásne miesta, kam ju bral. Stále jej hovoril, že ju ľúbi. Vzal ju na všeliaké miesta, rád preskúmaval, cestoval, skúšal nové veci a rád to robil s Leslie. Vtedy boli obaja šťastní, celý deň sa smiali, jednoducho zmizli na deň či dva a nikto ich nevidel, no nebál sa o nich, vedel, že opäť cestujú.

Vezmi foťák a o päť minút čakaj pred vchodom.

Takúto sms-ku Leslie našla neraz v telefóne. Zasmiala sa, pokrútila hlavou nad tým, že vymýšla, no v duchu bola šťastná a tešila sa.

Kam ideme?

Napísala vždy, hoci nikdy neprezradil a nikdy to ani nečakala.

Rýchlo sa obliekla, vedela, že Niall nebude chcieť čakať a vzala foťák, ako jej kázal. Jasné, že aj on mohol vziať foťák, no vedel, ako Leslie ten svoj milovala, ako rada ho fotila, ako rada fotila úplne všetko, takmer každý kvet, okolo ktorého prešli, smejúcich sa ľudí, krajinu z okna auta, zvieratá aj samú seba. Vždy sa domov vracala s tisíckami fotiek. Tváre, úsmevy, čokoľvek. Zavesila si ho okolo krku, cez plecia si prehodila obľúbenú koženú bundu, veď už bol večer, vonku  tma a so širokým úsmevom bežala z bytu. Vzala len kľúče do ruky, všetko ostatné vrátane mobilu zostávalo doma, nenechali sa pri takýchto výletoch vyrušovať kýmkoľvek. So smiechom skočila do čierného auta, ktoré akurát zastalo pred jej domom a pobozkala Nialla na líce. Zasmial sa, pustil rádio, vedel, že ona ho rada počúva, stiahol okná a vyrazili. Leslie sa smiala, bola šťastná. Vzala do ruky foťák a odfotila spievajúceho si Nialla, potom vystrčila objektív z okna a odfotila vysvietené budovy, okolo ktorých práve prechádzali. Zachytila z nich ešte niekoľko záberov, potom znova odfotila Nialla a celý čas si spievala spolu s veselým hlasom jej obľúbenej speváčky. Vystrčila ruku z okna a smiala sa, rovnako ako Niall, bez príčiny, od šťastia.

„Sme tu,“ povedal s úškrnom po asi polhodinovej ceste a zastal na menšom parkovisku, kde nestálo jediné auto okrem ich.

„A prečo sme tu? Kde sme to?“ pýtala sa, aj keď nečakala odpoveď.

„Uvidíš,“ žmurkol na ňu, otvoril jej dvere, zamkol auto a vtisol jej bozk na líce. Leslie sa usmiala, pritlačila sa k nemu a niekoľkokrát ich spolu odfotila.

„Ideme?“ spýtala sa nedočkavo a podskočila od radosti. Niall sa nad jej netrpezlivosťou uškŕňal, no nechal sa kúsok ťahať, kým sa nezačal viesť cestu. Leslie zatiaľ fotila všetko, čo videla. Už po chvíli sa pred nimi objavil cieľ cesty a Leslie sa zasmiala, pričom ťahala Nialla ešte rýchlejšie dopredu. On sa stále len širšie usmieval. Rýchlo, no potichu preliezli plot, keďže Leslie by nevydržala ani sekundu čakať a už bežali do obrovského zrkadlového bludiska. Obaja sa sprisahanecky usmievali, veď sa tam v podstate vlámali uprostred noci. Keď prišli dosť ďaleko od vchodu, odvážili sa zažať baterky, ktoré Niall vytiahol.

„Kadiaľ?“ spýtala sa Leslie so smiechom, keď sa cesta pred nimi skončila a museli si vybrať, či vľavo alebo vpravo. Kým sa Niall obzeral, so smiechom fotila ich odrazy v zrkadlách, ktoré ich zvláštne deformovali a útržky svetla bateriek spolu s bleskami z foťáku im dodávali ešte zvláštnejší nádych.

„Myslím, že sa budeme musieť rozdeliť,“ zasmial sa a Leslie na okamih zaváhala. Potom sa však opäť uškrnula.

„Budem v cieli prvá,“ vysmiala ho a on sa rýchlo teda rozbehol k jednej z ciest, no Leslie ho zastavila.

„Tadiaľ idem ja!“ povedala panovačne, no so smiechom a kým tam zmizla, ešte trikrát Nialla odfotila. Rýchlym krokom prechádzala pomedzi zrkadlá, pričom foťák neustále cvakal, sama nepozerala čo, len ho držala od tela a mierila ním na seba, na svoje odrazy v zrkadlách, na svoje okolie. So smiechom sa fotila všade a stále postupovala dopredu nekonečnými, stále zamotanejšími chodbami.

Na okamih zastala, aby sa pozrela na fotky, dúfajúc, že aspoň niektoré sa jej budú páčiť. Keď jej naskočila prvá, takmer vykríkla. Triasla sa, no z hrdla jej nevyšiel jediný výkrik. Obzrela sa okolo seba, očami blúdila vystrašene všade. No nič, všetko vyzeralo tak ako predtým, jednoducho zrkadlový labyrint. Znova pozrela na obrázok vo foťáku, hoci sa musela k tomu donútiť a trasúcimi prstami rozsvietila obrazovku, ktorá sa medzitým vypla. Foťák jej takmer vypadol z ruky. Nie, nie nie! Prečo to vidí, čo to je? Ruky sa jej triasli a po tele jej nesustále naskakovali zimomriavky, pomaly začínala cítiť chlad. Pozrela sa okolo seba na zrkadlá a znova do foťáku, kde bol obraz úplne iný. Ten istý a predsa iný. Triasla sa, no oči odtrhnúť nedokázala.

Tie isté zrkadlá, čo stáli okolo nej boli aj na fotkách, no niektoré boli prevrátené a ležali na zemi, niektoré boli len rámy a črepiny ležali pod nimi, na niektorých sa vynímali praskliny ako pavučiny. Leslie sa opäť dookola obzrela, no všetko bolo také, ako malo byť. Vypla fotky a namiesto toho sa pozrela sama cez objektív. Striasla sa. Opäť. Akoby cez foťák videla to, čo je v skutočnosti okolo nej. Vedela, že to, čo vidí tu je skutočné, nie to, čo vidí vlastnými očami. Cítila, že práve tie ju klamú, cítila, že obrazy vo foťáku sú tie skutočné. Nevedela ako, no cítila to. Vedela, že tie rozbité zrkadlá sú skutočné, že tie celé a krásne sú lož.

Pomaly sa otočila smerom, kam mala jej cesta pokračovať, kadiaľ sa chcela z labyrintu dostať a pohľad jej vyrazil dych. S očami rozšírenými od hrôzy hľadela cez foťák na zrkadlá pred sebou. Takisto boli niektoré rozbité či prasknuté. No na niektorých boli aj drobné červené kvapôčky, ktoré tam v spŕške dopadali, na iných dokonca aj odtlačky rúk či šmuhy, všetky ako nemé výkriky bolesti, výkriky o pomoc. Počula v hlave ich ozvenu, počula rozbíjajúce sa sklo, krik, vrieskanie, dupot nôh, ktoré sa snažili utiecť, údery, keď sa im to nepodarilo a padali k zemi. Vedela, že ten krik nie je skutočný, vedela, že to, čo počuje len akoby spomienka, ozvena, ktorú počuje len ona, ktorá patrí k obrazu, čo má pred sebou. Rozbité zrkadlá, krv, krik.

Trasúce nohy ju niesli vpred, kde ulička lemovaná zrkadlami zabáčala doľava. Ľadovo studenými prstami zvierala foťák a pozerala dopredu, sledovala tie nekončiace stopy krvi vedúce ďalej. Vedela, akosi vnútorne cítila, že to, čo má vidieť ju čaká až za rohom. Vedela, že tam všetky krvavé stopy vedú. Vedela, že to, čo tam na ňu čaká je stokrát horšie. Vedela to, nechcela to vidieť, bála sa, po lícach jej tiekli slzy a celá sa triasla. Nechcela tam ísť, nechcela to vidieť. No nohy ju niesli ďalej, sama ich nedokázala zastaviť, nedokázala urobiť nič, kráčala ďalej. Zatvorila oči, zažmúrila ich z celej sily, no ako prešla za roh, otvorila ich. Nedokázala to urobiť. Otvorila ich a vykríkla. Podlomili sa jej kolená a dopadla tvrdo na zem. Teraz už videla, kam tá všetka krv viedla. Za svojimi majiteľmi.

Leslie sa natiahla za dievčaťom, čo k nej ležalo najbližšie, jedna z malej hromady tiel, no vedela, že jej pomôcť nedokáže. Jej nehybné oči sa však pozerali na Leslie s pohľadom toľkej nenávisti, až si myslela, že ju obviňuje z toho, čo sa jej stalo. Leslie plakala a kričala, pričom nespúšťala oči z mŕtvych ľudí pred sebou. Pokúsila sa pritiahnuť dievča k sebe, keď si uvedomila, že čosi drží. Pozrela sa na svoju ruku a so zvresknutím po tom, čo videla, že je celá od krvi všetko pustila.

Foťák dopadol s hlasným buchnutím a niekoľko kúskov sa rozletelo okolo neho. Naraz s ním na zem dopadlo aj čosi, čo na chladnej dlážke zacinkalo a Leslie zdesene hľadela na krvavú čepeľ obrovského noža. Vedela, že ten nôž držala v ruke, vedela, že krv je tých mŕtvych pred ňou. Rovnako, ako vedela, že dievča, ktoré videla je jej sesternica Nicole a to, že ona bola tá, kto mohol za ich smrť. S vreskotom sa pozrela na svoje krvavé ruky, na nôž pred ňou, na mŕtvych. Rukami si chytila tvár, zatiaľ čo vrieskala a cítila, ako jej krv tečie na líca a pery, cítila jej chuť na jazyku. Zvreskla ešte hlasnejšie a zrazu bolo všetko preč. So žmurknutím všetko pred ňou zmizlo. Všade bolo len desivé ticho a nekonečné odrazy zrkadiel, ktoré jej po všetkej krvi teraz pripadali až príliš biele a okamih na to už len počula blížiaci sa dupot nôh, ako ktosi počul jej krik a bežal na pomoc.

Zhlboka som sa nadýchla. Ani som si neuvedomovala, že som celý čas mala zimomriavky.

„Leslie, kedy sa toto stalo?“ spýtala som sa jej vážne. Neverila som síce ničomu, čo povedala, no vedela som, že jej sesternicu  pred viac než rokom zavraždili. A tak, ako mnohí ďalší, aj ja som začala rozmýšlať, či to všetko nemá na svedomí jeden človek.

„Zmizla,“ povedala Leslie smutne, ignorujúc moju otázku.

„Leslie, počúvaš ma?“

„Zmizla. Leslie ju nenašla. Dlho ju hľadala. Ale bola preč.“

„Leslie? Čo zmizlo? A kedy sa to stalo?“

„Karta z foťáku,“ povedala a zdvihla ku mne pohľad, tak intenzívny, až som mala nutkanie odvrátiť sa.

„Nemali s Niallom ani jednu fotku z toho dňa, karta z foťáku bola preč. A ona mu chcela ukázať, čo videla, čo odfotila.“

„Leslie, kedy sa to stalo?“ trvala som prísne na svojej otázke, nevedela som prečo, no musela som to celé pochopiť, dať do súvisu. Mohol jej sesternici ublížiť ten istý človek, čo aj Niallovi?

„Štrnásty máj,“ povedala a ja som nachvíľu váhala, či jej vôbec veriť. Môže si to tak presne pamätať? No Leslie som už, ako sa zdá, ďalej nezaujímala, z výrazu jej tváre bolo vidno, že nie je duchom vôbec prítomná. Povzdychla som si. Leslie si to celé musela vymyslieť, samozrejme, že si to vymyslela. Fotky záhadne zmizli, nikto nevie o tom, že boli na takomto výlete a hlavne, v žiadnom zrkadlovom labyrinte nikdy telo jej sesternice ani nikoho iného nenašli. Ona zomrela na stanovačke s kamarátmi. Rozhodne to nebolo tak, ako Leslie hovorila. Okrem toho, Nicole našli až sedemnásteho mája. Tri dni neskôr, než Leslie vraj videla jej telo. Nič z toho nedávalo a ani nemohlo dávať zmysel. Všetko to boli len hlúpe výmysly.

 Na ďalší deň mala Leslie na tvári tak šťastný a blažený výraz, ako som dávno nevidela. Vlastne možno ani nikdy. Usmievala sa a nevedela sa dočkať, kedy za ňou prídem.

„Pani doktorka?“ zaštebotala sladko a ja som sa k nej aj napriek prekvapeniu sklonila.

„Čo by si chcela, drahá?“ spýtala som sa milo a ona sa na mňa stále usmievala, s výrazom malého dieťaťa.

„Príde ma Niall navštíviť?“ spýtala sa zvedavo, nevinne. Tie lesklé oči, ktoré sa na mňa upierali plné očakávania mi lámali srdce, ako jej povedať, tej úbohej malej Leslie, na ktorú sa dnes zmenila, že nepríde? No zdalo sa, že ani nemusím.

„Hlúpa, hlúpa, hlúpa!“ sama zvreskla na seba a treskla si hlavu o stenu.

„Hlupaňa! Nevieš, že nepríde?!“ vrieskal na ňu zúrivý hlas vychádzajúci z jej vlastných úst. A zrazu ticho. Krik a teraz ticho. Leslie začala potichu vzlikať.

„Leslie?“ naklonila som sa k nej chytila ju jemne za plece. Pozrela na mňa neštastným pohľadom.

„Nepríde, však?“ spýtala sa vystrašene a ja som nevedela, čo povedať.

„Niall bol vždy k Leslie dobrý. Chodili stále niekam,“ začala mi rozprávať.

Vždy jej vymýšlal krásne výlety, krásne miesta, kam ju bral. Stále jej hovoril, že ju ľúbi. Vzal ju na všeliaké miesta, rád preskúmaval, cestoval, skúšal nové veci a rád to robil s Leslie. Vtedy boli obaja šťastní, celý deň sa smiali, jednoducho zmizli na deň či dva a nikto ich nevidel, no nebál sa o nich, vedel, že opäť cestujú.

Vezmi foťák a o päť minút čakaj pred vchodom.

Takúto sms-ku Leslie našla neraz v telefóne. Zasmiala sa, pokrútila hlavou nad tým, že vymýšla, no v duchu bola šťastná a tešila sa.

Kam ideme?

Napísala vždy, hoci nikdy neprezradil a nikdy to ani nečakala.

Rýchlo sa obliekla, vedela, že Niall nebude chcieť čakať a vzala foťák, ako jej kázal. Jasné, že aj on mohol vziať foťák, no vedel, ako Leslie ten svoj milovala, ako rada ho fotila, ako rada fotila úplne všetko, takmer každý kvet, okolo ktorého prešli, smejúcich sa ľudí, krajinu z okna auta, zvieratá aj samú seba. Vždy sa domov vracala s tisíckami fotiek. Tváre, úsmevy, čokoľvek. Zavesila si ho okolo krku, cez plecia si prehodila obľúbenú koženú bundu, veď už bol večer, vonku  tma a so širokým úsmevom bežala z bytu. Vzala len kľúče do ruky, všetko ostatné vrátane mobilu zostávalo doma, nenechali sa pri takýchto výletoch vyrušovať kýmkoľvek. So smiechom skočila do čierného auta, ktoré akurát zastalo pred jej domom a pobozkala Nialla na líce. Zasmial sa, pustil rádio, vedel, že ona ho rada počúva, stiahol okná a vyrazili. Leslie sa smiala, bola šťastná. Vzala do ruky foťák a odfotila spievajúceho si Nialla, potom vystrčila objektív z okna a odfotila vysvietené budovy, okolo ktorých práve prechádzali. Zachytila z nich ešte niekoľko záberov, potom znova odfotila Nialla a celý čas si spievala spolu s veselým hlasom jej obľúbenej speváčky. Vystrčila ruku z okna a smiala sa, rovnako ako Niall, bez príčiny, od šťastia.

„Sme tu,“ povedal s úškrnom po asi polhodinovej ceste a zastal na menšom parkovisku, kde nestálo jediné auto okrem ich.

„A prečo sme tu? Kde sme to?“ pýtala sa, aj keď nečakala odpoveď.

„Uvidíš,“ žmurkol na ňu, otvoril jej dvere, zamkol auto a vtisol jej bozk na líce. Leslie sa usmiala, pritlačila sa k nemu a niekoľkokrát ich spolu odfotila.

„Ideme?“ spýtala sa nedočkavo a podskočila od radosti. Niall sa nad jej netrpezlivosťou uškŕňal, no nechal sa kúsok ťahať, kým sa nezačal viesť cestu. Leslie zatiaľ fotila všetko, čo videla. Už po chvíli sa pred nimi objavil cieľ cesty a Leslie sa zasmiala, pričom ťahala Nialla ešte rýchlejšie dopredu. On sa stále len širšie usmieval. Rýchlo, no potichu preliezli plot, keďže Leslie by nevydržala ani sekundu čakať a už bežali do obrovského zrkadlového bludiska. Obaja sa sprisahanecky usmievali, veď sa tam v podstate vlámali uprostred noci. Keď prišli dosť ďaleko od vchodu, odvážili sa zažať baterky, ktoré Niall vytiahol.

„Kadiaľ?“ spýtala sa Leslie so smiechom, keď sa cesta pred nimi skončila a museli si vybrať, či vľavo alebo vpravo. Kým sa Niall obzeral, so smiechom fotila ich odrazy v zrkadlách, ktoré ich zvláštne deformovali a útržky svetla bateriek spolu s bleskami z foťáku im dodávali ešte zvláštnejší nádych.

„Myslím, že sa budeme musieť rozdeliť,“ zasmial sa a Leslie na okamih zaváhala. Potom sa však opäť uškrnula.

„Budem v cieli prvá,“ vysmiala ho a on sa rýchlo teda rozbehol k jednej z ciest, no Leslie ho zastavila.

„Tadiaľ idem ja!“ povedala panovačne, no so smiechom a kým tam zmizla, ešte trikrát Nialla odfotila. Rýchlym krokom prechádzala pomedzi zrkadlá, pričom foťák neustále cvakal, sama nepozerala čo, len ho držala od tela a mierila ním na seba, na svoje odrazy v zrkadlách, na svoje okolie. So smiechom sa fotila všade a stále postupovala dopredu nekonečnými, stále zamotanejšími chodbami.

Na okamih zastala, aby sa pozrela na fotky, dúfajúc, že aspoň niektoré sa jej budú páčiť. Keď jej naskočila prvá, takmer vykríkla. Triasla sa, no z hrdla jej nevyšiel jediný výkrik. Obzrela sa okolo seba, očami blúdila vystrašene všade. No nič, všetko vyzeralo tak ako predtým, jednoducho zrkadlový labyrint. Znova pozrela na obrázok vo foťáku, hoci sa musela k tomu donútiť a trasúcimi prstami rozsvietila obrazovku, ktorá sa medzitým vypla. Foťák jej takmer vypadol z ruky. Nie, nie nie! Prečo to vidí, čo to je? Ruky sa jej triasli a po tele jej nesustále naskakovali zimomriavky, pomaly začínala cítiť chlad. Pozrela sa okolo seba na zrkadlá a znova do foťáku, kde bol obraz úplne iný. Ten istý a predsa iný. Triasla sa, no oči odtrhnúť nedokázala.

Tie isté zrkadlá, čo stáli okolo nej boli aj na fotkách, no niektoré boli prevrátené a ležali na zemi, niektoré boli len rámy a črepiny ležali pod nimi, na niektorých sa vynímali praskliny ako pavučiny. Leslie sa opäť dookola obzrela, no všetko bolo také, ako malo byť. Vypla fotky a namiesto toho sa pozrela sama cez objektív. Striasla sa. Opäť. Akoby cez foťák videla to, čo je v skutočnosti okolo nej. Vedela, že to, čo vidí tu je skutočné, nie to, čo vidí vlastnými očami. Cítila, že práve tie ju klamú, cítila, že obrazy vo foťáku sú tie skutočné. Nevedela ako, no cítila to. Vedela, že tie rozbité zrkadlá sú skutočné, že tie celé a krásne sú lož.

Pomaly sa otočila smerom, kam mala jej cesta pokračovať, kadiaľ sa chcela z labyrintu dostať a pohľad jej vyrazil dych. S očami rozšírenými od hrôzy hľadela cez foťák na zrkadlá pred sebou. Takisto boli niektoré rozbité či prasknuté. No na niektorých boli aj drobné červené kvapôčky, ktoré tam v spŕške dopadali, na iných dokonca aj odtlačky rúk či šmuhy, všetky ako nemé výkriky bolesti, výkriky o pomoc. Počula v hlave ich ozvenu, počula rozbíjajúce sa sklo, krik, vrieskanie, dupot nôh, ktoré sa snažili utiecť, údery, keď sa im to nepodarilo a padali k zemi. Vedela, že ten krik nie je skutočný, vedela, že to, čo počuje len akoby spomienka, ozvena, ktorú počuje len ona, ktorá patrí k obrazu, čo má pred sebou. Rozbité zrkadlá, krv, krik.

Trasúce nohy ju niesli vpred, kde ulička lemovaná zrkadlami zabáčala doľava. Ľadovo studenými prstami zvierala foťák a pozerala dopredu, sledovala tie nekončiace stopy krvi vedúce ďalej. Vedela, akosi vnútorne cítila, že to, čo má vidieť ju čaká až za rohom. Vedela, že tam všetky krvavé stopy vedú. Vedela, že to, čo tam na ňu čaká je stokrát horšie. Vedela to, nechcela to vidieť, bála sa, po lícach jej tiekli slzy a celá sa triasla. Nechcela tam ísť, nechcela to vidieť. No nohy ju niesli ďalej, sama ich nedokázala zastaviť, nedokázala urobiť nič, kráčala ďalej. Zatvorila oči, zažmúrila ich z celej sily, no ako prešla za roh, otvorila ich. Nedokázala to urobiť. Otvorila ich a vykríkla. Podlomili sa jej kolená a dopadla tvrdo na zem. Teraz už videla, kam tá všetka krv viedla. Za svojimi majiteľmi.

Leslie sa natiahla za dievčaťom, čo k nej ležalo najbližšie, jedna z malej hromady tiel, no vedela, že jej pomôcť nedokáže. Jej nehybné oči sa však pozerali na Leslie s pohľadom toľkej nenávisti, až si myslela, že ju obviňuje z toho, čo sa jej stalo. Leslie plakala a kričala, pričom nespúšťala oči z mŕtvych ľudí pred sebou. Pokúsila sa pritiahnuť dievča k sebe, keď si uvedomila, že čosi drží. Pozrela sa na svoju ruku a so zvresknutím po tom, čo videla, že je celá od krvi všetko pustila.

Foťák dopadol s hlasným buchnutím a niekoľko kúskov sa rozletelo okolo neho. Naraz s ním na zem dopadlo aj čosi, čo na chladnej dlážke zacinkalo a Leslie zdesene hľadela na krvavú čepeľ obrovského noža. Vedela, že ten nôž držala v ruke, vedela, že krv je tých mŕtvych pred ňou. Rovnako, ako vedela, že dievča, ktoré videla je jej sesternica Nicole a to, že ona bola tá, kto mohol za ich smrť. S vreskotom sa pozrela na svoje krvavé ruky, na nôž pred ňou, na mŕtvych. Rukami si chytila tvár, zatiaľ čo vrieskala a cítila, ako jej krv tečie na líca a pery, cítila jej chuť na jazyku. Zvreskla ešte hlasnejšie a zrazu bolo všetko preč. So žmurknutím všetko pred ňou zmizlo. Všade bolo len desivé ticho a nekonečné odrazy zrkadiel, ktoré jej po všetkej krvi teraz pripadali až príliš biele a okamih na to už len počula blížiaci sa dupot nôh, ako ktosi počul jej krik a bežal na pomoc.

Zhlboka som sa nadýchla. Ani som si neuvedomovala, že som celý čas mala zimomriavky.

„Leslie, kedy sa toto stalo?“ spýtala som sa jej vážne. Neverila som síce ničomu, čo povedala, no vedela som, že jej sesternicu  pred viac než rokom zavraždili. A tak, ako mnohí ďalší, aj ja som začala rozmýšlať, či to všetko nemá na svedomí jeden človek.

„Zmizla,“ povedala Leslie smutne, ignorujúc moju otázku.

„Leslie, počúvaš ma?“

„Zmizla. Leslie ju nenašla. Dlho ju hľadala. Ale bola preč.“

„Leslie? Čo zmizlo? A kedy sa to stalo?“

„Karta z foťáku,“ povedala a zdvihla ku mne pohľad, tak intenzívny, až som mala nutkanie odvrátiť sa.

„Nemali s Niallom ani jednu fotku z toho dňa, karta z foťáku bola preč. A ona mu chcela ukázať, čo videla, čo odfotila.“

„Leslie, kedy sa to stalo?“ trvala som prísne na svojej otázke, nevedela som prečo, no musela som to celé pochopiť, dať do súvisu. Mohol jej sesternici ublížiť ten istý človek, čo aj Niallovi?

„Štrnásty máj,“ povedala a ja som nachvíľu váhala, či jej vôbec veriť. Môže si to tak presne pamätať? No Leslie som už, ako sa zdá, ďalej nezaujímala, z výrazu jej tváre bolo vidno, že nie je duchom vôbec prítomná. 

Povzdychla som si. Leslie si to celé musela vymyslieť, samozrejme, že si to vymyslela. Fotky záhadne zmizli, nikto nevie o tom, že boli na takomto výlete a hlavne, v žiadnom zrkadlovom labyrinte nikdy telo jej sesternice ani nikoho iného nenašli. Ona zomrela na stanovačke s kamarátmi. Rozhodne to nebolo tak, ako Leslie hovorila. Okrem toho, Nicole našli až sedemnásteho mája. Tri dni neskôr, než Leslie vraj videla jej telo. Nič z toho nedávalo a ani nemohlo dávať zmysel. Všetko to boli len hlúpe výmysly.