Lonely 8

Keď som vošla do Leslienej izby, uvedomila som si, že niečo sa zmenilo. Vlastne, kedy sa to zmenilo? Ako som to mohla nepostrehnúť skôr? Neboli tu už včera a predtým... kedy zmizli? Kam?

„Leslie?“ prihovorila som sa jej milo, no ona na mňa ani nepozrela.

„Leslie? Počuješ ma? Leslie...“ stále žiadna odozva.

„Leslie! Kam zmizli všetky obrázky? Kde sú tie obrázky Nialla?“

„Niall?“ akoby zareágovala len na to jedno slovo.

„Leslie, čo si urobila s obrázkami?“ spýtala som sa vľúdne a chytila ju za plecia.

„Niall. Niall. Niall. Niall mal veľmi milých rodičov,“ povedala s úsmevom a zasnívala sa. A zrazu úsmev zmizol.

„Leslie, čo sa stalo?“ spýtala som sa jej opatrne a pohladila ju po pleci, „Leslie, čo sa deje?“

Striasla sa. Nič nepovedala, len sa striasla. A jej pohľad sa zasa stratil, opäť bol sklený a neprítomný.

*****

Niall zobral Leslie k mame, aby ich zoznámil. Bola na ňa veľmi zvedavá, veď o nej stále pred ňou rozprával. Vedela, že sa kedysi stretli už na strednej a teraz znova. Aké to bolo šťastie, náhoda, že sa obaja presťahovali do Londýna a v tom obrovskom meste sa stretli, znova? Nevedela sa Leslie dočkať. A vtedy niekto zaklopal na dvere.

Leslie mala jemne sklopený pohľad, nevedela, ako sa tváriť a tak trochu mala strach. Každý má, či nie? Budem sa jej páčiť? Nebude si myslieť, že som nejaká zlatokopka, čo je s Niallom len kvôli peniazom a sláve?

Maura si však nič také nemyslela, v skutočnosti bola sama vzrušená a na stretnutie sa neskutočne tešila. Otvorila im dvere a skôr, než niekto prehovoril uväznila Nialla vo svojom objatí. Až vtedy si Leslie uvedomila, že on ju už dávno nemohol vidieť.

„A toto musí byť Leslie, o ktorej som toľko počúvala,“ povedala milo a takisto ju objala, čo Leslie najskôr prekvapilo, no objatie jej opätovala.

„Veľmi ma teší,“ povedala slušne a Niallova mama sa zasmiala.

„To aj mňa, zlatíčko. A volaj ma Maura, nechcem počuť žiadnu tetu ani paniu, necítim sa tak staro,“ žmurkla na ňa a už ich oboch ťahala dnu. Leslie na nej ani nič staré nevidela, mala obrovskú energiu, ktorá pôsobila, že nikdy neskončí a ten najširší a najúprimnejší úsmev. Chcela aj Leslie vziať jej tašku, no to jej už ani Niall nedovolil a sám ich tašky odniesol kamsi na poschodie staršieho tehlového domu. Staršieho, no veľmi útulného. Maura ju zatiaľ za sebou viedla do veľmi peknej obývačky, zariadenej staromódne, no s vkusom. Krb s kamenným obkladom v stene, oproti nemu veľký a určite pohodlný gauč farby najlepšieho kapučína. Na zemi mäkký krémový koberec, záclony rovnakej farby na okne a pred gaučom stolík s vázou uprostred, s kvetmi, ktoré zrejme sama v záhrade vypestovala a tri lesklé poháre na víno.

„Posaď sa,“ usmiala sa na Leslie a po nej si aj ona sadla na gauč, „nechcela som ešte doniesť víno, nevedela som, kedy prídete, cesty sú často nevyspytateľné, ešte by sa zohrialo. A aj tak neviem, či biele alebo červené. Sladké? Suché? Kyslé?“ začala sa pýtať, zdalo sa, že bola z celého stretnutia nervózna.

„Na tom nezáleží, čo keby ste doniesli vaše obľúbené?“ navrhla Leslie milo a Maura sa na ňu ešte širšie usmiala.

„Najradšej by som, ale Niall ho veľmi nemá rád.“

„Jeden pohárik na prípitok zvládne,“ uistila ju Leslie a ona prikývla a vstala.

„Hneď ho donesieme,“ povedala a keď vychádzala z miestnosti, s Niallom sa stretli vo dverách. Ten si hneď prisadol za Leslie a chytil ju za ruku.

„No čo? Nie je to až také zlé, však?“ uškrnul sa na ňu a Leslie pokrútila hlavou.

„Ukážem ti dom?“ ponúkol sa, no Leslie pokrútila hlavou.

„Možno neskôr, no tvoja mama šla po víno a chce si pripiť, nemyslím, že by sa potešila, ak by sme jej medzi tým ušli.“

„To som zvedaví, čo donesie,“ zafrflal potichu, „nikdy nemala vkus na víno.“

 „Na tom nezáleží, jeden pohár na prípitok zvládneš, vypiješ ho pekne, je ti to jasné?“ Opäť si popod nos čosi zafrflal, no nedovolil si odporovať. Videla, že sa s ním neoplatí rozprávať, tak sa radšej pozrela pred seba na krásny krb, ktorý obdivovala už skôr. Horelo v ňom pár kúskov dreva, len drobný ohník, z ktorého lenivo stúpal dym. Vlnil sa a vytváral zvláštne útvary, niečo však na nich bolo povedomé, niečo v nich bolo, niečo jej dym chcel ukázať. Čo sa to tam hýbalo? Bola to postava? Takmer ani nedýchala, sledovala každý jeden pohyb dymu, každé zavlnenie a hľadala v ňom vysvetlenie, čo je to za obraz, čo jej to ukazuje a prečo jej je taký povedomý?

„Leslie!“ Niall sa jej zozadu dotkol pleca a ona sa zľakla, až nadskočila. Okamžite precitla. Z výrazu jeho tváre bolo vidieť, že to nebolo prvýkrát, čo práve povedal jej meno, zrejme sa jej snažil čosi povedať.

„Prepáč, zamyslela som sa,“ zamrmlala so skoloneným pohľadom a on si ju pritiahol k sebe. Zrejme videl, aká bola z toho vyklepaná. Až v jeho objatí si uvedomila, že má celé telo pokryté zimomriavkami.

„Dúfam, že aspoň tebe, Leslie, bude chutiť,“ usmiala sa Maura, ktorá práve vošla do izby a sama šikovne otvorila fľašu vína. Naliala ho do troch pohárov a Leslie aj Niallovi po jednom podala.

„Na vás dvoch,“ povedala s láskou v očiach a hrdosťou v hlase. Spoločne si pripili a Leslie musela uznať, že chápe Nialla, pretože to víno vôbec nechutilo ani jej. Bolo príliš sladké, až jej pripadalo umelé.

„Ukážem ti dom?“ spýtal sa Niall znova, no teraz aj pred svojou mamou.

„To by bolo od teba milé,“ odpovedala za Leslie, „ja by som sa mala vrátiť aj tak do kuchyne, ak dnes chceme večerať.“

Niall sa uškrnul a vytiahol Leslie na nohy. Ruku jej obkrútil okolo pása a spoločne kráčali po chodbe rovno k bielym dverám s priehľadnými sklami. Otvoril ich, na čo tichúčko zaškrípali a vošli do kuchyne, kde už Maura čosi na ostrovčeku uprostred pripravovala. Na konci miestnosti bola stena presklenná, vlastne to bol akoby veľký presklenný výčnelok, kde bol jedálenský stôl s kvetmi vo váze a bielymi koženými stoličkami. Leslie si predstavovala, aké by to bolo sedieť tam v daždi, keď vo všetkých tých oknách naokolo bolo vidieť dážď a všade bolo počuť bubnujúce kvapôčky.

„Kuchyňa a jedáleň,“ oznámil Niall, akoby to aj tak nebolo jasné. Videl, že Leslie najmä fascinuje jedáleň a výhľad z okien na záhradu.

„Vzal by som ťa aj do záhrady, ale vyzerá, že tu pršalo a bude blato,“ povedal jej s úškrnom. Leslie sa usmiala späť, prešla až k oknu a ako malá si k nemu pritisla tvár, dlane priložila okolo očí a sledovala záhradu vonku. Bol to vlastne len trávnik a stromy, hojdačka a stôl so stoličkami. Presne pod oknom, kde stála bola drevená lavička. Odtiahla sa od okna a zazrela v ňom svoj obraz. V hrdle pocítila sucho, cez ktoré sa ani výkrik nedokázal vydrať. Rýchlo cúvla niekoľko krokov vzad až narazila do Nialla.

„Čo si videla ducha?“ zasmial sa a ona pokrútila hlavou.

„Nie, nič. Len seba,“ povedala a snažila sa znieť isto. Niall sa zatváril trochu neveriacky, no nevšímal si to a pomaly ju viedol ďalej. Leslie stále trochu trhane dýchala. Nemohla to byť, pravda, to čo videla, tam byť nemohlo. Keby jej tvár vyzerala tak, ako v odraze v okne, Niall by to videl. Samozrejme, že by to videl, všimol by si, keby mala celú tvár krvavú. No aj tak ju tá predstava desila. Videla ju stále znova a znova. Hlboká rana na čele, líci, nose a všade široké pramene tečúcej krvi, všade ďalšie rozmazané šmuhy. Ako mohla také niečo vidieť? Len sa jej to zdalo, nič sa nestalo.

Niall ju z kuchyne viedol na chodbu, cestou jej ešte ukázal dvere práčovne, kam však nešli. Skôr, než vyšli z kuchyne jej ukázal na dvere oproti tým práčovňovým.

„Tam je pracovňa, ale tiež nemyslím, že ju treba vidieť, vlastne je tam akurát stôl s počítačom,“ povedal a viedol ju znova na chodbu, kde už videla obývačkové dvere, vchodové a mala pocit, že možno začína tušiť, kde je. Oproti dverám do obývačky boli drevené schody, ku ktorým ju viedol a medzi dverami do kuchyne a obývačky viselo veľké zrkadlo v staromódnom zlatom ráme, ktoré sa do celého vzhľadu domu dokonalo hodilo. Leslie doň nazrela kútikom oka, dúfajúc, že uvidí, že vyzerá normálne a to, čo videla v kuchyni bola len nejaká hlúposť. V kútiku oka naozaj všetko videla normálne a s úsmevom sa k zrkadlu otočila tvárou, čo však bola chyba, sama to vedela, cítila kdesi vovnútri hneď, ako to urobila.

Pred ňou bol ten istý obraz, čo v kuchynskom okne, tentokrát desivejší o to, že ho videla dokonale, nie len nejaký tieň medzi stromami v záhrade, tentokrát to bol jasný obraz, jej tvár v zrkadla, vedela, že je jej, žmurkala, keď ona, každý sval sa hýbal tak ako tie jej, no predsa tá tvár nemohla patriť jej, krvavá, zjazvená, desivá. No obraz sa tentokrát zmenil. Alebo to len v tmavom okne nevidela dostatočne jasne? Tentokrát pod jej tvárou boli slová, slová ako desivý odkaz, prísľub, Leslie videla svoju ruku, ruku svojho odrazu v zrkadle, ako ho tam krvavými prstami píše, odkaz vlastnou krvou, prísľub. Čoskoro. Jedno jednoduché slovo napísané krvou. Leslie zo seba nedokázala vydať ani hláska, nedokázala sa ani pohnúť, v očiach sa jej muselo zračiť zdesenie, mala ich vytreštené, dych aj pulz tak strašne rýchly.

„Nikdy nepochopím túto príťažlivosť medzi dievčatami a zrkadlami,“ zasmial sa Niall, ktorý nevidel vôbec nič, nič, len Leslie pozerajúcu do zrkadla, „vlastne, medzi dievčatami, Malikom a zrkadlami,“ zasmial sa sám pre seba na svojom vtipe a Leslie sa donútila k úsmevu, ktorý zrazu na jej tvári pôsobil cudzo a sama nevedela, prečo tam je. Niall ju jemne potiahol ku schodom a pomaly kráčali hore, no hneď zastali na medziposchodí.

„Moja izba kedysi,“ ukázal na dvere priamo pred nimi, v maličkej chodbičke, ktorá vychádzala zo schodov, „kúpelňa,“ dvere naľavo od nich, „a skriňa na uteráky a podobne,“ ukázal na dvere oproti.

„Ale dnes pôjdeme do hosťovskej izby, do mojej postele by sme sa rozhodne obaja nezmestili a samú ťa nenechám,“ usmial sa na ňu a privinul si ju bližšie. Leslie sa cítila až previnilo, že mu nevenovala celú svoju pozornosť, že pred očami nevidela len jeho tvár, úsmev, no namiesto nej tú tvár, nie tú, jej vlastnú, pripomenula si, svoju tvár zo zrkadla. Vtisla Niallovi pusu na líce, hoci to urobila len automaticky a kráčali ďalej hore schodmi.

„Tými dverami sa ide na povalu,“ ukazoval dvere na ľavom konci chodbičky, „tie pred nami sú do maminej spálne, napravo a na konci chodby hosťovské izby. Dvere oprosti hosťovskej kúpelňa. A my spíme tu,“ ťahal ju ku hosťovskej na konci chodby, „je od druhej síce menšia, no mám ju radšej.“

Najprv ešte nazreli do všetkých dverí, spálne, kúpelne, druhej hosťovskej, kým sa dostali ku správnym dverám. Vošli spolu do izby, kde značnú časť priestoru zaberala vysoká obrovská manželská posteľ. Jemná biela prikrývka s vyšitými zelenými vzormi a kvetmi na jednom konci prevísala zo všetkých strán, nad posteľou visela elegantná krémová lampa, vedľa postele bola obrovská skriňa a pred ňou, aj keď nie priamo, lebo tam bolo okno, bola menšia skrinka, na ktorej bol biely televízor. Na kresle pri skrini, kde sa strop znižoval už boli ich tašky, Niall ich sem musel vyniesť. A na jednej stene, kde nič iné nebolo viseli tri drobné obrázky, všetky tri maľby mora, na dvoch boli majáky, na jednom plachetnice s farebnými plachtami. Alebo možno to neboli plachetnice? Veľmi sa v lodiach nikdy nevyznala.

„Je to tu všetko krásne,“ usmiala na Nialla, na chvíľu príliš ochromená na to, aby myslela na niečo zlé a pobozkala ho, na čo sa zrútili na vysokú mäkkú posteľ.

„Les, počkaj,“ zasmial sa a jemne sa spod nej dostal, „mal by som ísť pomôcť mame s večerou, ty sa zatiaľ pokojne vybal, ak chceš, budeme v kuchyni, už tam potrafíš, však?“ Prikývla.

„Hneď tam prídem,“ uistila ho, „len sa asi prezlečiem, vyzerám po tej ceste hrozne.“

„Vyzeráš nádherne,“ zasmial sa, akoby bola hlúpa, keď si myslí niečo iné a ešte raz ju pobozkal. Keď zostala sama, začala sa hrabať v taške a vytiahla sukňu staroružovej farby, ktorá jej skvelo sedela a k nej obtiahnute biele tielko. Hoci Niall vravel, čo chcel, rifle mala po dlhej ceste naozaj pokrčené (dokonca obliate tak trochu kávou) a tričko muselo byť cítiť na niekoľko metrov. Bude lepšie, ak sa na večeru prezlečie do niečoho slušnejšieho. Vlasy si rozpustila, vrkoč by jej aj tak dlho nevydržal a vlasy si rýchlym pohybom hlavy hodila dopredu a späť. Keď zdvihla hlavu, videla, že niečo v izbe je inak. Pozrela na televízor, na ktorom bol zrazu obraz. Jej tvár. Opäť. Opäť krvavá, opäť prísľub, opäť čoskoro. No tentokrát sa jej tvár hýbala sama. Hoci Leslie vedela, že sama musí vyzerať vydesene s vypleštenými očami, tvár v televízií sa na ňu uškŕňala, volala ju krátkym opakovaným pohybom prsta. Čoskoro, naznačila perami, nevyšiel z nich však zvuk, no aj tak to slovo dokázala na jej, vlastne svojich, perách rozoznať. Bežala k dverám, vedela, že sa odtiaľ musela dostať, no kľučka ju nepočúvala, akokoľvek ju stláčala, dvere sa neotvorili. Boli zamknuté, no nebol v nich žiaden kľúč. Trasúc sa otočila, zatiaľ čo tvár na obrazovke sa smiala, jej vlastná tvár sa jej smiala a kývala jej dlaňou, v ktorej bolo jasne vidieť kľúč. Leslie nemusela uvažovať, vedela, odkiaľ je. Nechápala. Triasla, sa po tvári jej tiekli slzy, o ktorých sama nevedela a tvár, jej tvár sa na nej smiala. Leslie mimovoľne pozrela pod televízor a hoci nevedela, čo čakala, tento pohľad ju vydesil ešte viac. S výkrikom, ktorý sa ozýval domom dopadla na kolená a omdlela. Hoci ten posledný pohľad nebol najhorší, na ňu už bol priveľa. Pohľad na zástrčku televízora, ktorá ležala na zemi, nezapojená a z jej konca spomedzi troch kovových výčnelkov sa valila tmavá červená tekutina vsakujúca po kvapkách do koberca.

Well, neviem, čo povedať, trvá mi to s tými časťami, čo? Aléé, na moju obranu, takéto dlhé nikdy nebývali, takéto predtým boli dve dokopy, tak mi to odpuste. Dúfam, že sa ten príbeh páči, aspoň vám, ja som dúfala... vlastne ani neviem čo, ale nepáči sa mi to, je to moc jasné všetko :/ jediné, čo neviete (dúfam) je kto vlastne a prečo zabil Nialla, na to sa celkom teším. Ani vám neviem povedať, či tam už vôbec ten človek bol...

Love ya all :*