Lonely 5

Vážne ma mrzí, že mi to toľko trvalo, a že nie je moc vydarená a ešte aj krátka, ale vážne tam nebolo čo písať... ja to ďalšou napravím, sľubujem ;)

Leslie plakala. Odkedy sa ráno zobudila, plakala. Keď jej ráno sestrička priniesla lieky a raňajky, už plakala. Srdcervúco a nahlas, celé ráno až do obeda. Samozrejme ma k nej hneď zavolali, no ona vôbec na nič nereágovala, iba plakala. Až po niekoľkých hodinách z nej vyšli prvé slová.

„Starká?“ volala stále dookola pomedzi vzliky. Keď sa nič nemenilo, poprosila som sestričku, aby zavolala jej rodičom. Nech sa spýta na jej starkú a ak by sa dalo, aby ju sem zavolali. Zdalo sa, že Leslie veľmi chýba. A možno by jej niečo povedala.

„Doktorka Steenová?“ počula som za sebou hlas a otočila sa od plačúcej Leslie.

„Volala som s jej rodičmi. Hovoria, že Lesliina starká zomrela, keď mala Leslie desať rokov.“ Povzdychla som si. Čo teraz? Čo s ňou?

„Leslie, počúvaj ma. Chápem, že ti starká chýba, ale plač ti nepomôže a ty to dobre vieš. Nechceš mi o nej porozprávať? Možno sa ti uľaví...“

Leslie zdvihla hlavu a prebodla ma pohľadom.

„Leslie si nezaslúži úľavu. A Lonely ju nechce,“ povedala s prižmúrenými očami.

„Leslie, povedz mi o svojej starkej,“ stále som ju presviedčala, až je pohľad zmäkkol a ja som vedela, že mám čakať ďalšiu spomienku, hoci možno len vymyslenú.

*****

„Obleč si tie zelené šaty, Leslie!“ kričala mamička a Leslie ich rýchlo hľadala v šatníku. Vedela, že sa ponáhľajú, no mamička chcela, aby si obliekla šaty, ktoré jej starká darovala, a ktoré na nej vždy rada videla. Leslie si rýchlo vlasy zaplietla do dvoch čo najúhľadnejších vrkočov a obula jedoduché biele topánky. Zbehla čo najrýchlejšie po schodoch, kde ju už rodičia čakali a ponáhľali sa autom ku starkej. V jej dome už bol doktor.

„Vyzeráš krásne, Leslie, ako bábika,“ povedala jej mamička, no ona v duchu pokrútila hlavou. Vedela, že to nie je pravda. Bábiky vyzerajú ako Delaney. Malú blond vlnité vlasy, široký úsmev a sú krásne, nie ako Lesliine čierne rovné vlasy a obyčajná tvár. Ak by bola Leslie bábika, bola by to bábika-kamarátka, aby sa vaša obľúbená bábika mala s kým hrať.

Aj s rodičmi pomaly kráčali schodmi k starkinmu domu a až do spálne, kde starká ležala.

„Srdiečko,“ usmiala sa na Leslie a slabými rukami, ktoré sa v poslednej dobe neustále triasli, ju objala.

„Starká, ako sa máš?“ spýtala sa Leslie, zatiaľ, čo jej hladila vráskavú ruku.

„Výborne, miláčik, výborne,“ uistila ju starká a s ťažkosťami na tvári vyčarila úsmev. Leslie sa usmiala späť.

„Pamätaj si, miláčik, že ťa ľúbim a vždy budem, nech sa stane čokoľvek,“ zašepkala jej starká, kým pomaly zatvorila oči.

„Dúfam, že si si vychutnala posledné chvíľky,“ ozval sa za Leslie bezcitný suchý hlas a ona sa rýchlo otočila. Nikoho nevidela, len plačúcich rodičov a čosi čierne miznúce za rohom. Nikto sa nečudoval, keď ju videl vybehnúť z izby, nikto sa ju nepokúšal zastaviť. Všetci vedeli, že Leslie pôjde na svoje tajné miesto v starkinej záhrade. No Leslie bežala za čímsi, čo bežalo tiež a mizlo za každým rohom, nezáležalo na tom, ako rýchlo bežala.

„Bež ďalej a pôjdeš so mnou,“ zasmial sa opäť ten hlas, „stačia tri metre.“

Leslie prudko zastala a obzerala sa okolo seba. Odkiaľ prichádza ten hlas?

„Múdre rozhodnutie. No stále ti veľa času nezískalo,“ hlas sa zasmial znova.

„Kto si? Čo chceš?“

Zasa len smiech.

„Ty to nechápeš, však? Úbohá malá Leslie. Myslela som, že vieš, aký je dátum. A ako jedna z mála, možno jediná na svete aj vieš dátum, v ktorý umrieš. V ten deň sa uvidíme. Prídem si po teba. Už na teba čakám. Dlho čakám.“

Leslie sa triasla. Nechápala slovám, ktoré prichádzali od nikiaľ. Nechápala, no predsa sa bála. Nechcela zomrieť. Nikto nechcel. Mala toho ešte veľa, čo chcela zažiť.

*****

„Leslie, nemusíš sa báť,“ upokojovala som ju, „vidíš, že to nebola pravda. Sama vieš, že to nie je pravda! Nezomrela si, nevidíš?! Ty žiješ, tak sa vylieč, urob to pre seba, pomôž nám vyliečiť ťa a ži ďalej!“

Leslie na mňa pozrela prázdnym pohľadom.

„Leslie sa nepotrebuje vyliečiť. Leslie potrebuje zomrieť.“

„Leslie! Počúvaš sa?! Sama si vravela, že zomrieť nechceš, ty zomrieť nechceš! Chceš žiť! Každý chce žiť!“

„Leslie nechce zomrieť. Leslie musí.“

„Sestrička?!“ zakričala som, keď som videla, že to s ňou nemá význam a o pár sekúnd vbehla dnu.

„Dajte Leslie lieky na upokojenie. Dvojnásobnú dávku. A dozrite, aby si neublížila.“

Sestrička prikývla a z vrecka plášťa vytiahla fľaštičku s liekmi. Leslie podctivo štyri pilulky prehltla. Pomaly som od nej vstala a prešla ku dverám, keď som ju počula čosi povedať.

„Štyridsaťjeden.“