Point in time 27

„Láááá lááá lááá...“ mi vychádzalo z úst, zložitejšie slová sa mojim perám vyhýbali. Len tá známa tvár ma na chvíľu donútila vrátiť sa do reality. „Zaýýýn! Dnes ma nečakaj! Úúúúúúúú! Zostavám s Lucasom! Fa-la-láááá! Povedala som ti už, že si sexy?! Fa-la-láááá! Nie si! Robím si srandu!“ a rozrehotala som sa. Zayn za mnou nechápavo pozeral, no to už Lucas prešiel ku schodom a na Zayna sme nevideli.

*****************************************

Bola som úplne stratená a netušila som, kam ma to viedol. Schody, chodba, no ničomu som nedokázala venovať dlhšie pozornosť. Príliš veľa myšlienok mi zamestnávalo myseľ.

Spraví to? Stane sa to? Čo ak som sa v ňom mýlila? Čo ak to nevyjde? Musí sa to podariť. Alebo zistím, ako to naozaj je. Konečne sme s Lucasom kdesi zastali. Postavil ma na zem, našťastie nenasledoval pád a zatvoril dvere. Dlane okamžite priložil k mojej hlave z oboch strán a oprel sa o stenu. Jeho pery sa stále približovali. Sama som prekonala zvyšnú vzdialenosť a spojila ich s mojimi. Od tej sekundy šlo všetko rýchlo. Jeho ruky sa ocitli pri leme mojich šiat, zrazu som šaty nemala, on nemal tričko. Nestála som už na nohách, akosi som ležala na posteli a jediné, čo som videla bol Lucas. Takže takto to skončí? On ne...ne... nedokázala som tú myšlienku sformulovať celú. Naozaj? Prečo? Je taký? Ja... prečo som si myslela niečo iné? On... Ešte pár minút. Chvíľka. Ak to nespraví on, spravím to sama. Lucas mi hľadal na chrbte rozopínanie podprsenky, ja som nebola schopná ničoho iného, len mu opätovať bozky. Podprsenka letela do priestoru. Otvorili sa dvere. Lúč svetla a v ňom Zaynova postava. Lucas už nebol nado mnou. Výkrik, zrejme jeho. Zayn sa mi snaží obliecť šaty. Zatváram oči.

*****

Slnko mi svietilo priamo do tváre, no to nebol ten dôvod, pre ktorý som sa zobudila. Tá otravná hudba! Prikryla som si tvár vankúšom a dúfala, že svetlo ani tie zvuky ma pod ním nenájdu. To snáď nie je možné! Na slepo som hmatala po nočnom stolíku, odkiaľ tá hudba prichádzala a hľadala jej zdroj. Pod rukou mi vybroval mobil. Pritiahla som si ho k tvári a stlačila zelené tlačítko. „Zoe! Konečne! No rozprávaj! Ako?! Vyšiel plán?!“ príliš nadšený, veselý a nedočkavý hlas Claire mi spôsoboval akurát bolesť hlavy. „Čo za plán? Prečo voláš?“ spýtala som sa zmätene. Naozaj som netušila, čo sa okolo mňa deje.  Realita bola pre mňa rovnako vzdialená ako mesiac. Netušila som nič. Prečo ma zobudila?! „Zoe! Preber sa! Čo je s tebou?! Veď náš plán! Ty! Zayn! Párty! Tak?! Ako to šlo?“ Párty? Čo? Chvíľku trvalo, kým som sa zorientovala, do ticha sa ozývalo jej nedočkavé klopkanie prstami, zrejme na nejakom stole.

 „Jasné, tá párty!“ spomenula som si a hlasne si zívla. „Presne, ako sme chceli. Prišiel tam a zastavil nás.“ „Júúú!“ zapišťala Claire na druhej strane, „a čo potom? Čo bolo potom?“ jej hlas bol oveľa tenší ako normálne, doslova piskot. „Priniesol ma späť a uložil spať.“ Povzdychla si. Cítila som jej sklamanie. „Čo si čakala? Nie, nehovor mi to!“ zasmiala som sa, „ veď som bola tak strááááášne opitá.“ „Máš pravdu,“ priznala so smiechom. „Opitá!“ znova sa rozosmiala, „no nič zlatko, musím končiť, bye!“ a zložila. Hodila som mobil na stolík a zavrela oči. Dúfam, že sa mi znova podarí zaspať!

„Čo plánujete?“ ozval sa hlas za mnou a ja som sa strhla.

„LOUIS?! Čo tu robíš?“ spýtala som sa ho vydesene.

„Strážim ťa.“

„Načo?“

„Lebo si strašná krava!“

„ČO?!“

„Celú noc sme ťa museli strážiť, či vôbec žiješ! Nie len, že si sa opila a skoro si sa vyspala s tým idiotom. Zayn videl, ako ti niečo nasypal do nápoja! Vieš, ako sme sa o teba báli?! Nechápeš, čo to mohlo za humus byť?!“

„Ty sa o mňa bojíš? Nemusíš. Nevypila som nič, nie som taká hlúpa.“

„Nehraj sa na múdru! Zayn ťa videl s jeho pohárom!“

„Vyliala som to. Do kvetináča. Koniec výsluchu? Môžem už spať?“ Nečakala som na odpoveď, jednoducho som sa zahrabala do prikrývok.

„Neskončili sme,“ zasyčal a stiahol zo mňa perinu. Až teraz sme si obaja uvedomili, čo mám na sebe. „Zabijem ho,“ zavrčala som a pritiahla si späť perinu. Samozrejme, keď ma sem Zayn priniesol, prezliekol ma do pyžama. Len by ma zaujímalo, kde toto konkrétne zobral. Neviem o tom, že by som mala v skrini polopriehľadnú čipkovanú košieľku. A rozhodne ju nechcem. Idiot. „Čo ešte chceš?“ spýtala som sa otrávene Louisa a snažila sa skryť červenú farbu v lícach.

„Napríklad počuť o tom pláne, o ktorom ste sa s Claire bavili?“

„Do toho ťa nič nie je!“

„Je. Stále robíš Zaynovi problémy. A teraz máš zasa niečo v pláne! No ja ti to nedovolím. Zasa chceš všetko zničiť?!“

„Nepýtam si povolenie. Nič zničiť nejdem. A nedonútiš ma nič prezradiť.“

„Nepovieš to? Ani keby ťa chcel Paul vyhodiť?“

„To neurobíš. A nepodarí sa ti ho tak ľahko na to ukecať, Liam mu to nedovolí.“

„Vieš, čo je toto?“ spýtal sa úplne mimo a ukázal mi niečo malé štvorcové kožené.

„Peňaženka? Tvoja?“ typovala som. Prikývol.

„A vieš, čo sa stane, keď ju nájdem v tvojej taške?“

„To nespravíš!“ zasyčala som naňho s očami do široka roztvorenými.

„Viem o tebe viac, než si myslíš. Zomreli ti rodičia, nikoho nemáš. Nemala si doteraz ani prácu. Skoro si prišla o byt, nemala si peniaze na účty. Kradla si. Bola si v podmienke. Potrebuješ peniaze. Potrebuješ túto prácu. Vzdáš sa jej kvôli jednému tajomstvu?“

„To nespravíš!“ znova som po ňom zasyčala, na viac som sa nezmohla. Odkiaľ to vedel? Bol by to schopný urobiť?

„Sleduj. Keď si rozmyslíš, že mi niečo povieš, stačí sa ozvať.“

Ruku mi prehodil cez plece, aby sme obaja videli na jeho mobil. Odblokoval obrazovku. „Pekné pozadie,“ uškrnula som sa. „Nezahováraj,“ rýchlo ma odbil. Vôbec ho netrápilo, že sa na nás usmieva jeho priateľka z obrazovky mobilu len v podprsenke. Otvoril zoznam čísel. Pomaly prechádzal abecedou. M...N...O...P... Paul. Dotkol sa jeho mena na obrazovke. Zapol reproduktor a obaja sme počuli, ako telefón pípa, keď vytáča. Niekoľko sekúnd trvalo, kým sa Paulov netrpezlivý hlas ozval na druhej strane. „Prosím?“ spýtal sa otrávene, zrejme už to, že volá Louis preňho znamenalo zlú správu. „Hi Paul. Máme tu problém so Zoe, je to naliehavé, môžeš prísť?“ spýtal sa bez mihnutia oka. Nečakala som, že to spraví. Naozaj som to nečakala. „Fajn. Poviem ti to,“ naznačila som mu zúrivo perami. Uškrnul sa. „Robím si z teba srandu! Nikam nechoď! A pekný deň!“ zhúkol na Paula do telefónu, potom zložil. Rýchlo sa otočil ku mne. „Počúvam.“ Povzdychla som si a na chvíľu ukryla tvár do dlaní. Ako mu to poviem? Vysvetliť to bolo ťažké. Vysvetliť to Louisovi bolo nemožné.

„Ty si to chcel,“ zamrmlala som, skôr pre seba ako preňho. Nadýchla som sa z hlboka a začala rozprávať. „Ja... na tej párty som sa neopila. Nevypila som ani kvapôčku alkoholu, len som opitosť predstierala. A to s Lucasom, ja... chcela som vedieť, či mi v tom Zayn zabráni. Či mu to vadí, či mu na mne záleží. Keby neprišiel, zbavila by som sa Lucasa sama. Nepozeraj tak na mňa! Mala som na to svoj dôvod! Len ty to nepochopíš! A ani to nebol môj nápad, vymyslela to Claire,“ dodala som potichu nakoniec, akoby to ospravedlňovalo moje správanie. Nič nepovedal. „Počul si, čo si počuť chcel! Teraz vypadni! A skús to niekomu povedať!“ Rýchlo vstal a zavrel za sebou dvere, keď odišiel. Skryla som si tvár do dlaní, hanbila som sa. Niečo sa mi zazdalo? Hlasy za dverami. Čo ak je to Zayn? Čo ak niečo počul? To nemôže byť pravda! Rýchlo som prešla k dverám, čo najtichšie a snažila sa počúvať. Hlasy sa znova ozvali.