Bitch against will 12

Hi sugar cubes! Nie som schopná žiadnych zmysluplných viet. Live while were young. Jediný dôvod. *dead*

Z úst mi vyšiel vydesený výkrik. Pozrela som na Ryanovych kolegov z kapely, ktorí sa od prekvapenia ani nehýbali. Ako posledného som si všimla Iana. Pozeral na mňa vydesene, trochu šokovane. Ani jeden z nás piatich sa nepohol. Cítila som, ako mi po líci tiekli slzy. Ako som sa dostala do takejto situácie? Prečo je zo mňa najväčšia chudera?! Skôr, než sa niekto spamätal, odtlačila som od seba zúrivo Ryana. Ten to nečakal, zatackal sa a padol dozadu. Utrela som si očí od sĺz, no tie sa mi tam nahrnuli znova. Rýchlo som na seba hodila svoju bundu, mala som ju pod zadok a bez slova spom vybehla von. Nechala som tam nohavice, top aj podprsenku. Nič z toho som už vidieť nechcela. Aby mi to pripomínalo, aká som chudera?! 

Dvere výťahu sa za mnou s cinknutím zavreli a ja som sa zviezla na zem. Oprela som sa o stenu, tvár si chytila do dlaní a plakala. Zahanbila som sa pred všetkými. Skoro som sa vyspala s Ryanom. A teraz tu, ako najväčšia chudera utekám len v kabáte a nohavičkách, s plačom a sama neviem, čo ďalej. Najhoršie na tom je, že nič sa tým nevyriešilo. Dúfala som, že sa tomu nejako vyhnem a zbavím sa Ryana. No na druhej strane, ako mi to pomohlo? Myslela som si, že raz sa to nepodarí a nechá ma na pokoji? Dver výťahu sa otvorili a ja som si uvedomila, že už som na prízemí. Každý sa za mnou obzeral, veď som musela byť zaujímavým obrazom. Na ulici som si stopla taxík a s plačom nadiktovala šoférovi adresu. Nemám peňazí nazvyš, v clube zarobím akurát, aby sme s Kylie prežili, no sama by som prísť domov nedokázala. Jediná vec, o ktorej sa dalo povedať, že nebola až taká hrozná bola tá, že ďalší večer v clube nás čaká až na budúci týždeň. Je sobota večer, najbližšie sme tam až v piatok. Dovtedy mám pokoj. Možno to aj nejak predýcham. Vytackala som sa z taxíka a padla na chodník. Zostala som sedieť na obrubníku a plakať. Nedokázala som vstať. Nepotrebovala som vstať. Ako by mi to pomohlo? V čom by bol rozdiel?  O čo by to bolo lepšie? Aj tak mi už nič nepomôže, neviem, čo ďalej alebo na čo vôbec skúšať ísť niekam ďalej. Pretože ďalej nič dobré nečaká. Iba Ryan. Ďalšie zúfalstvo. Ďalší strach. Nič, za čím by som sa chcela náhliť, žiadne výhliadky na čokoľvek dobré. Žiadny dôvod pokračovať ďalej. V čomkoľvek. Neexistuje nič, na čo by som sa mohla tešiť, žiaden svetlý okamih, žiadna nádej. Jediné, čo na mňa čaká je Ryan.

Z tmavej oblohy sa pomaly spustil dážď. Sedela som bez pohnutia a počítala kvapky dopadajúce do kaluže predo mnou. Sledovala som, ako sa tam pomaly vnárali a nič iné som nevnímala. Jedna sa stratila v kaluži, ďašia padla zhora. Nadvihla som hlavu a pozrela na oblohu. Kvapôčky mi dopadali na tvár, zmývali z nej slzy, strach a zúfalstvo, ktoré sa však znova a znova vracali. Ľudia naokolo sa ponáhľali do sucha, vyťahovali dáždniky. Ukrývali sa pod každou strieškou, vchádzali do budov a obchodov, ponáhľali sa preč. Deti s veselým smiechom skákali po kalužiach a voda špliechala všade. Utekali po celom chodníku a snažili sa vyhnúť mokrým nahnevaným rodičom, ktorí ich chceli chytiť. Niektoré na mňa vydesene pozreli, iné si ma nevšímali. Dospelí sa na mňa pozerali zhnusene, obchádzali ma zďaleka a deti sa snažili usmerniť čo najďalej tiež. Pomaly som vstala a postavila sa na neisté nohy. Studený a mokrý chodník mi spôsoboval nepríjemné zimomriavky. Pomaly som spravila krok dopredu, bosé nohy capkali po dlaždicovom chodníku. Vlasy sa mi mokré lepili na chrbát, kabát na celé telo. Postupne si navykajúc na pohyb som začala kráčať smerom oproti väčšine ľudí, netušila som, kam. Cítila som sa stratená, množstvá neznámych sa ponáhľali, kým ja som kráčala ulicami a nechala dážď stekať po mojom premočenom tele. Ľuďia do mňa vrážali, zatackala som sa, no kráčala odhodlane ďalej. Nevnímala som ľudí, ktorí boli príliš zahĺbení do seba, aby si ma všimli ani tých, čo na mňa vrhali znechutené pohľady. Kráčala som ďalej, bosá, len v krátkom kabáte, celá mokrá s červenými očami. Odhrnula som si niekoľko mokrých pramienkov, ktoré sa mi prilepili na čelo. Prešla som na kraj chodníka a stúpila do stojacej vody pri okraji cesty. Zachvela som sa, stojac tam vo vode po členky, no odhodlane vykročila dopredu. Prechádzala som nekonečnou kalužou a s pohľadom upretým na zem sledovala, ako sa voda vlní okolo mojich nôh a vytvára mi cestičku. Môj odraz sa vynímal na jej kalnej hladine. Vyzerala som rovnako zúfalo, ako som sa cítila. Len fakt, že stojím uprostred cesty mi zabránil sadnúť si na mieste na zem. Kráčala som stále dopredu, voda bola neuveriteľne studená, dážď stále hustejší. Triasla som sa, no prikázala som svojim nohám kráčať stále ďalej. Neuveriteľne som sa zľakla, keď sa pri mojom pravom boku ozval hlasný zvuk. Trasúcimi sa rukami som otvorila vrecko na kabáte a vytiahla mobil. Snažila som sa nachvíľku upokojiť, aby sa mi netriasli ruky a mohla som prečítať meno na displayi. Skôr, než sa mi to podarilo, mobil zhasol a zvonenie stíchlo. Skrehnutými prstami som sa snažila nájsť zmeškané hovory, no príliš sa mi triasli. Nedokázala som to. Skúšala som to znova a znova, stála som uprostred cesty, v chladnej vode, celá sa triasla, no ani to ma neodradilo, musela som vedieť, kto to bol. Zdalo sa, že sa už k tomu blížim, chrbtom ruky som si zotrela slzy z tváre aj vodu z displaya. Opäť som zaostrila pohľad na obrazovku a lúštila malé písmenká. R... Zľakla som sa, keď mobil v mojej ruke zasa začal zvoniť. Vykĺzol mi z prstov a už som sledovala, ako padá do vody na ceste a ja mu v tom nedokážem zabrábiť. Melódia sa prerušila, začala znova, prestala a už sa viac neozvala. Display zhasol. Zúfalo som sa naklonila a začala skúmať prstami cestu. Niekde tu musí byť! O niekoľko sekúnd som naň narazila a vytiahla ho z vody. Tá tiekla z každého otvoru. Stláčala som všetky tlačidlá, no mobil nedal nijak najavo, že by to zaregistroval. S hlasným povzdychom som sa zviezla na zem, sadla si do vody, ktorá mi aj tak viac nemohla ublížiť a chvejúcimi sa prstami sa snažila prebrať telefón k životu. Ten už však nereágoval. Zúrivo som ho hodila do vody kus ďalej a neisto vstala. Pohľad som zdvihla práve včas, aby som videla svetlá auta mieriaceho mojim smerom.

Green gummy bear Kikuš