One more time? 32

Little song for u :*

Keď doznel posledný tón trieštiaceho sa skla, nastalo úplne ticho hororové ticho. Niekoľko sekúnd nebolo počuť nikoho ani dýchať. Potom len kroky, ktoré sa vzďalovali smerom dovnútra, až ich viac nebolo počuť a znova to desivé ticho. „Ako si mohol?“ spýtala som sa so slzami Harryho. Ten sa len usmial a pomaly zo mňa zliezol. Upravil sa, a keď nebolo vidieť, čo údajne robil, odišiel. Skrútila som sa do klbka a slzami zmáčala drahý gauč.

Niekoľko minút mi trvalo, kým som dokázala vstať. Vedela som, že to musím urobiť čím skôr a hovoriť s Louisom, no nevedela som, čo mu poviem. Ako mu také niečo vysvetlím? Ako ho donútim veriť mi? Kráčala som k jeho izbe, kde som dúfala, že ho nájdem a usporiadavala si zmätené myšlienky, ktoré sa aj tak vždy rozhádzali. Nevedela som, čo povedať, jediné rozumné slovo. Niekoľkokrát som zaklopala na dvere a tento tichý zvuk sa ozýval celým domom. Po lícach mi tiekli slzy, ako som sledovala tmavý drevený povrch dverí, ktoré sa neotvárali a čakala. Zaklopala som znova, no nikto sa neozval. „Louis, prosím,“ zachripela som hlasom, ktorý sa kamsi stratil. Jemne som prstami zovrela chladný kovový povrch kľučky a s obrovským strachom ju potlačila dole. Po tvári mi tiekli slzy v oveľa väčšom množstve ako doteraz. Znova a znova som stláčala kľučku, ktorá mi aj tak so zamknutými dverami nepomohla. „Otvor! Louis! Prosím! Dovoľ mi to vysvetliť! Ja ťa potrebujem!“ vrieskala som a udierala do dverí, venujúc im všetok svoj hnev a zúfalstvo. Pulzujúca bolesť v hánkoch ma neodradila, donútila ma stále pokračovať. Akoby mi vravela, že keď som to dotiahla sem, už to nesmiem vzdať. „Daj mi aspoň šancu vysvetliť ti to! prosím! Ja ťa potrebujem! Louis, milujem ťa, prosím, ver mi! Nikdy by som ti to neurobila!“

...

Pomaly som si sadla na zem s pohľadom upretým na dvere. Veď on ich musí raz otvoriť. Pohľadom som kĺzala po jemných vzoroch dreva, prešla som každú jednu čiarku a s každou akoby prešla sekunda. Jedna za druhou sa pomaly míňali a ja som potichu sledovala dvere. Stŕpli mi nohy, nedokázala som sa pohnúť, slzy mi pomaly z tváre kvapkali na prekrížené nohy. Neutierala som si ich, len som príležitostne žmurkala v nádeji, že uvidím pred sebou otvárajúce sa dvere a dokonalého človeka, ktorý sa skrýva za nimi. Celý dom bol prázdny, tichom sa len ozýval môj pravidelný dych. Telefón vo vrecku sa mi už po desiatykrát rozvybroval. Ignorovala som nepríjemné pohyby na stehne, no vstala som. Pochopila som, že to nemá zmysel. Najtihšie, ako som dokázala som prešla do obývačky a na kúsok papiera som načmárala krátky odkaz. Ľúbim ťa. Prosím, dovoľ mi to vysvetliť. Alebo sa aspoň rozlúčiť. Položila som mu lístoček pred dvere a otočila sa na päte. Po niekoľkých krokoch som sa vrátila a lístoček šuchla popod dvere. Nebudem riskovať, že ho Harry nájde skôr a zbaví sa ho, spolu s mojou poslednou šancou. Chrbtom ruky som si pretrela oči a poslala mu na rozlúčku vzdušný bozk. Pre prípad, že by mi neodpustil a ja by som ho už nikdy neuvidela.

Pozerala som do stropu nad sebou a mysľou mi behali spomienky na tie dokonalé časy s Louisom, ktoré Harry znova zničil. Tentokrát naozaj efektívne. Trasúcimi rukami som si z líc zotrela posledné slzy. Kľučka na dverach zašramotala, no ignorovala som ten zvuk. Vedela som, že sa sem nikto nedostane, kedže som zamkla a vyhovovalo mi to. „Vypadni!“ zakričala som, po toľkom plači som mala hlas chraplavý a nepríjemný.  „Myslel som, že chceš, aby som prišiel,“ ozval sa urazený hlas na druhej strane a ja som okamžite vyskočila z postele k dverám. „Prišiel si,“ zamrmlala som si viac-menej pre seba a nemohla som tomu uveriť. Natiahla som sa k nemu, že ho aspoň obímem, nebola som si istá, či by som ho mohla pobozkať. Vlastne som o tom dosť pochybovala.

Určite nie, pomyslela som si, keď ma odtlačil pri pokuse o objatie. Smutne som naňho pozrela a rýchlo odohnala dotieravé slzy, ktoré si zmysleli, že mi už dali pokoj na dosť dlho. „Nevedela som, že ti to bude vadiť, prepáč,“ zamrmlala som a rýchlo ho potiahla dnu. „To nie je o tom, že by mi to vadilo. Len viem, že je to nebezpečné a my by sme neskončili len pri objatí. Čo by nám v tejto situácií veľmi nepomohlo.“ „Nie som taká, chcela som ťa len objať.“ „Nemyslel som, že si taká. Skôr nedôverujem sebe,“ povedal chladným tónom, ktorý nič neprezrádzal a bez pohybu mi pozeral do očí. Opätovala som mu pohľad. „Načo si potom prišiel? Prišiel si sa rozlúčiť, no nedovolíš mi ani objatie?“ „Možno som sa nechcel rozlúčiť, ale počuť vysvetlenie,“ povedal a vo mne skrsla iskrička nádeje, „na pobavenie. Som zvedavý, ako mi budeš chcieť toto vysvetliť. Nejaká kreatívna výhovorka?“ dopovedal s výsmechom a nádej bola preč. Otočila som sa mu chrbtom v snahe skryť slzy, ktoré mi opäť tiekli po tvári. Za chrbtom som počula vŕzganie dverí, keď ich niekto otvoril. „Fajn! Tak si odíď!“ zakričala som naňho a otočila sa. Ostala som stáť prekvapene a do tváre mi stúpla červeň. Louis sa ani nepohol, stál za mnou, no z dverí na nás prekvapene hľadela Terrie, dievča z vedľajšej izby. Nezmohla sa ani na slovo a mne hneď bolo jasné, že Louisa spoznala. Zazrela som na ňu a ona rýchlo pochopila, že má vypadnúť. „Môžme sa porozprávať niekde vonku?“ navrhla som Louisovi hneď, ako odišla, „práve si sa totiž stretol s najklebetnejšou osobou na intráku a ak tu nechceš mať hneď celý fanclub, musíme rýchlo vypadnúť.“ „Fajn. Poďme do...“ odpovedal otrávene, no ja som mu rýchlo priložila prsty na pery. Na sekundu sa usmial, no potom sa ovládol a prsty mi striasol. Prevrátila som oči a trhnutím otvorila dvere. Zdvihla som jedno obočie pri pohľade na Terrie a ona radšej ušla. Chytila som Louisa za ruku a skôr, než sa stihol vyslobodiť ho ťahala preč. „Park?“ spýtal sa a nečakajúc na odpoveď ma viedol tým smerom. Na mieste, ktoré sme obaja dobre poznali si sadol na lavičku a ja som nevedela, čo robiť. Sadla som si k nemu, no po pár sekundách znova vstala. „Pozri, viem, čo si videl a ako to vyzeralo. Ale dovoľ mi vysvetliť mi to, prosím. Nie je to tak, ako si myslíš. Možno mi nebudeš veriť, keď ti to poviem, nemám žiaden dôkaz...“ hovorila som mu a bála sa pozrieť naňho, radšej som skúmala kamienky pod nohami. „Ja... ja... neviem, ako to vysvetliť. Harry sa vrátil z kina bez Rachel a ja som šla za ním. Penil kvôli tým novinárom, ktorých sme zavolali a ja som sa na ňom bavila, doberala si ho. Zrazu ma chytil, bránila som sa, no nedoázala som sa ho zbaviť. Vyzliekol nám obom tričká, povedal, že pomsta je sladká a keď si prišiel, pobozkal ma. Ja som s ním nič mať nechcela ani nechcem, prisahám! Louis, ja ťa ľúbim!“ povedala som mu, znova som plakala. Cúvla som niekoľko krokov dozadu, až som za sebou pocítila kmeň stromu, o ktorý som sa oprela. V parku bolo neuveriteľne ticho, počula som len svoje vzliky. Louis sa neozýval, ticho sa predlžovalo a ja som si bola každou sekundou istejšia, že mi neverí, že mi neodpustí. Nepočula som, ako za mnou prišiel, no zrazu držal moje ruky vo svojich. „To, čo si vravela... musím o tom porozmýšlať... ale zaiaľ...“ povedal a z ľavej ruky mi ztiahol prsteň, ktorý mi dal, „už nie sme zasnúbení.“

Na niečom sme sa s Maruš dohodli a to, že to píšem ja neznamená, že pre ňu to neplatí (som si takmer istá, že ona Vás o tom tiež informuje :D) Pretože my tu píšeme a Vy (poniektorí) tu na nás zvysoka.... (veď viete, čo). Preto sme sa rozhodli, že časti tu len tak pre nikoho dávať nechceme. Vieme, že je Vás tu dosť, čítate to viacerí, ale napíše len pár ľudí, ak vôbec niekto. Odteraz budem zlá, hnusná, nevďačná (konečne sama sebou, huh?) a časť nebude! :P Kým nedostanem aspoň šesť komentárov, nič Vám nedám! Maruš takisto, ak si to máme čítať navzájom my dve, môžme si to poslať aj cez fb a na nejaký blog sa zvysoka...(určite viete, čo myslím) Takže, je to na Vás. Chcete časť? Viete, čo máte robiť :*


Still love u

Kikuš