Bitch against will 7

Happiest person ever! Because writing mood's back and i made myself finish this part  (worst part i EVER wrote) :D For u my lovely carrots <3

Ďalší večer v clube a všetko také isté. Sadla som si do svojho kresla, ktoré som si už aj pri menšej nehode stihla označiť červeným rúžom a po niekoľkých minútach mi opierku okupoval Ryan. Ja som sedela ako vždy, nohy vyložené a ignorovala ho. Prečo mi nemôže dať jeden deň pokoj? Lebo to by nebol Ryan. Namiesto toho sa ku mne naklonil a ja som sa odklonila. Nechcela som sa s ním zas bozkávať. Čo to nechápe? Ja ho nechcem. No nedomyslela som to, lebo ako som odklonila hlavu dozadu, pekne som mu odhalila celý krk, kam hneď priložil svoje pery. Najprv mi zľahka prechádzal po pokožke a ja som sa snažila nevšímať si ho, čo sa naozaj nedalo. Rozmýšľala som nad všetkým, čo ma napadlo, no aj tak som cítila jeho dotyky. Bolo mi to hrozne nepríjemné, no nemohla som nič robiť. Ako vždy. Nenávidím toto miesto! Jeho jazyk kĺzal po odhalenej koži na mojom hrdle a ja som zhlboka dýchala, presviedčajúc samu seba, že rozbiť mu nos nie je ten najlepší nápad. No potom sa perami prisal k môjmu krku a to som sa už odtiahnuť musela. Nechápavo mi pozrel do očí a pokrútil hlavou, potom sa znova sklonil k môjmu krku, načo som ho chytila za hlavu a jemne odtiahla. Toto mu už nedovolím, nech sa deje čokoľvek. Toto jednoducho nevydržím. „Ryan, spomaľ,“ povedala som mu a snažila som sa prinútiť svoj hlas znieť pobavene a priateľsky, aj keď by som naňho najradšej syčala a kričala, „naozaj nechcem mať na krku červené fľaky, keď vyjdeme na pódium!“ Na moje varovanie len pokrútil hlavou, no krk mi nechal na pokoji. „Aj tak by to v tme nikto nevidel,“ zafrflal si popod nos. No aj tak sa rozhodol poslúchnuť ma, za čo som bola neuveriteľne vďačná. „Idem sa napiť,“ oznámila som mu a rýchlym krokom šla od neho preč. On sa však vybral hneď za mnou. Pristavil sa pri jednom stolíku a natiahol sa za fľašou s nejakým drahým vínom. So širokým úsmevom som ho obišla a naliala sa minerálku. Sledoval, ako som ju na niekoľko dúškov vypila, neodvrátil odo mňa ani na sekundu pohľad. Ja som sa však tvárila, že ho nevidím a prešla k pár babám kecajúcim kúsok ďalej.

Nevyhodili ma, čo som bola naozaj šťastná, no ani zo mňa neboli nejak obzvlášť nadšené. Napriek tomu som zostala pri nich a zdalo sa, že rozhovory o tom, či radšej rúž alebo lesk dokázali Ryana odplašiť aspoň na chvíľku. Ja som si zatiaľ veľmi zábavne pokecala, no aj tak radšej, ako byť s ním a keď baby zistili, že niečo o tejto “problematike“ viem, bavili sa celkom v pohode aj so mnou. Dospeli sme k riešeniu, že najlepšie je asi dať si rúž a naň lesk. Na to naozaj treba polhodinu diskutovať. Potom prišla téma, či radšej ceruzka alebo tekutá linka. Musela som prevrátiť oči, no aj tak som sa zapojila do búrlivej diskusie. Aspoň že Ryan na chvíľku odišiel a bavil sa so svojimi kamošmi. Pokoj od neho bola jediná vec, čo ma donútila k rozhovorom s týmito kravami. Potlačila som chuť zívnuť si na celú miestnosť, nech vedia, aká je s nimi nuda a radšej počúvala rozhovor, keď bolo treba prikývla alebo niečo povedala. Potom nás vytiahli ná pódiu. Čo bolo fajn, lebo to značilo, že čas sa predsa len posúva a ja som bližšie k príchodu domov. A odchodu z tejto diery.

Cestou z pódia som schádzala spolu s dievčatami, s ktorými sme sa pred tým rozprávali. Opäť sme vytvorili hlúčik kdesi mimo a pokračovali v rozhovore. Musela som si niekoľkokrát pripomenúť, že ak nebudem s nimi tak budem s Ryanom. To ma presvedčilo, že zostanem s nimi, aj keď ich rozhovory boli maximálne nudné. S úsmevom som pochválila jednej make up, načo sa rozžiarila ako slniečko. Veď sú to malé deti! Kto iní sa takto tvári po drobnej pochvale?! Vymenili sme si niekoľko typov na nechty, niektoré zaujímavé.

„Vieš, že máš super vlasy? Kam chodíš ku kaderníčke?“ spýtala som sa milo jednej baby a začala si uvedomovať, že sa mi celkom s nimi začína páčiť. Možno témy na rozhovor nie sú najzáživnejšie, ale je s nimi príjemne. A zdá sa, že už im vadím menej. „Myslím, že by ti ten melír vážne pristal,“ vravela som Maggie, jedinej, ktorej meno som si stihla zapamätať, „ale mohla by si si vybrať trochu tmavší odtieň, taká ma...“ Nemohla som dokončiť vetu, pretože ruky, zrazu ma držiace okolo pása ma prekvapili a vzali mi slová. Ryan? Naznačila som perami a Maggie, jediná, ktorá to pochopila jemne prikývla. Nahodila som psie oči, ktorými som ich žiadala o pomoc, no zrejme ma nepochopili alebo nevedeli, ako mi pomôcť. Alebo nechceli. Nikto mi nepomohol a Ryan ma potiahol niekoľko metrov dozadu. Odtiahol ma kamsi do kúta, kde ma otočil tvárou k sebe a ruky mi obtočil okolo pása. Pritiahol si ma bližšie, prudkým pohybom, ktorý nás oboch prekvapil. On skončil opretý chrbtom o stenu, ja na ňom. Na chvíľku sa zasmial, no rýchlo sa spamätal, namiesto vstávania sa hlbšie oprel o stenu a mňa potiahol ešte bližšie, až kým sa naše pery nedotýkali. Nedočkavo mi jazykom prešliel po vrchnej, načo som sa sama rozhodla to urýchliť. Aj ta sa tomu nevyhnem, tak nech to mám za sebou. Jazykom mi opäť prešiel po pere a ústa sa mu roztiahli do širokého úsmevu, ktorý som využila, aby som mu sama vkĺzla jazykom do úst. Zostal na sekundu prekvapený, no hneď sa prebral a do bozku vložil všetku silu. Taký šilený bozk som ešte nezažila, no o to rýchlejšie skončil. Odtiahla som sa od neho, dlane mu zložila z mojich bokov a otočila sa na odchod. Myslela som, že ma nechá odísť, keď mi ruku vopchal do zadného vrecka krátkych nohavíc a pritiahol ma späť. „Nechcela by si sa niekedy u mňa zastaviť?“ spýtal sa s nebezpečným úsmevom, ktorý jeho vete pridával ďalší zmysel. S ktorým to presne myslel. Bez slova som odkráčala a zamierila si to rovno na toalety. Až keď sa za mnou bezpečne zavreli dvere, oprela som sa o stenu a zošuchla na zem. Tvár som si skryla do dlaní dúfajúc, že tak utlmím vzliky. Nevydržím to tu, s Ryanom určite nie. Čo mám robiť? Utrela som si slzy z tváre, no okamžite ich nahradili ďalšie. V hrobovom tichu, ktoré sa dalo aj cítiť sa vŕzganie otvárajúcich dverí ozývalo.  

Green Gummy Bear