Our Last Song 1

Nový príbeh :D Kecy dolu, teraz len, že Vás strašne ľúúbim :*

„Maggie, naozaj si nemyslím, že je to dobrý nápad,“ zúfalo som presviedčala manažérku v telefóne, aj keď som vlastne ani neverila, že sa mi podarí niečo zmeniť. „Zlatíčko, veď si už robila stovky rozhovorov, tento zvládneš. Okrem toho, dohodla som sa už s Jackie, že prídeš, vieš, čo z toho bude za škandál, keď sa tam neukážeš? A ďalej, potrebuješ to, vieš rovnako dobre ako ja, že už nemáš toľko fanúšikov, ako kedysi.“ „Mags, mám z toho naozaj zlý pocit. Myslíš, že si ma presne rok po našom rozchode zavolali aby sa ma spýtali na hudbu a nový album?“ „Nevymýšľaj, len si čosi nahováraš. O tretej je u teba Violet, skús zas neprotestovať, ona sa v tom, ako máš vyzerať lepšie vyzná, takže ju pekne nechaj robiť s tebou, čo má! O šiestej ťa vonku bude čakať Drew a odvezie ťa do štúdia. Tak prosím nerob problémy, jeden rozhovor zvládneš!“ A zložila. Telefón som hodila na stôl, do uší si strčila slúchatká a pozrela na hodinky. Ona si zo mňa robí srandu! Povie mi, že Violet je tu o tretej, no akosi zabudne podotknúť, že o dve minúty sú tri! Akoby naschvál, akurát vtedy zazvonil zvonček. Neochotne som otvorila dvere a rýchlo Violet pozdravila. Posadila som sa na vysokú stoličku, na ktorú ma vždy pošle, keď ma upravuje, hudbu dala hlasnejšie a úplne jej prítomnosť ignorovala. Postavila predomňa veľké zrkadlo, na stolíku si rozložila preplnený kufrík a bez akéhokoľvek prihlúpleho pláštika na ochranu oblečenia sa začala babrať s mojou vizážou. Tak ako ja vedela, že mám oblečenia dosť a na nejakom tričku mi nezáleží. „Shirley, vieš, že si ma mala už dávno zavolať?! Len sa na to pozri, už ti vyrastajú tvoje vlasy! A vzadu to už máš strašne dlhé! A tie nechty, už dávno som ti mala urobiť nové!“ rozčuľovala sa nado mnou, ako vždy. Jedinou odpoveďou na jej výčitky z mojej strany bolo, že som hudbu v iPode dala hlasnejšie a začala si pospevovať. Naozaj som ju netúžila volať každý týždeň, keď mi vyrastie pol milimetra vlasu. Vidieť jej otrávenú tvár? Nie, vďaka. Sledovala som svoj obraz v zrkadle, ako sa mení a každú chvíľu niečo komentovala. „Tie očné tiene sú príliš silné! Nedávaj mi taký rúž, chcem niečo svetlejšie! To je príliš tmavé! Nestrihaj mi tie vlasy tak nakrátko! Preskočilo ti?! Neopováž sa strihnúť! Polož tie nožnice! To nie je farba, ktorú si mi dávala minule, nechcem mať vrch hlavy iný!“ Mohla som hovoriť, čo som chcela, vždy si robila po svojom.

O hodinu som už mala všetky vlasy fialové, po blond korinkoch ani stopy, na tvári make up, ktorý vyzeral dokonalo, no nebolo to nič pre mňa. Vlasy, cez ktoré som nič nevidela som si odhrnula z čela a Violet mi ich so zúfalým povzdychom dala späť. „Nič nevidím,“ zaprotestovala som, no ignorovala ma. Z hrubého obalu vytiahla krátke čierne šaty a podala mi ich. Nechytila som ich, pokojne som ich nechala prekĺznuť mi medzi prstami a dopadnúť na dlážku. Zazrela na mňa a ja som sa sladko usmiala. „Neoblečiem si to. Nehrozí. Nebudem vyzerať ako nejaká štetka, veď sú strašné!“ „Shirley, prestaň zas s tými nezmyslami! Musíš vždy vymýšľať?!“ „Ja si to na seba nedám! Buď mi dáš niečo normálne, alebo sa oblečiem sama!“ „Poď so mnou do šatníka,“ zašomrala a ponáhľala sa po schodoch. So spokojným úškrnom som ju nasledovala. Aspoň niečo bude podľa mňa. Otvorila dvere šatníka a prechádzala popri radoch vešiakov. „Nechytaj to,“ zasyčala som vždy, keď sa priblížila k niečomu, čo som nechcela. Čiže k väčšine vecí. Prečo mi nedokáže vytiahnuť rifle a nejaké tričko? K tomu conversy, veľkú mikinu... „Prosím, Shay, obleč si toto, budeš už musieť ísť,“ hovorila už zúfalo a podávala mi kôpku oblečenia. S vedomím, že nič lepšie už asi od nej nedostanem som sa do toho navliekla. S nespokojným mľasknutím odobrila môj výzor, aj keď by chcela odo mňa čosi odvážnejšie a výstrednejšie. Čosi zaujímavejšie, nepriehľadnuteľné. Jednoducho zo mňa chcela niekoho iného. Dokonalého. S úsmevom som si jemne prešla prstami po vlasoch v snahe prinútiť ich, aby pôsobili trochu prirodzenejšie, na čo mi to Violet hneď upravila späť. Akonáhle sa otočila, pohodila som hlavou a vlasy si dala tak, ako som chcela. Kým sme zišli po schodoch dolu, stihla mi ich ešte trikrát upraviť. Spolu sme nasadli do auta, kde mi hneď, ako som si sadla uhladila tričko a skontrolovala pančušky, či sa mi kdesi neobjavilo očko. S povzdychom som pozrela z okna a ignorovala ju. Prikázala som nášmu šoférovi, aby dal nahlas rádio. Violet mu prikázala, aby ho vypol. Ja som mu prikázala, aby ho zapol a Violet venovala vražedný pohľad. Už sa neozvala, no znova mi upravila vlasy a ja som zavrčala.

Akonáhle sme zastali, doslova som z auta vyskočila, a hneď sa okolo mňa zhromaždili novinári s foťákmi a miliónmi otázok. S úsmevom som zakývala do foťákov, odpovedala na niekoľko otázok, venovala pár ďalších úsmevov, podpísala sa okoloidúcemu dievčatku, ktorá mi nesmelo podala rúžový zápisníček a objala ma. So smiechom som sa vykrútila z ďalších otázok, pretože som už naozaj musela ísť, venovala som posledné rýchle úsmevy a vošla dnu do budovy, kde už novinárov ochranka nevpustila. Tam už na mňa čakala Maggie, ktorú som pozdravila strohým nahnevaným “Hi“. Nič si z toho nerobila, na to, aby som ju urazila bola mojou manažérkou už príliš dlho. „Vyzeráš skvelo, zlatko. Dúfam, že mi zas zajtra nepríde Violet s tým, že sa už k tebe nikdy nepriblíži.“ „Kiež by,“ zašomrala som si popod nos a nasledovala ju k výťahu.

Bez slova sme sa viezli hore a ja som si nervózne klopkala nohou po dlážke. Ešte stále ma držal ten blbý pocit, že dnešok nedopadne dobre. Akosi som to vedela. V reflexných kovových dverách výťahu som si upravila vlasy. Violet by ma za to určite zabila, no možno preto som to chcela urobiť. Keď výťah zastal, nasledovala som Maggie po chodbách, ktoré som nikdy nevidela. Ešte stále naštvane som šla za ňou a ignorovala ľudí prechádzajúcich okolo, ktorí nás zdravili. Maggie otvorila veľké tmavé dvere, vošli sme dnu a v kresle nás už čakala moderátorka talkshow Jackie. So širokým úsmevom nás privítala, vymenili sme si z jej strany naozaj priateľské bozky na líca a zaviedla nás k vyvýšenému pódiu, pod ktorým boli rady sedadiel pre divákov, väčšina už obsadená. Na pódiu bolo viacero kresiel, všetky pôsobili príjemne a pohodlne, v nich vzorované vankúše, pred nimi nízky stolík s pohármi, naokolo niekoľko kvetov a iné doplnky. Všetko ladené do jemnej krémovej, rúžovej a svetlozelenej. Pôsobilo to tu priateľsky, príjemne a tak dievčensky. Bola som neuveriteľne rada, že som nedovolila Violet navliecť ma do tých šiat. Jackie mala na sebe krátku rúžovú sukňu, jemnú bielu blúzku, vlasy vyčesané do elegantného drdola. Všetko tu bolo také elegantné, jemné. Ako by som tu asi vyzerala ja v šatách bez ramienok, kúsok pod zadok, s holým chrbtom? Nie, nejdem si na to odpovedať. Už teraz som tu maximálne kontrastovala s prostredím. Páčilo sa mi to, no už o trošku viac by bolo už moc. Donútila som sa prestať myslieť na takého nezmysly, radšej som si sadla do kresla, ktoré mi Jackie ponúkla, Maggie mi zaželala veľa šťastia, osvetlovači poslednýkrát upravili svetlá a kamery sa zapli. Jackie sa usmiala do kamery, privítala divákov s dobrou náladou, ktorú naozaj nemusela hrať a potom predstavila mňa. Bola to naozaj najpríjemnejšia osoba, aká so mnou kedy robila rozhovor. Stále veselo sa ma pýtala na hudbu, kariéru, vyhýbala sa otázkam z môjho súkromia , čo ma len uisťovalo, že budú o to horšie. Prečo by si ich inak nechávala na neskôr? A naozaj, po krátkej chvíľke prišla tá, na ktorú som čakala. „Shirley, prezraď nám, ako si sa vyrovnala s tým rozchodom?“ 

Takto asi by mala vyzerať Shirley, tak dúfam, že sa páči.

Jej oblečenie na rozhovor. 

Nový príbeh. Môže byť? Nebude to nič dlhé, najviac desať častí, aj to len keď sa zadarí. Potom príde niečo poriadne, hádam (nič sa nebojte, už to mám premyslené). Inak, nejaké tipy, kto asi bude mať z chalanov hlavnú úlohu, kto z ních pomotal Shirley hlavu?