Point in time 23

Prvé, čo som vnútri uvidela boli Zaynove topánky. Prečo som ja hlúpa zabudla, že som mu ich tam dovolila strčiť, keď sa mu do kufra nezmestili?! Chytila som jednu do ruky a zúrivo ju hodila von oknom. Nemala som ani poňatia, čo vlastne pod oknom máme. No bolo mi to jedno. Vzala som druhú topánku a poslala ju na cestu za svojou sestrou. Keby som sa tak ľahko mohla zbaviť aj Malika...

**************************************************

Vystúpila som z auta a dávala si veľký pozor, aby som sa Zayna ani nedotkla, keď som cez neho preliezala. On sa tiež tváril, že neexistujem. Obom nám to vyhovovalo. Len Liam. Ten chcel, aby sme boli spolu. Ja som mu povedala, nech počká, že treba len čas, kým sa udobríme. A pritom som rozmýšľala, kedy mu prestanem takto hlúpo klamať. S kapucňami na hlave sme rýchlo prekĺzli tmavými dverami v bočnej uličke. Nezdalo sa, že by si nás niekto všimol. Výborne. Cítila som sa ako nejaký tajný agent a toto prirovnanie mi vykúzlilo na perách úsmev. Neuveriteľne dlhými chodbami, ktoré vyzerali všetky rovnako sme mierili do zákulisia. Cez normálny vchod sa sem nedalo dostať niekoľko posledných dní, pričom koncert je len dnes. Novinári, fanúšikovia... stále tu boli. Akoby ich nenapadlo, že aj inokade sa dá vojsť. Zložili sme sa v šatni, ktorá nám bola po nekonečných skúškach známa a chalani začali vybalovať jedlo. Prevrátila som oči. Človek by si pomyslel, že pred koncertom sa budú pripravovať, prezliekať. To zrejme robia všetci speváci na svete. Len nie títo piati. Oni si tu vytvoria celý bufet, napchajú sa do prasknutia a zrazu len zistia, že o päť minút majú spievať, stále tu trčia v teplákoch, neučesaní a z tých kíl sladkostí im začína byť zle. A dnešný večer smeroval presne k tomuto scenáru.

Povzdychla som si a z misky si vzala niekoľko gumených medvedíkov. Vložila som si jedneho do úst, keď na mňa pozrel psími očami Harry. Sedel v kresle, asi pol metra ďalej a keby chcel medvedíka, musel by sa postaviť. Jednoducho, horor. „Otvor ústa, Styles,“ povedala som mu a zamierila medvedíkom. Snažila som sa trafiť. Harry sa snažil chytať. No medvedík aj tak skončil na zemi. „Toľké mrhanie jedlom,“ zašomral Niall, zdvihol medvedíka zo zeme a obzrel si ho. Skôr, než som mu mohla povedať, nech to nerobí, hodil si ho do úst. Pokrútila som nad ním hlavou. Hodila som do Harryho otvorených úst ďalšieho medvedíka. Alebo som sa o to minimálne pokúsila. V jeho ceste sa záhadne objavila Niallova hlava a medvedík dopadol priamo do jeho úst. Jeho tvár hneď zažiarila úsmevom. Hodila som mu ďalšieho medvedíka a on ho znova chytil. Musela som sa zamyslieť, koľkokrát to už skúšal, keď mu to tak ide. Posadil sa na opierku Harryho kresla a obaja na mňa pozerali s otvorenými ústami, čakajúc na medvedíky. Hodila som ďalšieho medvedíka a ten akýmsi zázrakom skončil v Harryho ústach. Ani som si nevšimla, kedy sa tam objavil Louis, no zrazu sedel na druhej opierke kresla a rovnako otváral ústa. „Nestíham!“ povedala som im so smiechom, vzala misku do rúk a prešla k ním. Každému som nasypala medvedíky do otvorených úst. Všetci sa tvárili blažene, keď prežúvali.

„Say cheese!“ vykríkol Liam, ktorý sa za nami objavil s mobilom a už som len počula cvaknutie. „Ukáž tú fotku,“ poprosila som ho, no skôr, než odpovedal, brala som mu mobil z ruky. „Zoe!“ okríkol ma tak strašne múdro. Chcela som namietať, keď niekto otvoril dvere. Rýchlo prebehol pohľadom miestnosť, až sa zastavil na mne. „Zoe, rýchlo, Paul ťa zháňa!“ povedal mi zadychčane. Zoskočila som zo stola, kde som sa medzi tým usadila a nasledovala ho, viac-menej behom až k vzdialenej šľatni, ktorá bola Pauolovou dočasnou kanceláriou. Otvorila som dvere a videla Paula vrieskať po nejakých vystrašene pôsobiacich chcalnoch. „...mali byť dávno prichystené! O hodinu a pol začíname! Ako to myslíte, že tie svetlá nie sú zapojené?! Čo tam mám teraz bežať a podávať na pódium sviečky?! Úplne vám preskočilo?! Toto malo byť už dávno všetko prichystané! Čo tu stále stojíte ako zmoknuté kurence?! Vypadnite sa postarať o tie svetlá!“ Osvetlovači sa báli aj ozvať, len rýchlo bežali robiť svoju prácu. Paul vyzeral zúrivo. Tento koncert bol dôležitý a on ho nechcel nechať zničiť nejakým neschopným idiotom. Naštvane hodil o stenu prvé, čo vzal do ruky. Až potom sa otočil ku mne. „Zoe! Konečne! Musíš sa ísť spýtať zvukárov, ako je to s reprákmi! Bež!“ rýchlo mi nadiktoval úlohu a už ma vyháňal. Najprv osvetlovači, teraz zvukári? Čo sa tu deje?! Skoro som vrazila do niekoľkých rohov, ako som utekala po chodbách. Rýchlo som sa porozprávala so zvukármi, bežala som za Paulom. Od Paula som zas utekala pozrieť tých osvetlovačov. Nikdy som nemyslela, že práca asistentky manažéra je taká náročná. Ďalší beh naspäť za Paulom. Dostala som len do ruky papierik s niekoľkými číslami a krátke inštrukcie. Mala som chuť hodiť všetko o zem. Toto nie je možné! Ako sa môže akurát teraz všetko takto pokaziť?!

„Čo myslíte tým, že to do hodiny doviezť nestíhate?! Mne je to jedno! Hovorím vám, že je mi to úplne jedno! Máte pocit, že mám na výber?!“ vrieskala som do telefónu po nejakom dievčati, ktorého hlas už začínal pôsobiť naozaj vydesene. No ako som povedala jej, bolo mi to jedno. Len nech sem dovezú tie prístroje! Sama som netušila, o čom sa vlastne rozprávame. Jediné, čo som vedela bolo, že ak to sem nedostaneme do koncertu, budeme bez svetiel, čo bude veľký problém. Zrejme ani žiaden koncert nebude. Vytočila som posledné číslo a nakričala na ďalšieho úbohého človeka, ktorý mal tú smolu, že v hlúpej chvíli sedel za telefónom, ktorý som potrebovala vytočiť. Stále vrieskajúc po tom úbožiakovi som bežala k bočným dverám budovy, aby som otvorila nejakým ľuďom, čo už dovážali tie hlúpe svetlá. Ukázala som im, kadiaľ majú ísť a zúfalo pozrela na hodinky na ruke. Čas sa neúprosne krátil. Akoby vycítil, že práve teraz potrebujeme jeho pomoc, škodoradostne sa rozhodol diktovať ručičkám hodiniek dvojnásobnú rýchlosť. Zložila som telefón s varovaním, že ak tu do pol hodiny nemáme všetko potrebné, dotyčný je mŕtvy a rozbehla sa po chodbách naspäť k Paulovi. Na vrchu schodištia som stretla upratovačku a pohľad na mokrú dlážku, lesknúcu sa od vody a čistiacich prostriedkov pod nohami bol posledné, čo si pamätám. Kdesi vzadu v mysli mi ešte slabo zarezonoval jej výkrik, keď videla, ako mi na vrchnom schode vyleteli nohy do vzduchu a padala som dolu. No to som už vnímala len ako v sne.