Point in time 28

Rýchlo vstal a zavrel za sebou dvere, keď odišiel. Skryla som si tvár do dlaní, hanbila som sa. Niečo sa mi zazdalo? Hlasy za dverami. Čo ak je to Zayn? Čo ak niečo počul? To nemôže byť pravda! Rýchlo som prešla k dverám, čo najtichšie a snažila sa počúvať. Hlasy sa znova ozvali.

*****************************************

„Samozrejme, že by som to nespravil.“ To bol Louis. Určite. „Nepovedal by som Paulovi, nech ju vyhodí! Nie som taký debil.“ „Tak prečo si jej to nepovedal?“ dievčenský hlas, ktorý som ešte nepočula. Či...? „Ale no ták, nemôže vedieť, že nič nespravím, čo ak ju budem potrebovať postrašiť nabudúce?“ „Myslíš vydierať?“ „Nie je jedno, ako to voláš? No poď, už sme mali dávno odísť...“ Viac som nepočula. Teda, ak nerátam zvuky krokov, ktoré mi toho veľa neprezradili.

„Milé od teba, Lou!“ zakričala som za ním. Kroky prestali. Počul ma. Vyšla som za nimi na chodbu, na nočnú košeľu si obliekla aspoň župan. „Ale povedala si mi, čo som chcel,“ vyškieral sa. „Kam sa chystáte?“ spýtala som sa ho. „Preč od vás,“ vyplazil mi jazyk, „pár dni voľna, takže s El padáme ďaleko od vás. Zdá sa, že zostávate so Zaynom sami, užite si to.“ „Sami? SAMI?! To nemôžeš myslieť vážne! Kde budú všetci?!“ musela som znieť maximálne hystericky. Ale predstava toho, že budem sama so Zaynom ma vážne desila. „Ale no ták, veď si to obaja určite užijete. Vy si to užívať viete, to už počula polovica mesta.“ „Louis, sklapni!“ zasyčala som po ňom. „Zoe, to ty by si mala byť radšej niekedy tichšie.“ „Kam idú všetci?!“ dúfala som, že sa mi podarí zmeniť tému a Lou zabudne na svoje hlúpe poznámky. Okrem toho som naozaj chcela vedieť, kde všetci sú. „Hazza vypadol s Claire k najbližšej pláži. Kam ideme my s El ti nepoviem, to je tajomstvo,“ žmurkol na mňa, „chceme od vás všetkých na pár dni pokoj. A Niall kamsi vytiahol Liama, zas naňho šla tá depka. Do piatku máte od nás všetkých pokoj. Zatiaľ si tu môžte robiť, čo chcete,“ zas na mňa žmurkol, „pokojne tak nahlas ako vždy, už vás nebude mať kto počuť.“ „Idiot.“ „Aj ty mi budeš chýbať, Zoe.“ A odišli.

Povzdychla som si a hodila sa naspäť do postele. Čo by sa stalo, keby zaleziem pod perinu a najbližšie tri dni sa odtiaľ nevyhrabem, jednoducho tam počkám, kým sa všetci vrátia? Samozrejme, niekto to musel prekaziť. „Preskočilo ti?!“ zvreskla som, keď niekto zo mňa začal ťahať perinu a chytila som do ruky vankúš. Skôr, než sa spamätal, hodila som ho po ňom. Akosi to nečakal a padal zrazu dozadu. No skôr, než padol, snažil sa niečoho chytiť a podarilo sa mu nájsť akurát časť mojej nočnej košele, ktorá mi zakrývala prsia a stiahol ma za ňu na seba. Rýchlo som sa odtiahla a znova ho vankúšom ovalila po tvári. Čierne vlasy mu už nedržali v tom nagélovanom špici. Ešte niekoľkokrát som ho vankúšom udrela po tvári, kým mi ho vzal.

„O čo ti zas ide?“ zavrčal na mňa. „Zabiť ťa nie je dosť dobrý dôvod?!“ zasmiala som sa mu a vytrhla mu vankúš z rúk. Skôr, než som ho ním znova ovalila, chytil ho a snažil sa mi ho zobrať. Obaja sme ho niekoľkokrát potiahli, ozval sa praskavý zvuk a miestnosťou začali poletovať pierka. Potriasla som hlavou, aby tie, ktoré sa usadili v mojich vlasoch vypadli a potlačila Zayna dolu z postele. Podľa toho buchotu som usúdila, že podlaha asi bola tvrdá. Rýchlo ma chytil za ruku, potiahol a o niekoľko sekúnd aj môj chrbát cítil tvrdosť podlahy. „Au,“ zamrnčala som a on sa zasmial. Obaja sme sa posadili a ja som z postele potiahla ďalší vankúš, ktorý som po ňom hodila. Chytil ho a udrel ma ním po hlave. Vôbec sa so mnou nebabral, celou silou ma buchol, až sa mu svaly na rukách napínali.

Znova sa napriahol, že ma udrie, no to som už vstala a vybehla z našej spálne, dolu po schodoch, do obývačky a on bežal za mnou. Počula som buchot a sklonila sa práve včas. Veľký vankúš mi preletel ponad hlavu, vrazil do poličky a vázička sa zrútila na zem. Ozvalo sa rozbíjajúce sa sklo a na mieste, kde dopadla vázička zostala len kôpka črepín. Zdvihla som spomedzi nich vankúš, udrela ním Zayna a až vtedy som si uvedomila, že ležal v črepinách, kde sa roztrhol a okolo nás opäť poletovali pierka. Chytil ma okolo pása a zdvihol tak, že nohy som mala kúsoček nad zemou. Pritlačil ma k stene a môj chrbát, ktorý si svoje prežil už pri páde z postele sa ozval. Sponad hlavy mi z akejsi poličky padol k nohám rámik z fotky. Zem pokryla nová kôpka črepín.

„Preškočilo ti?!“ zvreskla som naňho a sotila ho dozadu z celej sily, pridala som aj kopanec do brucha. Pustil ma, chytil sa za brucho, na čo som ho sotila znova a on takisto pristál chrbtom na stene, preistotu stene s policami, ktoré sa všetky aj so svojim obsahom zrútili. Pomaly som vstala z kôpky črepín, do ktorej som spadla, keď ma Zayn pustil. „To si prehnala,“ zavrčal na mňa a hodil prvé, čo mu prišlo pod ruku. Miska, ktorá sa akýmsi zázrakom nerozbila skôr sa teraz roztrieštila o stenu pri mne. Niekoľko črepín mi pristálo na krku a pleciach, na ktorých som o chvíľku cítila jemné pramienky horúcej tekutiny. Sama som zo stolíka kúsok odo mňa vzala všetko, čo mi prišlo pod ruku a hodila to po ňom.  On po mne hodil ovládač od televízora. Zdalo sa, že začína byť taký zúrivý, až mu je jedno, čo zničí. Po ovládači letela topánka, ktorá ma trafila do boku a mne nedobrovolne unikol z úst výkrik. Zayn mal naozaj silu. Za prvou topánkou letela ďalšia, ktorá už tak dobre mierená nebola. Zasiahla televízor, ktorý sa za obrovského hluku zrútil a rozbil na kúsky.

Keď doznel posledný zvuk rozbíjajúceho sa skla, zavládlo na chvíľu hrobové ticho. Desivé, napäté, ostré. Obaja sme pozreli na miesto, kde stál televízor. Keď sme si uvedomili, čo vidíme, rýchlo sme sa tam rozbehli, no neskoro. Káble od televízora so sebou na zem stiahli aj dva reproduktory a DVD-prehrávač. Ani jeden z nás nedobehol dosť rýchlo, aby niečo z toho zachránil. Podarilo sa nám akurát sa zraziť. On ma od seba rýchlo odsotil, ako som cúvala, nohy mi odzadu podrazil stolík, spadla som na zem a hlavu si udrela o gauč. Z gauča som vzala všetky vankúše, ktoré som dočiahla a hádzala ich po Zaynovi. On ich hádzal späť. Postupne sa k vankúšom pridávalo všetko, čoho sme sa dotkli a tieto predmety stále menej triafali nás a stále viac nábytok v miestnosti.

„PRESTAŇ!“ zvreskla som, keď to už naozaj bolo veľa. Dopadol posledný vankúš a takmer nič sa nepohlo. Len posledné popletené pierka ešte lietali vzduchom. Biele záclony s niekoľkými trhlinami, ktoré im dodávali desivý a starý výzor viali vo vetre, ktorý nám cez otvorené okno prinášal dnu chladný vzduch a jemne sa trepotali. Lampa visiaca na striebornej retiazke sa nebezpečne hojdala, z tienidla mliečnej bielej farby bol kúsok odlomený a po celej dĺžke sa tiahla krivoľaká trhlina. Pri každom jej pohybe retiazka jemne zavŕzgala. Obraz na stene sa kýval v spoločnom rytme s lampou a pri každom obšuchtnutí o stenu sa ozval. Obaja so Zaynom sme zrýchlene dýchali. Tieto tiché zvuky vytvárali záhadnú melódiu, ktorá dodávala tejto miestnosti aj situácií akúsi desivú atmosféru. Čas sa zastavil, svet sa nehýbal.

Posledné pierko sa dotklo zeme a ja som sa rozhliadla po izbe, s každým pohľadom prekvapenejšia a vydesenejšia. Dlážku pokrývala vrstva jemných snehovobielych pierok, črepiny a sklíčka všetkých farieb, vankúše, kúsky látky, ktoré sa pri každom pohybe vetra pomrvili, akoby to bol ich posledný výdych a postrácané červené kvapôčky. Doteraz som si nemala čas uvedomovať bolesť. No akosi, keď už čas nehral rolu a hľadanie prvého predmetu, ktorý môžem po Zaynovi hodiť nebolo mojou jedinou starosťou, cítila som každú črepinku. Zaťala som zuby a zasyčala, keď som postupne vyťahovala tých pár kúsočkov, ktoré boli kedysi miskou z pleca. Každý som pustila spomedzi prstov a nechala cinknúť pri dopade medzi ďalšie pokrývajúce dlážku. Zayn ma nepretržite sledoval. Vietor hrajúci sa so záclonami nabral novú silu, pomedzi roztrhané záclony zavial svojim chladným dychom dnu. Cítila som, ako mi nadvihuje vlasy, šteklí ma pod krátkou nočnou košieľkou, ktorá aj tak odhaľovala viac, než by mala a prefíkane ju dvíha vyššie. Pierka znovu vzal na výlet vzduchom a nechal ich lietať pomedzi nás. Chytila som sa gauča a za bolesti každého kúska tela pomaly vstala.

Jemne som kráčala po dlážke, opatrne stúpala na sklíčka, ktoré sa mi napriek všetkej snahe zarývali do chodidiel. Vietor mi stále zlomyselne fúkal vlasy do tváre a dvíhal spodok košele. Znova som si odhŕňala strapaté pramienky z tváre a nevidela, čo robí Zayn. No keď som už konečne videla, jediné, čo som mohla vidieť bol on. Stál tesne pri mne. Otvorila som ústa, že mu niečo poviem, no skôr, než slabý hlások opustil moje pery sa na ne lačne prisal a medzierkou medzi nimi jeho jazyk vkĺzol dnu so šialenou naliehavosťou. Jeho ruky boli akosi všade, dotýkali sa každého kúsku môjho tela, boli na každom mieste, kde končila nočná košeľa a mohli pod ňu vkĺznuť.

Nakoniec si našli miesto kúsok pod mojim zadkom, zdvihli ma do vzduchu a obaja sme tvrdo pristáli na gauči, z ktorého vyletel kŕdel pierok. Tie, ktoré to nestihli, kým sme dopadli, ma šteklili cez tenkú látku košieľky na chrbte. Zaynove ruky sa opäť dotýkali každého kúska môjho tela a košieľku ťahali rýchlo preč. Bol neuverteľne hladný po bozkoch a dotykoch. Mojich bozkoch a dotykoch. Bral si ich stále viac. Cítila som, že mi chýbali rovnako ako jemu. Ťahala som z neho tričko, keď bolo preč bojovala som s jeho nohavicami a celý čas hltala všetky jeho dotyky, cítila som každý jeho výdych, každý pohyb jeho tela, ktoré bolo rovnako nedočkavé ako to moje. Potrebovala som ho. Hneď teraz. Súrne. Šialene.

Prepáčte, že zas len trapny PIT, no nič iné nemám. Viem, že to sem len tak hádžem a to je akurát všetko, no ak mám byť úprimná, som rada, že je aspoň to a hádžem to takto sem, nech niečo tu je, aby sme sa aspoň občas ozvali, aj keď len hlúpou časťou PIT. Nebojte sa, už to nebude dlho. Zajtra pravdepodobne posledná časť. Uvidíme. Nie je to ešte isté, či bude posledná, nič nie je isté. No keby predsa. Má zmysel začínať niečo nové? Viem, že moje príbehy sa Vám nepáčia ani zďaleka tak, ako keď niečo napíše Maruš, no predsa, je tu niekto, kto by čítal niečo nové odo mňa? Prosím, napíšte mi, len toľko, či to má vôbec zmysel začínať. Ďakujem. I love u :*