Point in time 22

Rukou som jej pomaly prechádzal od kolena, cez stehno až na boky, kde som našiel jej tričko a rýchlym pohybom ho poslal na výlet do teplých krajín. Nohy mi obtočila okolo pása a ja som ju pobozkal, rukami som prechádzal po všetkých zakázaných miestach, ona mi prstami mapovala chrbát. A tak sa naša vojna o nadvládu zmenila na tú najkrajšiu spoluprácu.

******************************************

****Stále Harryho pohľad****

Sedeli sme na gauči a sledovali telku. Držal som ju okolo pliec, jednou rukou som jej jemne prechádzal po stehne. Ona sa stúlila ku mne, s hlavou na mojom pleci a usmievala sa. „Daj mi pokoj, Malik!“ počul som Zoe kričať od dverí a vedel som, že sú tu. Efektívny príchod, ako vždy. Objal som tuhšie Claire, vypol telku a sledovali sme zaujímavejšie predstavenie.

„Nemusíš sa za všetko urážať!“ okríkol ju Zayn.

„Ty mi nebudeš hovoriť, čo musím a nemusím! Jediné, čo musím je nakopať ti tú tvoju hlúpu riť!“

„Viem, že s ňou chceš robiť iné veci, nie ju nakopať!“

„Nechaj si tie úchylné poznámky! Si obyčajné prasa!“

„Lebo ty si svätá, však?!“

„To nehovorím! Nedomýšlaj si kraviny!“

„Nič si nedomýšlam! Nemusím! Dosť dobre ťa poznám!“

„Vážne si to myslíš?! Nevieš o mne nič! Lebo ťa to nezaujíma! Nič odohrávajúce sa mimo postele ťa nezaujíma!“

„Sú aj iné miesta! A...“

„Ako WC-ka v lietadle, však?“ zasiahol do toho Lou. Musel som sa rozosmiať. Zoe so Zaynom na chvíľu stíchli. Nechápavo sa na seba pozreli, zdalo sa, že Zoe to pochopila prvá.

„Zayn, ty si taký debil! Už ťa nechcem ani vidieť!“

„Sklapni! Ty si tam bola tiež! Tak prečo som ten debil len ja?!“

„Lebo ty si to vymyslel! Ty si ma donútil!“

„Aj ťa bolo treba nútiť, však?!“

To bolo prvýkrát, čo som videl Zoe plakať. Naozaj plakať. Zakryla si dlaňami tvár a so vzlikmi bežala po schodoch. „Zayn? Nechcel by si ísť za ňou?“ spýtal som sa ho, keď to ignoroval. Pokrčil plecami a sadol si ku nám na gauč. Šťuchol som doňho, no ignoroval ma.

„Kde je Zoe?“ ozval sa zrazu za mnou Paulov hlas. Kedy sa tu on stihol objaviť? „Hore,“ zamrmlal som. „Tak ju choďte zavolať! A nechajte nás tu v obývačke samých. Počkaj Zayn, ty nikam nechoď, s tebou tiež musím hovoriť.“

****Pohľad Zoe****

„Volá ťa Paul,“ ozval sa Harry od dverí. Neodpovedala som mu, len rýchlo vbehla do kúpeľne. Nechcela som, aby ma takto videl a niečo zlé si o mne pomyslel. Opláchla som si uplakanú tvár, a keď som si bola takmer istá, že vyzerám ako človek, zamierila som do obývačky. Paul sedel na gauči, v kresle sa vyvaľoval Zayn. Bez slova som okolo neho kráčala ku gauču. Ako som ho obchádzala, nemohla som si odpustiť a vylepila mu najsilnejšiu facku, akej som bola schopná. „Uniklo mi niečo?“ spýtal sa prekvapený Paul. „To nič. To sa vyrieši neskôr. Prečo si chcel so mnou hovoriť?“ „S vami,“ opravil ma rýchlo. Prevrátila som oči. „S ním sa aj tak hovoriť nedá. Tak, deje sa niečo?“ Zayn si odfrkol v kresle, no nikto si ho nevšímal. „Vlastne áno. Pozrite, ja chápem, že máte radi svoj pokoj a súkromie, no novinári začínajú vymýšlať hlúposti a riešiť, či sa medzi vami dvoma niečo nestalo...“ „Počkať, čo?“ spýtala som sa nechápavo. Naozaj som nechápala, kam tým mieri. „Vôbec sa neobjavujete na verejnosti! Ľudia chcú fotky, ako sa prechádzate, držíte za ruky, bozkávate. Občas sa objaviť ako šťastný párik v novinách, podpísať pár rúk okoloidúcich, vyfotiť sa s niekoľkými fanynkami... Ja rozumiem, že sa tomu radšej vyhýbate, no ak nechcete hlúpe reči a dohady, musíte sa ľuďom spolu ukazovať.“ Prevrátila som oči.

„Zdá sa, že ma berieš na rande, Malik,“ povedala som mu škodoradostne. Venoval mi vtipnú grimasu. „Tak, kam ideme?“ dobiedzala som ďalej. Ukázal mi prostredník a viac si ma nevšímal. Paul zdvihol obočie. Nechcelo sa mi nič vysvetlovať. Prešla som k Malikovi, ktorý ma nezaujato sledoval a uštedrila mu facku aj na druhé líce. Pošúchal si ho dlaňou a venoval mi vražedný pohľad.

„Prestaň sa správať ako malé decko!“

„Prečo by som mal teba počúvať?!“

„Lebo som tvoja priateľka a povedzme si úprimne, jediná z nás dvoch s trochou rozumu!“

„To si povedala pekne! Jediná, kto má toho rozumu iba trochu!“

„Na tvojom mieste by som bola aj za trochu vďačná!“

„Hádam ma nechceš rozosmiať?!“

„Máš pocit, že tak vyzerám?!“

„Rozhodne vyzeráš smiešne!“

„Si chudák! Úbožiak!“

„Ty sa radšej neozývaj!“

„Prečo sa zas hádaš?! Čo máš za problém?!“

„Že odo mňa chcete, aby som sa na verejnosti objavoval s chuderou ako ty!“

„Nemal si si vymyslieť, že chceš so mnou chodiť!“

„Ako keby ja som bol nadšený z toho, že som s tebou!“

„Aspoň čuš Malik! Obaja vieme, že chceš byť so mnou!“

„A kedy si na to prišla?!“

„Neviem, napríklad, keď si ma neustále ťahal do postele?!“

„Sama musíš vidieť, že som bol v zúfalej situácií! Mal som len teba!“

„Tak sa zdá, že si si na tie zúfalé situácie musel zvyknúť! To je dobre, pretože odteraz nemáš ani mňa!“

„Ako keby ťa niekto mohol chcieť! Takú chuderu!“

Zvrtla som sa na päte k Paulovi, ktorý celú hádku sledoval s otvorenými ústami. „Mrzí ma to,“ povedala som mu mierumilovne, s hlasom, ktorý začínal byť zachrípnutý, „ale zdá sa, že v najbližšej dobe nám to chodenie von nevyhovuje.“  A odišla som. Vyšla som po schodoch pokojne do izby, v ktorej sme aj so Zaynom mali najbližšiu dobu bývať. Nechcela som, aby ma videl plakať alebo inak pochopil, že mi to ublížilo. Chytila som rúčku svojho kufra, ktorý som našťastie za tú chvíľu, čo sme prišli nestihla vybaliť a ťahala ho k dverám rozmýšľajúc, čo povie Liam, keď sa k nemu nasťahujem. Nevyhodí ma, no nadšený nebude. Neprišla som ani ku dverám, keď som si to rozmyslela. Kufor som odniesla na miesto a chytila druhý. Malikov. Ťahala som ho za sebou a potlačila po kolieskach na chodbu. Usmiala som sa, keď som si všimla, ako mieri ku schodom vedúcim na prízemie. Keď to vyzeralo, že zastane, pomohla som mu a zvrtla sa na päte. Za chrbtom som počula vzďalujúci sa buchot na schodoch. Rúžovú tašku, ktorú som Zaynovi požičala na kozmetiku som vyhorila von a zvuk rozíjajúceho sa skla mi dosvedčil, že som ju hodila dobre. Len dúfam, že je to jeho obľúbená voňavka. Uistila som sa, že v skrini ani na žiadnej poličke už nie sú jeho veci. Zamkla som dvere a oprela sa o ne. Dovolila som niekoľkým slzám zvlhčiť mi líca, rýchlo som zažmurkala a odohnala tú hlúpu túžbu vyplakať sa do vankúša. Otvorila som okno a nadýchla sa čerstvého vzduchu, v ktorom nebolo cítiť Zayna a jeho typickú vôňu. Upokojila som sa a prešla k svojmu kufru. Vybalím sa, upracem, zabudnem na to, vravela som si a chytila zips kufra.

Prvé, čo som vnútri uvidela boli Zaynove topánky. Prečo som ja hlúpa zabudla, že som mu ich tam dovolila strčiť, keď sa mu do kufra nezmestili?! Chytila som jednu do ruky a zúrivo ju hodila von oknom. Nemala som ani poňatia, čo vlastne pod oknom máme. No bolo mi to jedno. Vzala som druhú topánku a poslala ju na cestu za svojou sestrou. Keby som sa tak ľahko mohla zbaviť aj Malika...