She is mine! 39

Inokedy by som bola povedala, že ou, to už je tridsiata deviata.. lenže v mojom prípade je tu časť s číslom tridsaťdeväť až po štyroch mesiacoch :D ...takže žiadna sláva. Pamätáte si minulú časť, že? :D Veľmi ťažko sa mi písala, keďže sa mi chcelo celý čas neskutočne cikať ale kým by som si odskočila, nevedela by som čo som chcela :D ..múza je veľmi nevyspitateľná :) ..toto čo vám tu idem dať, to som písala od 19:36 do 00:41... Lebo som sa po 1. musela smiať na tých šalenych z Popradu a po 2. ma potom zarazila správa od Kiki, k tomu sa ale vyjadrím večer :) ..inak, máme s Ajč veľmi "fajn" dohodu :D ..ja jej budem celý život písať Adrianu a ona ma bude živiť.. ale dovolila mi prechádzky, takže super, nie? :D nie... :) ..dneska mám plný program, tak večer bude článok. Enjoy, ľúbim vás! :*

„Ak sa vám raz ten nekonečný koncert skončí, tak príďte do Sway Coffee, dobre?

                                                                                                                           Adriana.“

S telefónom, ktorý som vzápätí hádzala do kabelky prevesenej cez moje rameno som si sadla do obrovského prúteného kresla, a nohu z ktorej som skopala topánku som si zložila pod zadok. Kaviareň Sway, najlepšia kaviareň akú poznám. Ak má človek čas a chuť aj na niečo iné, ako je vychýrený Starbucks so zatuchnutou kávou, tak by mal prísť rozhodne sem. Nie len preto, že taliani vedia ako robiť kávu, preto, lebo to tu Talianskom dýcha. Teplé farby, kvety na stenách, vôňa niečoho, čo sa podobalo na medovníky, ale naozaj len podobalo. Zhlboka som sa nadýchla, keď okolo mňa prešla čašníčka s mojitom na podnose, uvoľnila mi výhľad, a ja som zrazu pozerala von oknom na niečo, čo ma veľmi zaujalo.

Stálo tam dievča. Pod rúžovou oblohou sa jej vlasy jagali všetkými peknými odtieňmi, no aj tak ostávali jasne plavé. Pár prameňov zlatej, tizianovej, a nebezpečnej smotanovej farby mala vypnutých dohora, zvyšok jej ležal na pleciach, a siahal až pod prsia. Aj keď odo mňa stála ďaleko, svietili jej oči. Veľké tmavomodré oči, okolo ktorých sa rozpíjal lesk. Jednoducho sa v tých očiach sústreďoval, a šíril ako voda ktorá sa vlní a tancuje v pohári.. Nebol to lesk, ktorý by prezrádzal, že blondínka bude plakať. Bolo to niečo ako odtieň života, to dievča sa smialo. Nahlas a viditeľne, odhaľovala biele zuby. Hladké črty tváre zdobili len výraznejšie lícne kosti, a marhuľová púdrenka. Po celý čas fúkal slabý vánok, hral sa s okrajom jej šatky, ktorú mala ako letuška obviazanú okolo krku. Biely hodváb s čiernymi bodkami pôsobil elegantne, a predsa hravo. Avšak vietor zosilnel, nabral na intenzite. Fúkalo naozaj silno, až tak, že tomu dievčaťu šatka odletela. Vznášala sa vzduchom, vytvárala špirály, a tú malú blondínku to rozosmialo ešte viac. Človek, ktorý tam dovtedy stál s ňou sa pre šatku rozbehol v tej istej chvíli, ako jeho spoločníčka, na ktorú som uprene hľadela. Zrazili sa, no ona nespadla. Chlapec, ktorého som práve vnímala z profilu ju zachytil, a ochranársky si ju k sebe privinul, aby ju mohol pobozkať. A tá šatka ich netrápila, lebo v tej čarovnej chvíli boli radi, že tam spolu stoja, a on ju môže bozkávať, a hladiť po chrbte, kým sa ona smeje. To dievča mi pripomínalo moju mamu. Podobali sa, veľmi. I keď Tassia, Talianka s nezvyčajným menom po ich niekdajšej kráľovnej nemala modré oči, bola plavovlasá, a mala presne tú istú radosť zo života ako dievča, ktorému odletela šatka. Moja mama mala moje oči, farbou sa blížili k čiernej, nebyť pár zlatých stúh, ktoré ich zosvetľovali. A ak raz budem mať svoje dievčatko, chcem aby vyzeralo ako moja mama, ako dievča z námestia, ktorá sa srdečne smiala, aj keď vietor unášal jej šatku. 

Zaklipkala som viečkami aby som zvlhčila oči, ktoré sa už chystali slziť. Niekto mi zložil dlaň na koleno. Tomu niekomu som takpovediac vlepila vlasmi, keď som prudko točila hlavou, aby som zistila kto to je.

„Som rád, že sa o svoje vlasy tak pekne staráš, Rapunzel. Aspoň to veľmi nebolí, keď už nimi švihneš.“

„Ruku preč Styles, inak švihnem rukou. Stavíme sa kam dopadne?“

Povedala som mu s úsmevom, no naozaj podráždená. Ruky na kolenách neznášam, mravčia mi pod nimi kosti. Tú svoju poslušne odtiahol a zložil na svoje stehno.

„Mám rád Adrianin kondicionér.“

„Vanilkový.“

Prikývol Louis zasvätene na Zaynovu poznámku.

„To vysvetľuje, prečo tak záhadne rýchlo mizne z flakóna.“

„Asi ho tiež vyskúšam.“

Blondiak si siahol do vlasov, a pozrel na Liama.

„Nie, ty nepotrebuješ kondicionér, ježko.“

„Aj tak som sexi.“

„Lebo najväčší narcis som vraj vždy ja, že?“

Pohoršene pokrútil hlavou Zayn, ktorý už pil svoju kávu. Neviem kedy si oni stihli objednať, keď ja tu sedím dlhšie, a nič predo mnou nestojí. Postavila som sa, že si vybavím capuccino, keď ma naplo znovu, a viditeľne.

„Adriana?“

Prehltla som horkú slinu s neoprávnenou dávkou paniky.

„Adriana čo si robila u toho gynekológa?“

Nie Louis, nepozeraj tak na mňa. Vážne nie. Ja ti to nepoviem.

„V poslednej dobe mám trošku problém s...“

„S?“

„S pravidelným jedením,“ spamätala som sa, “keď už ste  takí žhaví do rozoberania mojich genitálnych a dámskych záležitostí tak nie, ani len ten zápal nemám! Ešte niečo? Ah, áno. S nikým nespávam! Bodka. Dnes som nič nejedla, bude to tým chlapci.“

A zrazu na mňa nehľadelo len päť členov One Direction, ale celá kaviareň. Možno som kričala, ale len trošku, ups. Nevadí. Možno by som ešte mohla vykričať čo za gynekologičku to bolo, meno a číslo, a bolo by to fajn. Aj adresu a to, že Stanley Vikartovský je dávno impotentný starý ruský dámsky lekár a odborník a keď jeho zverenkyňa povie, že „zápal“ nemám, tak ho vážne nemám. Áno asi by som to mala dotiahnuť. Alebo by sa ony mali začať hýbať, a rozprávať, a ulahčili by mi robotu. Nie? Nie. Lebo Adriana Hedviga nórska Talianka vážne trapasy ptiťahuje. Tak som si s poslednou gráciou sadla, a vzala si Harryho pohár s niečím zaujímavejším, ako kávou, ktorá obsahuje len kofeín, ktorý nič neopantá. Vydýchala som sa, a vstala opäť. To už sa všetci rozpamätali na také činnosti ako napríklad pitie.

„Idem domov, kde je jedlo, zlatíčka. Veľmi ste mi pomohli, vážne. Au revoir, zradcovia!“

                                                                            ***

Až po príchode domov som si uvedomila, že som vážne hladná. Veľmi, veľmi hladná. A to neriešili komponenty v našej chladničke, ktorých bolo pochabo málo. Preto som si objednala pizzu, najchutnejšie jedlo z dovozu. Keď po dvadsiatich minútach (kedy som nervózne pobehovala sem a tam), čo bolo na Londýn rekordne rýchlo prišli k nám do domu tri veľké pizze so šunkou, syrom, salámou, olivami, šampiňónmi, kukuricou a ďalšou vrstvou prosciutta, sama som sa usadila do obývačky, vpravo na gauč som položila jednu pizzu, na kolená tú druhú, a vľavo tú tretiu. Ani som sa neobťažovala tam zažnúť. A tak som sa ako vlúpaná veverička, alebo medvedík čistotný, napchávala typickým talianským jedlom, a to vážne neviem, kde sa vo mne toľko talianiky dneska berie. Zjedla som pól pizze, keď ma naplo po tretí krát, a nie veľmi šťastne. Do tretice sa to môjmu žalúdku podarilo, a ja som bežala na záchod.

                                                                             ***

“Miláčik?”

“Spí.”

“Ale no tak. Ja som len chcel…”

Dal mi pusu na to plece, kde mi pyžamo efektívne padalo. Presunul sa ku krku, pošteklil ma svojim voňavým dychom, naskočili mi zimomriavky a perami sa jemne prisal ku miestu, kde mám tepnu. Šiel stále vyššie, moje lice, nos, čelo… Všetko čoho sa s nehou dotkol perami a jazykom ma pošteklilo, žalúdok ma šteklil.

“Nerob to, prosím.”

“Ale ja musím.”

V tej chvíli ma už prebúdzal ohnivejším bozkom, takým, kedy vám vášeň pohltí aj končeky prstov. A ja som mu neodolala, tak ako vždy.

                                                                             ***

O tretej ráno bolo zobudenie o čosi príjemnejšie, ako to raňajšie, aj keď bolo v takej hlbokej nočnej hodine. Aspoň mi povedal miláčik, a pekne ma pobozkal. Počkal, kým sa prebudím. Zjavne sa sám sebou nedokázal na druhý krát inšpirovať, a rovno ma priľahol. Surovo sa celou váhou ocitol na mne. A keď som otvorila oči, tie jeho boli millimeter odo mňa. Prirodzene som sa zľakla. On mi len vtisol náhlivý bozk, a čakal ako zareagujem.

“Čo tak zliesť zo mňa, aby som mohla trebárs dýchať?”

“Dobré ráno.”

“Smola, už si mi ho skazil. Tak ma ešte nechaj spať, a možno to ďalšie ráno bude fajn.”

Rozhodne pokrútil hlavou, no skotúlal sa k sebe. Slastne som zavrela oči, kým som netušila, čo ten idiot chystá. Po druhý krát ma zavalila tiaha jeho tela, keď ma preliezal. Ruky strčil pod perinu, kde zjavne niečo hľadal, Pomrvila som nohami, a on to presne v tej chvíli našiel. Zjavne hľadal moju nohu.Lebo ma chytil za členok, šklbol, potiahol a ja som z vreskom zletela z postele. Na zadok, ako to býva dobrým zvykom.

“Teraz si hore? Ak nie, tak vstávaj, bosorka. Mám pre teba prekvapenie.”

Spýtal sa s pokojným úsmevom a ja som mu vlepila facku. Normálnu silnú facku, až to plesklo. Nie som zvyknutá priveľmi biť chlapov, ale páči sa mi to.

“Choď do riti Tomlinson!”

“Toto si nemala.”

“Vážne?”

Spýtala som sa s úškrnom ja, a čakala, čo také prevratné ide spraviť. Znova ma potiahol za nohu, pošteklil ma na rebrách a s ďalším uši rezajúcim výkrikom si ma prehodil cez plece.

“Skúsime rannú sprchu, princezná.”

“Nie! NIE! Niéé!”

Odhliadnuc od toho, že som bola v pokušení dáviť, neznášam studené sprchy. A on to vie. V kúpeľni ma zložil, a kým za nami starostlivo zatváral sklenené dvere točila som pákou na teplú vodu. Rozmyslela som si to, keď sme sa k sebe zvrtli naraz, a ja som vedela čo presne musím pre svoje dobro, dobro svojho žalúdka a veškerých obyvateľou tejto ulice urobiť. A tak som ho, prosím pekne, s miernou výčitkou ale širokým zubatým úsmevom, kopla do kolena. Kým zasyčal a zohol sa zutekala som mu.

“Chytím ťa potvora.”

“Riskuješ ďalší kopanec. A ja rada zamierim vyššie.”

Vyplazila som mu jazyk, a bežala k šatníku. Zrazu sa zjavil za mnou, a použil jeho dnešný obľúbený chmat. Potiahol ma za nohu. Au, tak tento pád bolel. Ostala som paralizovaná na zemi, a on sa chystal opäť ma zavaliť. Louis toto už vážne nie je originálne. Keď si na mňa pomedzi kopanie a metanie ľahol, strelila som mu ďalšiu facku. Pobozkal ma. Prosto ma pobozkal, čím ma odzbrojil. A spravil to, aby sa mohol presunúť k ďalšiemu hnusnému mučeniu, štekleniu.

“Áááá, nie Louis, neroooob. Môô-, mô-, môôj žalúúúúdok. Nie, ááá.”

Zazvonil mi mobil, ktorý ležal na nočnom stolíku malý kúsok od nás, ale neodpútalo ho to. Kým ma zmietali kŕče, kula som plán. Žeby odo mňa dostal po hlave? Alebo do brucha? To zvládam. Vystrčila som päsť a zberala sa na štyri. Ale on ma stihol znova šklbnúť za členok, a tak som ho kopla zase. Nenechám ťa vyhrať, zlatko.

Načiahla som sa za telefónom, a v tej chvíli prestal svet existovať. Smrteľná horúčava čo sa mi plavila telom bola neznesiteľná tak isto, ako pohľad na môj telefón. Tak tento hovor, mi bude osudovný. Veľmi zlé tušenie som prekúsla, a vošky nevoľky zdvihla. Na displeji totiž svietilo:

Stanley Vikartovsky