Scéna z filmu.docx

Od zimy si to pokojne hovelo v súboroch so zaujímavými názvami ako "moja Betty", alebo "scéna z filmu". Za všetkými a písalo .docx, a všetky mali svoje miesto. Všetky niekam zapadali, aj keď to boli len úryvky, pár riadkové myšlienky, no vždy som vedela, kde ich chcem použiť. Toto romantické klišé mala byť jedna z posledných časti masiek, taká pekná chvíľka pohody v tom, ako by som to nazvala?, v tom nerozhodne, čo by tam vládlo. Ani neviem prečo to sem dávam. Práve dnes. Práve teraz. Jedno moje ja, to hysterickejšie, mi vraví, že sa mi dnes zrútil svet. To druhé nevie, čo má očakávať, tak len ticho sedí a neprepadá panike. Trepem dve na tri, trošku bez duše sa tu prechádzam po firme a čakám na mamč, s Bieberovým "be alright" v ušiach. Myslím, že ďalšia v playliste je piesonka, kde sa spieva "I will catch you if you fall." Ňah, trpká irónia. Asi sa zbláznim. Každopádne, toto venujem každému jednému milovníkovi jedla. Hlavne toho dobrého. Na dôvod sa ma, prosím, nepýtajte.

Písala som to pri  tomto, ale Vám sa k tomu hodí toto, ale pekné je aj.. no dobre neviem čo. Enjoy, :)

Po oranžovej oblohe preletel vták, jeden jediný osamelý okrídlený tvor, ktorý možno mal a možno nemal na výber. Možno chcel byť sám, a možno chceli byť sami tí ostatní. Bez neho. Možno letí za niekým, a možno mu ten smer niekto prikázal. Možno si aj ja prajem, aby mi niekto prikázal smer. Možno... v mojom živote je až priveľa križovatiek, možností, a veľa „možno“ myšlienok. To slovo mi začína naháňať strach, pretože sa objaví vždy, keď si začnem byť istá. Viem čím to je, no neviem to zmazať. Nedá sa to škrtnúť ako udalosť v kalendári, ostane mi to v srdci. Ako deň, ktorý mi zničil život, alebo mi ho možno aj zachránil. Nech to už bolo akokoľvek, vzdávam sa snahy zistiť to, len viem, že mi to ublížilo. Ten deň mi ublížil.

Dnes slovo možno neexistuje. Sedím na drevenom zábradlí, pozerám sa ako zapadá slnko a k oranžovej pridáva rúžovú, čím sa oblaky stávajú dokonalými. Zakláňam hlavu a usmievam sa, pretože sa mi to páči, aj to ako mi slabý vietor fúka vlasy dozadu. Vychutnávam si slnko na pokožke, ticho a samotu, ktoré siahajú ešte ďaleko odtiaľto. Na stehne sa mi vyníma tieň Harryho ruky, ktoré ma opreté z oboch strán pri mojich bokoch, aby som nespadla. Opiera sa o drevo, jedno koleno krčí a ja viem, na čo myslí. Cítim ako dýcha, na boku ma to príjemne chladí. Tú ruku prikrývam svojou a keď skloním hlavu aby som sa tam pozrela usmievam sa ešte širšie. Okuliare si vyhŕňam do vlasov, a znova sa oddávam slnku. Je to blažený pocit, všetko, čo na tomto mieste nechcete mať so sebou, necháte za mostom. Všetko.

Silné ruky a dôverne známe dlane sa mi ovinuli okolo drieku a ja som sa jemne oprela do tela za mnou.

„Vedela by som tu zostarnúť.“

Hovorím ticho, no ozvena mi aj tak odpovedá.

„Ja by som vedel zostarnúť hocikde, kde budeš ty.“

Oboma nohami som prekročila zábradlie, otočila som sa tak aby som sa naňho mohla pozrieť. Ruky mi presunul na chrbtové priehlbinky a na chvíľu sa zahľadel na moje prúžkované plavky. Začínam si kývať jednou bosou nohou a zamýšľam sa, čo mu poviem.  Na chvíľočku ma uchváti pohľad na grandiózny canyon na druhej strane a panorámu za ním. Výhľad pre Bohov. Odhadzujem všetky slová, a hovorím len to, čo cítim, veď v Meste Anjelov sa to smie.

„Ľúbim ťa.“

 Odveci? Nevadí.

Prosím si komentáre, ak budú, bude niečo ďalšie, z toho môjho zaujímavého súboru. Taká Adriana? Fajn, viem, tú nikto nechce. Ale ja chcem komentáre, inak sa v tejto bezvýchodiskovej situácií zrútim. Dvíha to náladu. Akože vážne. A moja nálada dnes utkvela v bode s červenou bodočkou, pri ktorej je napísané "dangerous". Nejakú tú chvíľku tam tuším ešte ostane.

Tak ahojte.

srdíčko

:)