The Huntresses 35

Takže v prvom a najdôležitejšom rade všetko najlepšie k narodeninám Anet!!! 

(mňa to mrzí, že až deň oneskorene)

Veľa lásky, zábavy a hlavne veľa splnených snov :*

Časť len a len pre teba, Honey.

Sierra

Vyskočila som zozadu na chrbát Zaynovi, ktorý mi ušiel aj s nutellou a so smeichom sa ho držala najsilnešie, ako som vedela.

„Myslím, že ranného vzrušenia by už aj stačilo,“ ozval sa za mnou so smiechom Louis a ja som mu vyplazil jazyk. No aj tak som zoskočila zo Zaynovho chrbta a obom vtisla bozk na líce.

„Bola s vami zábava, chlapci, ale tú noc vám nezabudnem,“ pripomenula som im a doslova odtancovala dnu, rovno so kuchyne. Vytiahla som si cereálie, z chladničky mlieko, keď sa mi hneď pri uchu ozval hlas.

„Tie mokré vlasy ti pristanú,“ zašepkal a rýchlo ma pobozkal na krk.

„Zayn!“ zasyčala som naňho, „niekto ťa uvidí, prestaň!“

„Chýbaš mi... tá noc sa mi páčila.“

Rýchlo som ho od seba odtlačila a raňajky oložila an bok.

„Zayn, povedz mi, že to nemyslíš vážne! Čo teraz odo mňa čakáš?“

„Že si to so mnou zopakuješ?“ spýtal sa s úškrnom a chytil ma za bradu, aby som sa pozerala naňho.

Zúfalo som si prehrabla vlasy. Čo s ním?

„Pozri, Zayn, bolo to super, páčilo sa mi to, no nechápeš to? Bola som opitá, ty si bol sexy, to bolo všetko. Bola to jednorázová zábavka. Perfektná noc, no žiaden prísľub, žiadne nabudúce.“

„Ja nechcem prísľub. Nechcem nič, čo mi dať nemôžeš. Aký je problém v tom, že sa to zopakuje? Rovnako neočakávane, spontánne? Nič viac?“

„Toto vážne nie je dobrý nápad. Nie je to... správne.“

Nahlas sa rozosmial.

„Odkedy sa ty staráš, čo je správne?“

„Bod pre teba,“ uškrnula som sa, „odkedy sa jedná o teba, záleží mi na tebe, aj keď si idiot.“

„Som idiot?“

„Máš idiotské požiadavky. Logicky z toho vyplýva, že si idiot. Nerob to, prosím, nie je to dobré pre nikoho z nás.“

„Ako ty vieš, čo je dobré pre mňa?“ doberal si ma s úsmevom.

„Viem, čo nie je dobré. Pre teba ani nikoho iného. Ja.“

„Ty?“

„Môžeš mi veriť, bola som do sveta vypustená s tabuľkou PRIBLIŽOVAŤ SA LEN NA VLASTNÉ RIZIKO na krku.“

„Ver mi, že sa k tebeb približujem na svoje vlastné riziko.“

„Vieš, že to nie je pointa, však?“ prevrátila som oči.

„A čo je? Prečo ľudí od seba odstrašuješ? Ja sa ťa nebojím.“

„Tým len potvrdzuješ moju teóriu. Si idiot. Len idioti si nevážia sami seba, svoj život.“

„Čo také by si mi mohla urobiť?“ spýtal sa s úsmevom.

„Možno to, čo som urobila štyrom ľuďom, ktorých vrah ani telá sa ešte nenašli?“ uškrnula som sa naňho a on sa na chvíľu zatváril neisto, no okamžite sa uškrnul späť. Samozrejme, že tomu neveril. To vyzerám až tak neškodne?

„Takže mám rýchlo utekať?“ doberal si ma.

„Nie, už to je zbytočné, som rýchlejšia,“ vysmiala som ho.

„Sierra, prosím,“ zašepkal a naklonil sa ku mne, aby ma pobozkal. Rýchlo som ho odtlačila. Nevzdáva sa, to mu treba uznať. Prečo akurát pri tých najnevhodnejších veciach?!

„Pochop, že takto to je lepšie, bola som opitá, stalo sa, no už sa to nesmie opakovať, rozumieš?“

„Nie. Nerozumiem. Ja chcem, aby sa to zopakovalo, rozumieš?“

Zúfalo som si povzdychla a zahrabla si do vlasov.

„Zayn, nechcem ti ublížiť, nechcem, aby si očakával viac, no viem, že tomu nezabránim. Už teraz si myslíš, že niečo medzi nami je. Nesmieš si to myslieť. Ty to nechápeš?! Jediné, čo som od teba chcela bola trocha zábavy! Zabudni na to už! To bolo vtedy, teraz nie je nič. Musíš pochopiť, že odo mňa viac nesmieš očakávať. Prosím! Ja ti nechcem ublížiť. No ty ma k tomu nútiš! Prosím, nerob to. Nechcem ti zlomiť srdce.“

„Nemusíš sa oň báť,“ poznamenal ticho, „možno by si skôr mala myslieť na to svoje. Aspoň občas. A pokojne si ho zlomím! Môžme sa o tom porozprávať potom, keď to bude celé za nami. Keď sa to celé skončí, radšej to svoje vrátim rozbité na kúsky, akoby som ho vracal ešte nerozbalené. Možno sa stretneme a potom pochopíš. Budem mať možno srdce rozdrvené na prach, no budem mať úsmev na tvári, spolu so slzami a spomienky. Keď ten čas príde, budem radšej plakať ako necítiť vôbec nič.“

 Zdvihla som pohľad od dlážky a pozrela do jeho očí vlkých od sĺz. Jemne som ho pohladila po tvári a pery priložila na jeho. Pomaly a s citom. Na jazyku som cítila chuť jeho sĺz. Rýchlo som zažmurkala. Ja neplačem. Nie. Nikdy.

Čo to so mnou ten chalan urobil? Prečo sa vôbec starám? Odkedy sa starám? Prečo ma trápi, čo si on myslí, ako sa cíti? Nikdy som sa o to nestarala. Užila som si svoju zábavu a čo bolo potom ma netrápilo. Zayn má pravdu. Ja sa nestarám. Ani teraz. Ani on na tom nič nezmení.

Ruky som mu zaplietla do vlasov, zaklonila mu hlavu a prisala sa mu na krk, postupujúc až k lemu jeho trička. Dotýkajúc sa ho najviac, ako sa dalo som tričko z neho ťahala, pretiahla som mu ho cez hlavu a hodila ho kamsi za seba. Zayn tiež zablúdil rukami pod moje tričko, no nechal ho na mieste.

„Rozmyslela si si to?“ dostal zo seba pomedzi bozky.

„Mal si pravdu. Je mi to jedno, či ti ublížim, či ti zlomím srdce. Tvoje srdce mi je ukradnuté. Chcem len tvoje telo,“ odpovedala som mu, na čo ma pritlačil chrbtom ku kuchynskému pultu a vysadil ma naň. Tričko mi vyhrnul čo najvyššie a jeho jemné strnisko ma šteklilo, keď ma začal bozkávať všade, kde dovtedy bolo tričko.

 

„Izba...“ dostala som zo seba a s pomocou zvyškov síl ho odtlačila, aby som mohla doskočiť na zem. S úškrnom si ma prehodil cez plece a niesol ma do svojej izby. So smiechom a silným odrazom som dopadla na posteľ. Zayn okamžite skočil ku mne.

„Budeš to ľútovať,“ zašepkala som mu, keď som ho zbavovala zvyškov oblečenia.

„Viac by som ľutoval, ak by som si nechal toto ujsť,“ zamrmlal a prevalil sa nado mňa. Nadvihla som sa a naklonila nabok hlavu, aby mi mohol vyzliecť tričko.

„L-Louis?“ vykoktala som zúfalo zo seba, keď som ho uvidela stáť pri dverách.

Trochu málo tetovaní, ale tak budeme sa tváriť, že sú to akože oni ;)

P.S. Nejaký počítačový génius? Alebo len niekto menej nemožný ako ja, kto by mi vedel poradiť, prečo mi na gmail prestala prichádzať pošta, žiadne emaily, aj keď viem, že by prísť mali?

Prosím, ak máte nápad, pomôžte, som zúfalá :(