The Huntresses 39

Chcela som vám aj článok napísať, lenže to som dnes už mala mať fotky... a nie sú :/

V každom prípade, tento obrázok by som ešte chcela "doložiť" k predchádzajúcej časti, keďže sa mi vážne hodí na Clarisse a Nialla. Škoda, že som ho nenašla skôr.

Clarisse

Prebudila som sa skoro ráno, tak ako vždy a pohľad mi padol na Nialla ležiaceho vedľa mňa v posteli. Pokojne spal, usmieval sa a jednu ruku mal prehodenú cezo mňa. Opatrne, aby som ho nezobudila, som mu ruku odtlačila nabok. Čosi zamrmlal, no spal ďalej. Prevrátila som oči a čo najrýchlejšie sa obliekla. Kraťase s vysokým pásom, biela košeľa a sako. Dôkladne som si upravila vlasy, make up, zatiaľ čo Niall stále spal. Neprebudil sa, ani keď som si vzala svoje veci a vyšla z izby. Bez rozlúčky s kýmkoľvek som vyšla z domu, nastúpila do čierneho auta, ktoré ma tam čakalo a pohodlne sa usadila na zadné sedadlo.

„Nejaké problémy?“ spýtala som sa Jerryho, ktorý sedel za volantom.

„Žiadne.“

„Výborne,“ usmiala som sa spokojne, napravila sa prameň vlasov a znudene sledovala míňajúcu sa cestu za oknom. Prečo to je tak ďaleko?

*****

„Sme tu,“ ozval sa po chvíľke spredu Jerry a ja som sa pebrala zo svojho driemania.

„Fajn. Budem vnútri, skoč mi zatiaľ do najbližšieho Starbucks po kávu,“ odpovedala som mu, počkala, kým mi otvoril dvere a prešla pred bránu domu, pred ktorým sme zastali. Zazvonila som na zvonček a spoza vysokého nepriehľadného plota počula štekať psov.

„Otvorte mi dvere,“ povedala som prísne, keď sa v reproduktore ozvalo zachrapčanie a okamžite som počula, ako niekto volá psy a brána sa o pár sekúnd otvorila.

„Boli tu v noci nejaké problémy?“ opýtala som sa asi dvadsaťpäť ročného chalana, ktorého menom som sa neobťažovala.

„Nie, madam,“ odvetil poslušne a ja som sa musela uškrnúť. Aj keď to znelo tak strašne čudne, užívala som si to. Uvedomuje si ten chalan vôbec, že je odo mňa starší? Odprevadil ma k masívným vchodovým dverách, pri ktorých zostal neisto stáť.

„Pôjdeš so mnou dnu,“ oznámila som mu a odomkla. S neutrálnym výrazom tváre ma nasledoval do vstupnej haly. Rozhliadla som sa po miestnosti, všetko vyzeralo tak, ako som si pamätala.

„Kde ju nájdem?“ otočila som sa na chalana.

„Pravdepodobne bude vo svojej spálni, madam.“

„V tom prípade ma nasleduj,“ prikázala som mu a kráčala po schodoch. Bez zaklopania som otvorila dvere presne oproti, vošla dnu a čakala kým ma bude chalan nasledovať.

„Ako sa ti tu páči?“ spýtala som sa s úsmevom zúrivo pôsobiacej Amber, ktorá sedela na posteli.

„Čo odo mňa chceš?!“ zasyčala na mňa a ja som sa zasmiala.

„Upokoj sa, chcem sa len spýtať, ako sa ti tu páči.“

„Prečo ma tu držíš?“ znova zasyčala, kašlúc na moju otázku. Povzdychla som si.

„Zlatko, upokoj sa, neviem, čo si nervózna, máš tu všetko, na čo si spomenieš. Obrovskú spálňu, obývačku, knižnicu, zbierku DVD-čok, bazén, posilňovňu... Prečo niečo z toho nevyužiješ a nezabavíš sa?“

„Radšej by som brala čerstvý vzduch,“ zamračila sa na mňa.

„Otvor si okno,“ navrhla som jej s úškrnom.

„Vieš, že som to tak nemyslela!“

„Nechápem, prečo sa toľko sťažuješ, je tu o teba postarané, máš tu dokonca vlastného kuchára, ktorý ti prichystá, čo len budeš chcieť! Prečo si to tu nemôžeš užívať?“

„Možno preto, že ste ma uniesli?! A netuším, čo chceš so mnou urobiť?! Zavrieš ma tu do nejakej vily s múrmi naokolo vyššími ko vo väzení a čuduješ sa, že si tu neužívam?!“

„Všetko je to len pre tvoje dobro,“ ubezpečila som ju milo, hoci som s ňou začala strácať nervy.

„Tak to znelo zaujímavo, možno by si mi to mohla vysvetliť.“

„Budeš tu zatvorená, kým sa nezbavíš svojej závislosti na drogách. Môžeš si tu robiť, čo len chceš, zabávať sa, dostaneš všetko, čo budeš potrebovať alebo chcieť. Po nejakom čase po teba prídem, keď skončíš s odvykaním. Netvár sa ták zhrozene. Mohla som ťa zavrieť na psychiatriu, luxusná vila je, myslím, pohodlnejšia možnosť. No ták, je tu o teba perfektne postarané. Užívaj si. Prídem ťa o pár dní pozrieť.“

„To už odchádzaš?!“ šokovane na mňa pozrela.

„A máme sa ešte o niečom baviť?“

„Čo tak Harry?! Čo si bude myslieť?! Bude sa báť! Nemôžeš ma len tak uniesť! Bude ma hľadať!“

„Myslíš?“ zasmiala som sa, „podaj mi jej mobil,“ otočila som sa na chalana, ktorý stál za mnou a ten ho okamžite vytiahol z vrecka.

„Páčiš sa mi,“ povedala som mu, bol naozaj schopný, „pokračuj takto a čoskoro budeš mať lepšie miesto.“

„Vidíš? Harry sa nebude báť. Dostane od teba esemesku, možno aj viacero denne a bude pokojný,“ vysvetlila som jej, kým som Harrymu vyťukávala krátku správu.

„Zatiaľ sa vy dvaja zoznámte,“ pozrela som sa na nich prísne, „to je rozkaz!“

„Richard,“ natiahol k nej ruku chalan, „ale hovor mi Rich.

„Aria,“ zamračila sa naňho, mno jeho ruku chytila.

„Amber,“ opravila som ju.

„Volám sa Aria!“

„Tvoje pravé meno je Amber.“

„Nie je. Zmenila som si ho.“

„Lebo si hlúpa. Voláš sa Amber. Amber Chase. Richard, máš to tu celé na starosti. Verím ti. Dávaj pozor, aby ju nenapadali hlúposti. Môže si robiť, čo sa jej zachce, no nesmie sa jej nič stať, rozumieš?“

„Samozrejme.“

„Perfektné. Samozrejme sa budeš striedať s ďalšími, ale to vieš, máš predsa rozpis.“

„Áno madam.“

„Skvelé. Keď prídu ďalší, uistíš sa, že jeden vždy bude v blízkosti Amber a že sa o tom dozvedia aj tí, čo prídu po nich. A ešte posledná vec. Amber má prístup do každej miestnosti okrem kuchyne, rozumieš? Jedlo sa podáva výlučne v jedálni, čokoľvek chce, požiada kuchára. Do kuchyne ju nevpustíš. Príliš veľa ostrých a ťažkých predmetov.“

„Áno madam.“

„Užite si to tu spolu,“ rozlúčila som sa ešte s nimi a prešla ku vchodovým dverám.

„Chcem odísť,“ oznámila som ďalšiemu chalanovi, ktorý sa tu staral o bezpečnosť a stál pri dverách.

„Iste, madam,“ odpovedal automaticky a vyšiel von. O niekoľko sekúnd sa vrátil a otvoril mi dvere.

„Psy sú zatvorené, madam.“

Bez slova som ho obišla a kráčala priamo k autu. Keď som za sebou zatvorila bránu, počula som, ako znova vypustili strážne psy. Pohodlne som sa usadila na zadné sededalo auta, ktoré na mňa stále pred bránou čakalo a Jerry mi podal horúcu kávu.

„Sklad číslo štyri,“ povedala som mu, na čo som si odpila z kávy a on prikývol.

*****

„Dnes už odvoz nebudem potrebovať,“ oznámila som Jerrymu, keď som vystúpila pred opustene pôsobiacim skladom číslo štyri a začala sa venovať všetkým bezpečnostným zámkom. Tri kľúče, dve osemmiestne kódy... Konečne som otvorila dvere a pozrela na hodinky. Bolo presne dvanásť hodín. Znova som všetko za sebou zamkla a nahmatala vypínač pri dverách. Neónové lampy sa pomaly rozsvietili a ja som videla stovky obrovských prepravných kontajnerov. Stáli na milimeter presne tak, aby tvorili pravidelné rady, boli v celom sklade. Všetky boli sivé a pri veľosti skladu som na tie najvzdialenejšie ani nedovidela. S úsmevom som kráčala známimi uličkami pomedzi ne, klopkanie opätkov sa ozývalo tichým skladom. Prešla som pomedzi ďalšie dva rady kontajnerov, znova zabočila doľava a zostala stáť pred kontajnerom s číslom 6205. Ako som mala vo zvyku, pre lepší pocit som sa obzrela naokolo a chytila dvere, ktoré sa hneď otvorili. Usmiala som sa, keď som videla, že tu nie som sama. Vošla som dnu, kde už svietili svetlá visiace zo stropu kontajnera a vo vnútri bol len dlhý stôl a okolo neho kožené stoličky. Zatvorila som za sebou dvere, zvnútra ich zamkla a prešla k svojej stoličke za vrchom stola, zatiaľ čo všetci prítomní vstali. Až keď som sa posadila, sadli si tiež. Joshua, ktorý sedel ako vždy napravo odo mňa vytiahol z kufríka papiere a podal mi ich. Pohľadom som prešla všetkých naokolo a hľadala akékoľvek výrazy tvári, ktoré by značili, že niečo nie je v poriadku, no všetci sa tvárili neutrálne a profesionálne.

„Som rada, že ste všetci dorazili,“ začala som, uvedomujúc si, že všetci čakajú, kým prehovorím ako prvá, „dúfam, že celé to budeme mať rýchlo za sebou, kedže ide len o pár nepodstatných papierov,“ povedala som im s optimistickým úsmevom, ktorý sa im nepáčil. Ľudia, ktorí ma poznajú, hlavne tí z môjho biznisu nemajú radi, keď sa usmievam. Vedia, že vtedy som nebezpečná, no teraz som naozaj mala len dobrú náladu.

„Zmluva, ktorú som vám poslala na preštudovanie takmer nie je odlišná od predchádzajúcej, kedže všetko fungovalo k spokojnosti každej strany. Preto navrhujem predĺžiť ju bez zbytočných zmien, vzhľadom na to, že sa preukázala ako viac než postačujúca. Ak by mal však niekto pripomienky, prosím, vyjadrite sa.“

Usmievala som sa a v miestnosti zostalo ticho. Ľudia mi zbytočne neodporovali, muselo by ísť o niečo dôležité, nikto nie je hlúpy, aby takto riskoval pre nič.

„Skvelé. Môžme teda pristúpiť k podpisom,“ povedala som sladko a Joshua vstal, pred každého položil čisto vytlačenú zmluvu a strieborné pero v elegantnej krabičke. Poslednú zmluvu položil predo mňa so špeciálnym zlatým perom. Prebehla som všetko poslednýkrát očami, ostatní urobili to isté a bolo počuť šuchot pier po papieri.

„Ďakujem za spoluprácu, páni. Originál je môj, kópia vaša. Uvidíme sa opäť o šesť mesiacov, miesto stretnutia upresním.“

Joshua znova vstal, pozbieral zmluvy, ktoré zostávali mne a ja som všetkým otvorila dvere. Niektorí mi podlízavo pobozkali ruku, no všetci sa vypratali. Zatvorila som za nimi dvere a zamkla, na čo som sa otočila k Joshuovi, ktorý tam zostal ako posledný.

„Chýbala si mi,“ uškrnul sa, papiere nechal na stole a pritlačil ma k stene s vášnivým bozkom.

„Ty mne viac,“ zašepkala som mu, nohy som mu obkrútila okolo pása a vyzliekla mu sako, po ktorom som prišla ku košeli.

„Ako sa darí so sestrami?“ spýtal sa milo a ja som sa zasmiala.

„Všetko ide, ako má, ale teraz na ne zabudni,“ zašepkala som mu do ucha a uhryzla ho naň. Odtiahol sa odo mňa, no stále ma bokmi držal medzi ním a stenou a rýchlo mi pomohol zbaviť sa saka aj košele.

„Milujem ťa, Clarisse,“ zašepkal, keď ma preniesol od steny a položil na stôl.

„Ja teba tiež,“ zašepkala som mu späť a čo najrýchlejšie ho vyzliekala. Bolo to už strašne dávno, čo sme mali pre seba chvíľku času. Tiež vyliezol na stôl, priamo nado mňa a na chvíľku sme boli skutočne spolu, len my dvaja a okolitý svet prestal existovať.

*****

„Zase musíš odísť, však?“ spýtal sa, pričom si hrýzol do pery. Jediné, čo som mohla bolo prikývnuť. Postupne som si zapínala gombíky na košeli a on robil to isté. Dôkladne som si ju zapravila do krátkych nohavíc a šla si vziať lodičky odkopnuté v kúte, no Joshua ma zastavil, sám sa zohol po lodičky, zdvihol ma a posadil na stôl a kľakol si, aby mi ich obul. S úškrnom sa tváril, že netuší, ktorá patrí na ktorú nohu, no nakoniec mi ich úspešne obul a pobozkal ma najprv na členok, až postupne prešiel vnútornou stranou nohy cez lýtko, koleno a na stehno, až napokon ukončil svoju prieskumnú cestu a našiel moje pery. Venovali sme si krátky bozk, na čo sa odtiahol a kriticky si ma prezrel.

„Aj napriek tomu, ako sexy takto vyzeráš....“ pokrútil hlavou a nedokončil vetu, namiesto toho sa ku mne naklonil a zapol mi ešte jeden gombík na košeli.

„Hádam nie si žiarlivý,“ zasmiala som sa a on sa tiež pousmial.

„Nie som. Ale o tento výhľad si nemienim s nikým deliť.“

Uškrnula som sa a rýchlo ho pobozkala.

„Vezmi všetky papiere,“ povedala som mu, zatiaľ čo ja som prešla ku kovovej skrini v rohu.

„Nepotrebuješ pomôcť?“ ponúkol sa, aj keď vedel, že to nikdy neprímem. Ja pomoc nepotrebujem!

„Vieš, že nie,“ zasmiala som sa a vytiahla zo skrine niekoľko fliaš benzínu. S úsmevom som štedro poliala celé vnútro kontajneru, každú stoličku, stolík, pričom som dávala pozor na svoje oblečenie. Prázdne fľaše som položila na stôl a prešla k Joshuovi, ktorý ma čakal pri dverách. Podal mi hárok papiera, ktorý som skrčila do guličky a zapálila. Bez toho, aby som sa obzrela späť som ho vhodila dnu a zavrela dvere kontajneru. Bezpečne som uzamkla všetky zámky a otočila sa k nemu.

„Nezabudni zavolať niekoho, kto zajtra odprace popol.“

Venované tým máličko ľuďom, ktorí si prečítali minulú časť, ľúbim vás :*