Lonely 11

Leslie sa zvrtla na päte v okamihu, ako ju to napadlo a chalanovi stojacemu pár metrov za ňou vylepila facku. Ten si pošúchal líce, no aj tak sa uškŕňal.

„Myslím, že by som sa už mohol predstaviť,“ povedal skôr, než stihla odísť, „Niall Horan.“ 

Jeho meno ju zastavilo, aj keď už odchádzala a on veril, že sa to stane.

„Ty?“ pozrela naňho neveriacky. Teraz, keď si ho prehliadla a vedela, čo hľadať ho bez problémov spoznala. Ako mohla byť predtým taká slepá?

„A čo teraz má byť? Myslíš si, že ma trápiš? Alebo, že máš právo niečo takéto urobiť?!“ zakričala naňho naštvane, už len tá drzosť, že taký chudák, taký nikto si dovolil takto ku nej správať.

„Nemyslím si, že ťa trápim, nie som taký hlúpy ani naivný. Teba netrápi nikto, len ty sama.“

„Tak čo sa do mňa staráš?!“

„Nestarám sa do teba. Si mi úplne ukradnutá.“

„To som mala príležitosť práve vidieť!“

Na to sa len srdečne rozosmial.

„Ty sa naozaj nikdy nezmeníš. Človek by si myslel, veril by, za tie dva roky...“ takmer šialene, aj keď nie veselo sa smial, „Leslie, mala by si už pochopiť, že svet sa netočí okolo teba, vážne by si si to mala uvedomiť. O teba tu vôbec išlo. Išlo len o to, že Harry sa nemusí zahadzovať s chuderou ako ty, nikto by také čosi svojmu kamarátovi nedovolil.“

Na toto sa rozosmiala Leslie. Schuti a naozaj veselo.

„Hento bol tvoj kamoš? Prečo by sa niekto ako on bavil s tebou? Kde si nechal svoj šachový krúžok?“

„Ach, ťažko populárne dievča, pre ktoré každý čo nie je futbalista alebo iná hviezda školy nie je ničím. Mala by si sa naučiť, že ľudia sa nedelia len na futbalistov a bifľošov.“

„A do akej kategórie by si teda zaradil seba?“ vysmiala ho.

„Momentálne? Úprimne si myslím, že by som za jednu noc dokázal zbaliť viac báb ako futbalista,“ povedal sebavedomo, no nie namyslene, akoby to len konštatoval, pričom mu to je úplne ukradnuté. Leslie sa znova rozosmiala, no jeho to vôbec nerozhádzalo.

„Samozrejme, že ty nič nevieš a nevšímaš si, jediný, koho vidíš, si ty.“

„Vidím viacero ľudí, no teba nie. A stále som zvedavá, ako si sa ty zoznámil s niekym ako Harry,“ povedala mu s úškrnom.

„Prečo by ťa to vôbec malo trápiť?“

„Netrápi ma to. Len mi to nejde do hlavy.“

„Možno keby si ju nemala takú plnú samej seba...“

„Takže ťažký moralista? Vážne? Po tom, čo každý náš rozhovor skončil... chcela som povedať v posteli, ale akosi sme to vždy vyriešili aj bez nej.“

„To má byť pokus o nepriame pozvanie?“ zasmial sa a Leslie sa uškrnula. Konečne je s ním aspoň trochu zábavy.

„Ale aha ho, chlapec sa konečne naučil čosi.“

„Kým ty si sa nenaučila vôbec nič.“

„To si usúdil z nášho päťminútového rozhovoru?“

„Z neho a z toho, že si sa za tento večer pokúsila pretiahnuť dvoch mojich kamošov.“

„Počkaj, to zas brzdi. Začala som si len s Harrym. Žiaden tvoj imaginárny kamoš k ujme na zdraví neprišiel, môžeš sa ich spýtať.“

„Si úboha. Celý svet, všetko sa za tie dva roky zmenilo, pohlo ďalej. Len ty, tvoje vtipy a urážky nie.“

„A ty mi tu prečo vlastne dávaš prednášku?“

„Lebo si myslím, že by si to mala vedieť.“

„A ty by si mal tiež niečo vedieť. Stále len počúvam, ako som sa nezmenila, no ani ty nie si o veľa iný. Možno máš konečne dobrý strih vlasov a oblečenie z tohto storočia, možno aj tvoji kamoši, hoci vlastne neviem, prečo používam množné číslo nie sú čímsi z čoho pri pohľade bolia oči, no stále si ten istý človek.“

„Nikdy som si nevšimol, že si na to taká odborníčka. Ani že si vôbec niečo o mne vedela.“

„Vedela som vždy jednu vec. Nedokážeš sa odo mňa držať ďalej. Ani vtedy si to nedokázal, ani dnes. Stojíš tu, mrzneš, vidím to na tebe, no aj tak neodídeš, len aby si mohol pokračovať v tomto zbytočnom rozhovore, aby si mohol byť pri mne. A ja ťa nechám. Aj vtedy aj teraz. Ty v tom vidíš neviem čo. Ja sa bavím. Vždy som sa. Predtým to pre mňa znamenalo sex, ktorý som si užila. Teraz je to tento zábavný rozhovor. Nechápeš to? Ty si pri mne za každú cenu, kedy len môžeš. Ja som pri tebe, keď z toho niečo mám. To sa nikdy nezmení, nech hovoríš čokoľvek.“

„Wow. Asi máš pravdu, niektoré veci sa nikdy nemenia. Tvoje ego a domýšlavosť napríklad.“

„Povedz mi to do očí,“ vyzvala ho chladne, „postav sa priamo predo mňa, pár centimetrov odo mňa, pozri mi do očí a povedz, že čo i len jediné slovo z toho, čo som povedala nie je pravda. Tak do toho. Postav sa bližšie a povedz to.“

Lenivým krokom prešiel pred ňu. Jediný drobný krok, len pár centimetrov a ich telá by sa pri každom nádychu dotýkali. Niall zdvihol pohľad do jej očí a na okamih sa hlboko do nich zahľadel.

„Nie je to pravda,“ povedal pevne, „nezáleží mi na tebe a nikdy nezáležalo. Vždy to bolo len o tom, že si pre všetkých bola najkrajšie dievča školy, aj keď nechápem prečo. Ja som to len využil, bol som s tebou, nie raz, lebo som vedel, aké meno tým získam. Ty si vždy prišla za mnou a ja som sa nebránil. Vedel som, že ak to vydržím, premôžem sa, dostanem sa vďaka tebe niekam. Nikdy nešlo o viac. Mne nie. A ty si len domýšľavá, keď si to myslíš, hlúpa, keď tvrdíš, že to ja som zo všetkých síl vyhľadával tvoju spoločnosť.“

Bolo to akoby Leslie strelil facku. No slová boli vždy silnejšou zbraňou. Otočil sa a povýšenecky odkráčal preč. Leslie len pozerala za ním a nechápala. Nechápala, ako ju jeho slová mohli tak veľmi zraniť, ako jej mohol ktosi ako on, ktosi kým opovrhovala takto ublížiť, takto ju ponížiť. Vydržať to? Premôcť sa? Naozaj sa musel premáhať, aby s ňou mohol vydržať? Jeho slová sa do nej vnárali ako nože, každé prinášalo znova a znova väčšiu bolesť. S doposiaľ neznámym pocitom sa zviezla pomaly popri stene potom, čo ju už nohy nedokázali niesť a cítila, ako jej po lícach tečú slzy. Nikdy nebola taká ponížená.

Leslie sa v to ráno sama rozrozprávala, trpkosť na tvári aj v hlase. Keď som sa však pýtala na čokoľvek ďalšie, dostala som len jednu odpoveď.

„Tridsaťdva“

Ahojte, ja sem len rýchlo hádžem časť, konečne doma, konečne net, vykecám sa neskôr, teraz ma čaká tréning (trojhodinový, chápete? zomriem) okrem toho som zistila, že mám tento rok robiť skúšky z druhého stupňa tanečnej, čiže zabijak :/ ľúbim vás, kecy budú, keď bude čas ;)