Lonely Epilogue

Moje milované, môžem vás poprosiť, aby ste si k tomu pustili túto pieseň? Mne sa k tomu veľmi hodí a dobre sa to pri nej číta, aspoň mne ;)



Po ulici kráčal klaun. Na tvári mal namaľovaný úsmev a v ruke držal jediný balón. Nikto mu nevenoval pozornosť, ľudia kráčali naokolo, akoby tam ani nebol. Keby sa naňho niekto pozrel, videl by, že klaun je nešťastný. Hoci mal na bielej tvári široký červený úsmev, pery pod nim boli skryvené nadol. Keby sa ktosi pozrel bližšie, uvedomil by si, že neštastný nie je to správne slovo. Videl by, že klaun je v skutočnosti nahnevaný, jeho výraz dokonca krutý. Kráčal mestom a balón, ktorý pevne držal sa jemne pohyboval vo vetre. Ako klaun kráčal, stále bolo okolo neho menej ľudí, pomaly kráčal do stále prázdnejšej časti mesta. Až napokon, keď už naozaj nikoho nestretával, pretože tejto štvrti sa každý vyhýbal, zbadal vysoké mreže väznice. Kráčal popri nich a dotýkal sa jenotlyvých mreží popretkávaných pletivom končekmi prstov, no kráčal opatrne, aby sa mu balón nenapichol na ostnatý drôt na vrchole plota. Prešiel s ním už dlhú cestu, dvanásť rokov dlhú cestu a teraz mu nesmie prasknúť.

Klaun sa opatrne dotkol vysokej brány a prstami pohladil zámok. Počul tiché cvaknutie, ťažkú vŕzgajúcu bránu potlačil a vkĺzol dnu. Všade stálo množstvo strážcov, no jeho si nikto nevšímal. Nikto si nevšíma klaunov. Klauni sú pre deti a dospelí ich ignorujú.

Klaun kráčal po štrkovej cestičke na prázdnom dvore väznice a nikto mu nevenoval jediný pohľad. Vánok sa hral s balónom a klaun kráčal. Necítil únavu. Hoci prešil celým mestom, necítil bolesť v nohách ani vyčerpanie. Cítil len zvláštny pocit, ktorý mu hovoril, že dnes je ten deň. Ako to mohol nevedieť skôr? Celý život čakal, kým sa naplní jeho osud, zhora ho poslali, aby ho naplnil. Povedali mu dátum, kedy sa jeho osud naplní. Jeho aj jej. A on čakal. Nikdy si neuvedomoval, že bude čakať takto dlho. Povedali mu deň a on sa naň hneď pripravil. Vôbec si neuvedomil, že hoci povedali deň, nepovedali rok. Až v ten deň to zistil. Dátum bol správny. No nebol ešte čas. Vtedy to pochopil. A tak čakal.

Čakal celý rok, kým prišiel znova. Prišiel, aby pochopil, že čas stále neprišiel. A tak sa to opakovalo každý rok. Sledoval len z diaľky, už nezasahoval. Prvýkrát sa pokúsil a neskôr pochopil, že to bola chyba. No vtedy bol presvedčený, že je čas. Prišiel a pochopil, že nie. Potom už len každý rok sledoval z diaľky. Spoza stromu, neďalekého domu či auta. Občas mal pocit, že zazrela záblesk, no rýchlo zmizol. Stačil jediný pohľad a vedel, že stále nie je čas. A tak čakal. Celých dvanásť rokov, deň po dni ubiehali pomaly a on len čakal. Jeho jedinou úlohou na tomto svete bola ona a klaun musel čakať. Nerobil nič iné, nič iné mu nebolo prikázané ani dovolené. Celých dvanásť rokov nerobil nič, len jediný deň v roku šiel za ňou, dúfal, že je už čas, no nikdy nebol. Až dnes. Cítil to, už od rána a každou sekundou silnejšie. Akoby sa čas pripomínal, že plynie, že má len jediný deň. Klaun vedel, že to spraví, že musí. Nikdy sa nepýtal, čo by sa stalo, keby to nedokázal. Nemal koho, no ani nemusel. Vedel, že to spraví. A dnes prišiel konečne ten deň. Jej posledný, jeho prvý.

Kamienky vŕzgali klaunovi pod nohami a on pomaly prešiel k dverám väznice. Akoby boli z papiera a on jemný vánok sa pred ním poodchílili a on prekĺzol poľahky dnu. Množstvo dozorcov, no nikto mu nevenoval pohľad. Veď bol len klaun. Obyčajný klaun, ktorí sú iba pre deti. A tak si ho dospelí nevšímali.

Klaun kráčal chodbou väznice a sledoval mená pri ťažkých oceľových dverách. Obrovské množstvo dverí a žiadne nemalo jej meno. Klaun kráčal a pomaly sa ho zmocňoval strach. Dovtedy nepoznal strach, no dnes ho cítil. Mal strach. Nikdy nepochyboval, až dnes. Dnes je ten deň, na ktorý čakal. A on má strach, že to nedokáže. Čo sa s ním stane? Čo sa stáva takým? Čo je s niekým, kto nenaplnil svoj osud? Dostane nový? Nový osud, nová budúcnosť, nové všetko? Alebo nemá nič? Je vlastne nikto, bez osudu, bez budúcnosti? Stratený v čase, vo svete, ktorý pokračuje, no on zrazu nie je jeho súčasťou, zrazu nepokračuje ďalej s ním? Klaunova zvraštená tvár nadobudla nové vrásky. Tie doteraz boli len z dlhého čakania. Nové priniesol strach a nervozita. Kráčal chodbou a hľadal to meno, hľadal, kde nájde ju. Musí ju nájsť, vedel to, až teraz si uvedomil, že jej osud od toho závisí rovnako ako ten jej. Čo bude ona, keď sa jej osud nenaplní?

Klaun kráčal ďalej a balónik v jeho ruke udieral do stropu. V rytmických odstupoch vždy doň udrel a vrátil sa späť. Klaun si balónik nevšímal. V kútiku oka, cez ktoré bola namaľovaná hviezda sa mu zaligotala slza. Bol tak blízko. Celý čas čakal. Čakal, kým naplní svoj osud. A zrazu váhal. Doteraz nechcel nič iné a teraz váha. Nebadateľne, no váha. Nespomalil krok, nezastal, ani sa neotočil, neprestal ju hľadať. Len váhal, kdesi hlboko vo vnútri prišla tá pochybnosť, ktorú roky zaháňal. Čo potom? Splní svoj osud. A čo nastane potom? Klaun mal strach, no kráčal ďalej. Nedovolil si utrieť slzu, nesmel si teraz rozmazať namaľovanú tvár. Kráčal ďalej, o niečo menej isto, až uvidel jej meno. A pod jej menom krátky nápis. Sedem vrážd.

Klaun prešiel ku dverám a na okamih zaváhal. Prišla, tá chvíľa prišla. Bez ťažkostí otvoril mohutné kovové dvere.  Veď klauni vedia svoje triky. Vstúpil nehlučne do miestnosti a dvere zatvoril. Stála tam. Tak, ako si ju pamätal každý rok, čierne vlasy jej padali na chrbát a jej pokožka bola veľmi bledá. Stála mu otočená chrbtom, no on by ju spoznal kdekoľvek. Leslie. Jeho Leslie, jeho osud. Všetko bolo až príliš rovnaké ako v deň, keď ju zazrel prvýkrát. Vtedy si myslel, že to je ten deň. Sedemročné dievčatko v ružových šatách a so širokým úsmevom. Pomaly sa otočila, no dnes sa nezľakla. Jej pery už nezdobil ten úsmev, vyzerali, akoby ho už nedokázali vytvoriť. Pod očami sa jej vynímali tmavé kruhy, ktoré tam nikdy predtým nevidel. Viečka mala ťažké, tvár strhanú a príliš chudú. No stále to bola ona. Bledé dievča s čiernymi vlasmi, obrovskými modrými očami a nebojácnym pohľadom. Vedel, že je taká už v ten prvý deň. Podal jej čierny krvavý balón a ona sa nevydesila. Nie, ona si dupla nohou a povedala, že chce iný, ružový. Dnes pozrela opäť na balón v jeho ruke a spoznala ho. Opatrne k nemu natiahla trasúcu sa ruku a klaun jej ho podal, krutý výraz na jeho tvári na okamih nahradil láskavý. Leslie balón silno chytila do chvejúcich sa prstov a nervózne sa na klauna usmiala. Klaun si až teraz všimol ružové šaty s mašľou, ktoré mala na sebe oblečené. Vedel, že sú kvôli súdu, kde má urobiť dobrý dojem, no stále nedokázal zabrániť spomienkam. Aj vtedy mala ružové šaty s mašľou, samozrejme, vyzeralo to celkom inak, bola taká maličká, no predsa.

Klaun zostal prekvapene nehybne stáť, keď sa prstami dotkla jeho tváre. Stále sa jemne chveli, no ona ho pohladila a smutne naňho pozrela. Pohľad plný pochopenia. Nastavila ruku a podala mu balón. Klaun nezaváhal a priviazal jej ho k zápästiu, nežne, aby ju neťahal. Povzbudzujúco naňho pozrela, hoci to boli jej posledné okamihy, mala viac odvahy, ako on. Klaun sa napokon odhodlal k poslednému gestu a taktiež ju pohladil po líci, jeho prsty drsné a nešikovné, nezvyknuté na akékoľvek prejavy citu.

„Moja malá Leslie,“ zašepkal, jeho hlas drsný, no slová láskavé.

Leslie si odhrnula vlasy z tváre, srdce jej splašene bilo. Nastavila ruku a pozrela klaunovi hlboko do očí.

„Smiem...?“ spýtala sa, hlas sa jej triasol, no on vedel, o čo žiada a nedokázal jej posledné želanie odoprieť. Z úkrytu pod pestrými nohavicami vytiahol drobný nôž, krátka čepeľ, no dokonalo naleštená a maličká rúčka posiata drahokamami, ktoré vytvárali akési obrazce, ktoré nikto nemal chuť študovať.

„Bolí to?“ spýtala sa, no odpoveď nečakala a klaun ju ani nedokázal poskytnúť. Pohladila ostré kraje čepele a venovala klaunovi pohľad.

Na okamih sa Lesliein ohľad zmenil.

„Nula,“ odrátala posledné číslo hlasom, ktorý nepatril jej a klaun vedel, že spolu s tou číslicou osamelá časť jej duše zmizla, bola slobodná.

„Goodbye, my angel,“ zašepkala, keď hrot noža priložila k miestu, pod ktorým bije srdce a v okamihu, ako zacítila teplú horúčavu valiacu sa jej po hrudi dolu sa jej podlomili kolená. Posledné slová ktoré ešte chcela dodať zostali uväznené na jazyku slabnúcom s celým telom po každom jednom nádychu. Angel of death, chcela zašepkať, no slová už neopustili jej popukané pery. Balónik letel tak blízko k stropu, ako ho len jeho šnúrka pustila. Leslie ležala na zemi, jej hruď sa pomaly dvíhala a klaun čakal na nádych, ktorý bude jej posledný.

Po ulici kráčal klaun. Prázdymi rukami jemne hýbal popri tele, akoby nevedel, čo s nimi robiť. Ani nevedel, tak dávno nemal ruky prázdne. Už dvanásť rokov. Dvanásť rokov niesol balón. Dnes balón našiel svoje miesto. A klaun už nemal nič. Kráčal len ulicou, sám nevedel odkiaľ, sám nevedel kam.

Ešte raz ďakujem každému, kto klikol niekedy na tento príbeh a dúfam, že mi odustíte to príliš malé množstvo odpovedí v tejto časti.