Lonely 13

„Leslie, nepovieš mi niečo o svojej rodine?“ spýtala som sa jej, keď som videla, že má dobrú náladu.

„Nenávidia ma,“ povedala chladne a ja som sa na chvíľu tešila, že možno konečne hovorím s Leslie, konečne hovorí v prvej osobe. No potom čosi dodala a ja som si sklamane povzdychla. 

„A Leslie nenávideli tiež.“

„To určite nie je pravda,“ povedala som jej tak trochu so zhrozeným tónom. No nebol úprimný.

„Nenávideli Leslie. Nenávidia aj mňa. Obe nás. Lesliena matka z nej chcela mať úspešnú podnikateľku, riaditeľku veľkého podniku alebo niečo podobné. Otec od nej očakával, že zaujme jednu z najvyšších pozícií v jeho podniku, vylepší ho a prevezme po ňom. No Leslie o to nikdy nemala záujem a ja som bola jediná, kto jej rozumel, kto ju podporoval. Leslie nechcela robiť to, čo od nej čakali, chcela si užívať život, zabávať sa, no oni tomu nerozumeli. Sklamala ich. Tak ju nenávideli.“

„Nenávisť je silné slovo...“

„Silné, no presné. Nenávidia ju. Leslie ich sklamala.“

„A čo iná rodina? Možno tvoji rodičia boli... prísni, ale čo ostatní?“

„Aj stará mama Leslie nenávidela.“

„Tomu neverím.“

„Ja neklamem,“ pozrela mi výhražným pohľadom hlboko do očí a ja som nevedela, čo povedať. Veď mi klame celý čas.

„Nenávidela Leslie,“ povedala prísne a s ďalším nádychom sa pustila do rozprávania vymyslenej spomienky.

Bol tretí jún, presne sedem rokov odo dňa, keď Lesliena starká zomrela. Tak ako každý rok sa Leslie zastavila v kvetinárstve a zo starkiných obľúbených kvetov nechala zviazať obrovskú kyticu. Držala ju oboma rukami, taká bola veľká a kráčala pomaly poloprázdnym mestom k cintorínu, kde jej starká odpočívala už siedmy rok. Vôňa kvetov sa spolu s ňou niesla mestom, starká vždy obľubovala tie, ktoré voňali najsilnejšie a najkrajšie.

Brána cintorína potichu zaškrípala, tak ako to robila vždy a Leslie vstúpila na kamenistý chodník. Kamienky jej pod nohami takmer nečujne vŕzgali, akoby si ani ony nedovolili hlasnejší zvuk, akoby sa báli, že možno zobudia tých mŕtvych. Nezvyčajne teplý letný vánok Leslie rozfúkal vlasy, no keďže niesla kyticu, nemohla si ich napraviť a aj napriek tomu, že mala všetky v tvári sa snažila nájsť medzi štrkovými cestičkami tú správnu. Napriek príjemne teplému počasiu cítila na pokožke zimomriavky, ktoré toto miesto u nej odjakživa vyvolávalo. Vyzeralo tak zúfalo, koniec, ktorý nikto nechce a predsa k nemu smeruje, každým okamihom je bližšie a nevie, kedy to príde. Iba Leslie to vedela. Ona jediná vedela ten osudný dátum. Zhlboka sa nadýchla a zišla z cestičky popri veľkej smútočnej vŕbe, ktorá sa ako vždy skláňala k mŕtvym, akoby dúfala, že jej čosi pošepnú, že ju tam nenechajú stáť len takú samú a osamelú, no vždy zostala bez odpovede. Leslie sa sklonila popod jej konáre, prešla pár krokov, až zastala pred elegantným náhrobným kameňom zdobeným jednoduchým bielym písmom. Opatrne na zem položila kvety a trasúcimi sa prstami pohladila písmená vyrité do kameňa, ktoré kedysi znamenali ju, no dnes neznamenali nič. Jej starká bola dávno preč a jej meno bolo len zhlukom písmen, ktorý nemal kto držať pri živote. Leslie sa zachveli pery, keď k nej ticho prehovorila.

„Veľmi mi chýbaš, starká, tak veľmi mi chýbaš. Kiežby si tu tak bola so mnou. Ty by si mi určite rozumela, ty by si ma chápala. Veď na to sú staré mamy, no nie? Rozumejú tomu, čomu rodičia nie, aspoň tak všetci hovoria. Staré mamy stoja pri svojich vnúčatách, aj ty by si stála pri mne, však?“ pýtala sa kameňa pred sebou, aj keď vedela, že odpoveď nepríde. Nikdy poriadne nemala starú mamu, nevedela, či by naozaj bola pri nej a tiež by si myslela, že jej rodičia krivdia. Povedala by jej, že to nič a že má pravdu? Ponúkla by ju čímsi, čo napiekla?

„Aká si len hlúpa a naivná,“ ozval sa chladný hlas a Leslie sa strhla.

„Stála by si pri mne? Napiekla koláčiky?“ spýtal sa hlas ironicky, výsmešne napodobňujúc jej tón a Leslie pocítila zimomriavky. To nemôže, to nemôže...

„Že ti rodičia krivdia? Ty malý nevďačný ufňukanec! Obyčajná namyslená hus! Oni ti krivdia?! To ty robíš hanbu svojej rodine! Čo oni dokázali, čo pre teba pripravili, kde sa v živote nikdy nedostali, aby si sa tam mohla dostať ty a ty nimi takto pohŕdaš! Takto zahadzuješ to všetko, čo dokázali a urobili len pre teba! A ešte máš tú drzosť prísť sem a fňukať tu?!“

„To... ja...“ Leslie netušila, čo povedať. Ako sa takého niečo mohlo diať? To nemohla byť skutočnosť.

„Ani sa na mňa nepozrieš? Stojíš mi otočená chebtom, nemáš ani toľko odvahy, aby si sa mi pozrela do očí? Je mi z teba zle,“ zasyčal hlas a odpľul si. Leslie sa nechcela otočiť, nechcela vidieť toho, s kým sa rozpráva. Kto to vlastne je? Duch? Naozaj jej nadáva duch?

„Chudera,“ zasmial sa hlas, nahlas no nepríjemne, „samozrejme, že sa neodvážiš na mňa pozrieť. Neodvážiš sa mi pozrieť do očí. Ani ja by som sa, keby som bola tým, čo si ty. Hanbou svojej rodiny!“

„Nie som hanou pre nich! Nikdy som nič zlé neurobila,“ Leslie povedala zúfalo.

„Nefňukaj tu!“ okríkol ju hlas, „si len obyčajné malé decko. Myslíš, že si nič neurobila? Myslíš, že tvojim rodičom sa dobre pozerá na to, ako si celé mesto šepká o tebe? Myslíš, že aj k nim sa už dávno tak ako ku všetkým v tomto meste nedonieslo, s kým všetkým si sa už vyspala?! Myslíš, že oni by neboli radšej, keby si namiesto ustavičného vymetania barov nerobila niečo užitočné? Dávno si mala pracovať v otcovej firme, dávno si mala robiť niečo užitočné. Keď mal tvoj otec toľko rokov, čo ty, už tvrdo pracoval a jeho firma sa rozbiehala! Pozri sa, kam to dotiahol! A ty? Si pre nich len príťažou, trest od Boha, ktorý si nezaslúžili! Tvoji rodičia sú dobrí pracovití ľudia! Nezaslúžia si mať neschopnú dcéru ako ty!“

„Ja nie som nechopná!“

„Len sa na seba pozri! Iba tu fňukáš! Tvoji rodičia toho toľko dokázali a ty si nič! Keby si mala čo len trochu rozumu, pochopila by si to! Uvedomila by si si, že nedokážeš nič a zachovala si aspoň trochu hrdosti! Keď vieš, že nemáš na to, aby si robila v otcovej spoločnosti, mala si vypadnúť z jeho domu, mohla si začať niekde robiť modelku! Bola by si stále hanbou pre celú našu rodinu, no aspoň by z teba bol nejaký úžitok, zarobila by si si peniaze a nemusela by si obťažovať svojich rodičov! No ty si pokojne žiješ v ich dome za peniaze, ktoré oni ťažko zarobili a užívaš si! Nemyslíš na nič! Mala si dávno vypadnúť z ich domu, kým si bola mladá a aspoň svojim výzorom si sa dokázala uživiť, skôr než začneš starnúť a budeš úplne nepoužiteľná! Mala si dávno využiť, že ľudia tvoj výzor považujú za viac než dostatočný, hoci nechápem, prečo. Pre mňa si úplne všetečná. Tá tvoja kamarátka, Delaney, to je pekné dievča a aj schopné, nechápem, kde sa stala chyba a nemohla si byť ako ona! Nie, ty nie len, že so sebou nič nerobíš, nič nerobíš pre svoju rodinu, ty ešte aj ničíš tých málo šancí, čo máš. Keď už nemáš rozum, mohla si sa živiť aspoň svojim výzorom, odísť z domu a nikdy sa nevracať, tvoji rodičia by nikdy neboli šťastnejší, mala si zmiznúť kamsi, kde by tvoj výzor ocenili, pokojne aj robiť modelku, hlúpa si na to dosť! No ty si zničíš aj túto svoju jedinú šancu. Kto ti dovolil dať si piercing?! Kto ti dovolil nechať si telo znetvoriť tými tetovaniami?! Teraz si úplne nepoužiteľná! Nepou...“

Leslie nepočula, čo viac jej ten hlas, duch, hovoril. S plačom bežala najrýchlešie ako dokázala preč z cintorína.

„Nenávidia ma,“ zopakovala mi Leslie, akoby mi chcela pripomenúť, že to hovorila.

„Leslie, vieš, že to je len výmysel.“

„Dvadsaťdeväť,“ odpovedala mi Leslie chladne, akoby to malo vysvetlovať všetko. S povzdychom som ju nechala tak. No napriek tomu, aké to všetko bolo zvláštne, jedna vec mi stále vŕtala v hlave. Leslie nikdy do nemocnice neprišiel nikto navštíviť. Jej rodičia sa tu ani jedinýkrát nezastavili.

Dúfam, že sa bude páčiť :) sedím doma, som chorá a nerváčim... prečo keď sú ľudia chorí, väčšina nemá chuť jesť a potom povedia, že za týždeň choroby schudli päť kíl? ja chcem jesť celý deň!!! prečo aj ja nemôžem mať takú suepr chorobu? :(

Anyway, ľúbim vás :*

P.S. Saruš, ale vlastne aj všetci ostatní, prišiel už niekto na tie čísla? Aspoň nejaká súvislosť medzi nimi?

P. P. S. a už som len chcela dodať, že mám dilemu... neviem, z akého poľadu písať Happily Never After... prvá osoba mi príde zvláštne, neviem prečo, chvíľu písať z pohľadu jednej, chvíľu inej... tretia je zas taká neosobná, strašne veľa sa tam potom opakujú mená, keďže ony budú štyri ešte viac a je to chaos... a písať to z pohľadu jednej, nie je šanca, napísať tak všetko, keď všetci o všetkom rozhodne nebudú vedieť... takže za nápad/radu/váš názor by som bola vďačná, ľúbim vás :*