V ten deň som do Leslienej izby vošla
s novým odhodlaním. Dnes jej poviem, čo chcem počuť, nenechám ju rozprávať
si len tak hocijaké nezmysly, budem sa pýtať, čo ma zaujíma. Už dávno sme
všetci mali vedieť, čo sa v tú noc stalo, už dávno to mala povedať.
Nemôžem len čakať, kedy sa rozhodne prezradiť to. Musím ju k tomu
dotlačiť.
„Leslie, čo sa
stalo Niallovi?!“ spýtala som sa prísne hneď, ako som vošla do miestnosti
a aj Leslie musela túto moju náladu postrehnúť, lebo sa hneď ku mne
otočila, čo zvyčajne nerobí.
„Niallovi sa
niečo stalo?“ spýtala sa ma prekvapene, znela ako zapierajúci kriminálnik. Keby
nebola môj pacient dostala by facku.
„Leslie, ty dobre
vieš, o čom hovorím.“
„Niallovi sa
niečo stalo?“ spýtala sa opäť prekvapene, „Niallovi sa nič nemalo stať. Iba
Leslie musí zomrieť.“
„Chceš tým
povedať, že to bolo mierené na teba?“ spýtala som sa, tentokrát aj ja
prekvapene, „tí ľudia, čo zabili Nialla, oni chceli zabiť teba?“
„Leslie nechce
nikto zabiť,“ zasmiala sa a pohľadom mi dala najavo, aké to bolo absurdné,
„Leslie musí zomrieť.“
Toto bolo
absurdné.
„Leslie, počúvaj
ma. Čo sa stalo Niallovi? Kto mu ublížil?“
„Leslie to
nevie,“ zasmiala sa.
„Ako to môžeš
nevedieť? Veď si tam bola!“
„Ja to viem,“
zasmiala sa, „ale Leslie to nevie.“
„Musíš mi to
povedať!“
„Lebo čo?“
zasmiala sa znova. Takúto som ju ešte nezažila.
„Nič mi nemôžte
urobiť. Môžte ublížiť Leslie, ale mne nie.“
„A na Leslie ti
nezáleží? Nezáleží ti na tom, keby sme jej ublížili?“
„Prečo by ste to
robili? Leslie nič nevie, nič neurobila, prečo by ste jej ubližovali?“
„Možno aby sme ťa
donútili rozprávať.“
„Neurobíte to,“
povedala chladne.
„Leslie,
počúv...“
No ona ma
ignorovala, sama od seba začala rozprávať ďalší príbeh. Nenechala sa prerušiť,
ignorovala všetko, čo som povedala. A tak som nemala na výber, len
počúvať.
Leslie šla na nákupy. Asi pred rokom. Mohlo to byť
pred rokom. Na pár dňoch nezáleží. Kráčala po meste s úsmevom na perách
a prechádzala popri výkladoch mnohých obchodov, z ktorých väčšinu
obišla. Zastavila sa však pred jedným a so záujmom si zložila z očí
slnečné okuliare, aby sa pozrela bližšie. Perfektná kabelka. Okuliare si
založila do vlasov a sprevádzaná klopkaním opätkov vošla dnu. Spokojne sa
nechala obskakovať predavačkami, prezrela si ešte niekoľko vecí, no napokon sa
vrátila ku kabelke vo výklade. Keď ju od nej nedelilo sklo vyzerala ešte
lepšie. Okom odborníčky si ju prezrela a nechala zabaliť do voňavého
luxusného papiera a vložiť do tašky. Predavačka jej ponúkla, že jej tašku
doručia domov, no Leslie bola v tomto staromódna, milovala ten pocit
prechádzania sa po obchodoch obvešaná taškami. A taktiež si potrebovala
nájsť nejaké topánky dokonalo ladiace k tej taške. Predavačka jej podala lístok,
ktorý Leslie pokrčila a kráčala preč. Lístok vhodila tašky ku kabelke
otvorila dvere na obchode, keď si všimla, že má čosi špinavé na prstoch. Ten
lístok! To snáď nie, ak jej to zašpinilo kabelku...!
Siahla rýchlo do tašky a lístok vytiahla,
kabelka bola našťastie zabalená v papieri a nezašpinila sa. Leslie zo
zvedavosti lístok rozložila a hoci bol dokrčený a čísla poodtáčané,
stále dokázala tie roztečené napísané navrch prečítať. 25. Naozaj jej to bolo
treba pripomínať? Myslia si, že to nevie? Že netuší, aký je dnes deň a aký
deň sa blíži? Okamžite lístok vhodila do odpadkového koša a kráčala
rýchlym naštvaným tempom po ulici. Ako prechádzala okolo novinového stánku,
zachytila titulok na jedných novinách.
Tragická nehoda. Sedemnásť ročné dievča mŕtve.
Leslie sa strhla a otočila na mieste, no keď
pozrela na noviny, videla tam len tvár známeho politika a čosi
o najnovšom zákone. Čo najrýchlejšie odtiaľ kráčala preč, no ten obraz, čo
zbadala, ten titulok a svoju fotku pri ňom nemohla dostať z hlavy. Ako
ho tam mohla vidieť? Veď to nie je možné.
Nič sa nestalo. Len sa jej to zdalo. Ešte niekoľkokrát
si to zopakovala v hlave, kým prešla na druhú stranu cesty. Zamávala na prechádzajúci
taxík a vodič jej zastavil.
„Posledné nákupy pred pohrebom?“ spýtal sa so
širokým úsmevom a Leslie na neho nechápavo pozrela, „šaty, v ktorých ťa
pochovajú už máš?“
Leslie vykríkla a čo najsilnejšie zabuchla
dvere, kým bežala preč.
„Môžem vám ukázať naše nové vence?“ zastavila ju
žena pred akýmsi obchodom a hoci Leslie chcela bežať ďalej, jej silný
stisk na predlaktí ju nepustil.
„Máme prekrásne kusy, rozhodne by ste na svojom
hrobe jeden...“
Leslie ju nepočula ďalej, len vykríkla.
„Ja sa nechystám umrieť! Ja žijem! Žiaden pohreb,
žiadne vence...!“
Žena na ňu ľútostivo pozrela, akoby Leslie nič
nevedela a ona ju ľutovala.
„Zajtra budete mať na hrobe jeden,“ zakričala za
ňou, hoci Leslie už bežala čo najrýchlejšie preč. Tí ľudia sa zbláznili, musí
sa odtiaľ čím najskôr dostať. Pretlačila sa pomedzi ľudí, ktorí sa začali na
uliciach hromadiť a stratila sa v skupinke čakajúcej na autobusovej
zastávke. Neustále sa triasla a občas mala pocit, že jej ktosi venoval
ľútostivý pohľad, no to si určite len namýšľala.
O chvíľu už stála v autobuse, čo bolo
pre ňu nanajvýš nezvyčajné, vždy sa nechala všade voziť, no vtedy sa asi po
prvýkrát vo svojom živote chcela stratiť v dave. Posadila sa vedľa staršej
panej, nad ktorou len vraštila nos, keď ju nemohla vidieť. To oblečenie, ten
účes, ten parfém...
Všimla si, ako sa stredom uličkou presúva akýsi
chalan. Nevyzeral na viac ako sedemnásť, oblečený bol lacne a naozaj hrozne,
Leslie nechápala, prečo ho sledovala, no akosi nemohla prestať. Spredu sa
neustále posúval, pričom ľuďom naokolo podával akési letáčiky a aj niečo k tomu
povedal. Viacerí mu povedali čosi späť, no každý si letáčik vzal. Leslie bola
veľmi zvedavá, čo to nesie, čo tam na tých letákoch je. Nechápala, čo tam také
zaujímavé môže mať, že to nikto neodmietol, nikto nevrátil späť.
„Nech sa páči,“ usmial sa na ňu krivými zubami a podal
jej jeden leták, ktorý mu vychmatla, „rozhodne tam musíte prísť, najväčšia
udalosť, každý môže prísť. Bude to obrovská udalosť, každý tam musí byť,“
povedal jej a posunul sa ďalej. Leslie nedočkavo sklopila pohľad k letáku
a čo najrýchlejšie čítala. Každým slovom sa viac triasla, a keď dočítala
posledné slovo, autobusom sa ozval zúfalý vydesený výkrik, ktorý ľuďom
spôsoboval zimomriavky. Kto bol ten chalan? A prečo jej dal pozvánku na
jej vlastný pohreb?
„Leslie, vieš, že
je to výmysel, však?“ spýtala som sa jej netrpezlivo. Jej pohľad však bol
prázdny a ja som mohla pokojne hádať, čo povie.
„Dvadsaťšesť,“
zašepkala a mňa to vôbec neprekvapilo.
Minule to bolo dvadsaťdeväť,teraz dvadsaťšesť? ..ona ju nenavštevuje každý deň asi čo? :D
ReplyDeleteOdpočíva dni svojej smrti? alebo čo ja viem..ja neviem,bože, to je také ..waaaa! na infarkt! :D
Ale je to perfektné, a strašne sa teším na pokračko :33
Dokonalý obrázok, jedna z mojich obľúbených pesničiek. :)
ReplyDeleteZasa neviem čo by som ti napísala, ale určite ti niečo napísať chcem, lebo možno aj ty poznáš ten pocit, keď môžeš kliknúť na tú nádhernú modrú jednotku a prečítať si komentár. Čím dlhší, tým lepšie.
Možno sa dnes rozpíšem, hoci nie o tejto časti.
Spomenula som si na to, ako som čítala Our last song a tajne som dúfala, že hlavná postava bude zasa Zayn. A asi som ti to nikdy nepovedala, ale strašne sa mi páčila posledná časť. Ako si spolu spievali. Máš talent na posledné časti, aj na tie prvé. A aj ich rada píšem, pokiaľ viem. :D
To bol OLS. Potom tu máme moju srdcovku PIT, ktorá navždy ostane príbehom, ktorý som schopná čítať stále dookola. Niektoré časti. Napríklad tú, kde demolujú dom, alebo poslednú. Alebo epilóg. Stále dookola, možno bez toho počiatočného zatajeného dychu a myšlienkou "Čo to dievča ešte postvára, kým budú konečne spolu?" Lebo vtedy som ťa ešte nepoznala, asi som ani nekomentovala.
Mala som rada aj EFDS, hoci na teba bola Ruth vážne priveľmi dobrá ako pre mňa Lianka. A neviem o čom mal ten príbeh byť.
Doteraz som neprišla nato, prečo tu už nie sú tí ľudia, ktorí tu boli kedysi. Každého jedného by som osobne prefackala a povedala mu moje slávne (Denisa pozná) "Spamatuj se!" lebo oni by sa vážne mali spamätať a začať ťa zasa milovať a čakať na ďalšiu časť.
Aj keď sa to nedá, tak tu máš teda aspoň mňa. Pomenavala som sa krstnou mamou Lonely, lebo mi dáš prečítať epilóg! Mne, prvej. Dievčatku, ktoré ťa už skoro rok trpezlivo sleduje a je úplne happy, keď jej napíšeš, lebo Adelka rada filozofiu. :D
I´m not reader, I´m fan.
P.S. Teším sa na Happily never after
P.P.S. Som sa rozšafrovala, ale snáď ťa to potešilo.
P.P.P.S Dostala som šialený nápad, napíšem ti ho do chatu. :D