Baile Mensual 1

Pusinky moje, máme pre Vás sľúbený nový príbeh. Z dieľne Anet a ja musím povedať, že je to úplne geniálne. Som veľmi rada, že to môžme pridávať na našu stránku. Som si istá, že aj Vám sa tu bude páčiť. Tu je prvá časť. Užite si to :*

„Skončíme to tak, ako sme začali," zašepkal Travis, keď sme sa všetci rozostavili do veľkého
kruhu a pochytali sa za plecia. „Spoločne."
 Na to, aby som sa dostala na vrchol mojej tanečnej kariéry, som musela drieť ako kôň. Stálo
za tím veľa námahy, každodenné tréningy a hlavne veľa sebazaprenia a ambícií ísť za svojím
snom. No neľutovala som ani jednu kvapku potu, ktorú som si vydrela, pretože všetko som
to robila pre svoju druhú rodinu, ktorou sa stala moja tanečná skupina.
Vystupovať v Madison Square Garden v New Yorku bol sen azda každého človeka, ktorý
chcel niečo dosiahnuť. A mne sa to podarilo. Tu je môj príbeh.

Ako dieťa som nikdy nepatrila do skupiny ľudí, ktorí boli stredobodom pozornosti. Vyrastala som v detskom domove v Londýne a bola som tam strčená od narodenia. Pravdupovediac, už som aj strácala nádej, že nájdem normálnu rodinu. Myslela som si, že v tej diere ostanem trčať až do osemnástky. Postupom času som si začala stavať okolo seba neviditeľnú bariéru, za ktorú som nikoho nepustila. Za tou bariérou som bola skutočne ja, navonok som to nedávala najavo, vedela som sa totižto odreagovať iba keď som bola sama zatvorená v mojej ošumelej izbe a pred sebou mala papier a ceruzku. Svoje myšlienky som preniesla na obyčajný kus výkresu. Tie som si odkladala do debničky, zatvárala na zámok a kľúčik nosievala vždy pri sebe. Nedovolím si tvrdiť, že to boli pekné kresby, ale dávala som do nich všetko. A bol to akoby môj život na papieri. Čmárala som si od troch rokov až doteraz.
Zlomový moment nastal v trinástich, keď do centra prišla rodina menom Gonzales. Pamätám si to, akoby to bolo včera. Sedela som v izbe a ako vždy, som kreslila. Bola som do toho tak zažratá, že som nevnímala nič iné. Vonku pršalo. A v tom sa rozrazili dvere na mojej izbe a dnu vošla Pattie, jediná osoba, ktorej som tu ako tak dôverovala. Starala sa o mňa od plienok.
„Chachi...Eh, vlastne," odkašľala si a dôležito sa postavila predo mňa s rukami za chrbtom. „Lucianna Marissa Devine, niekto ťa chce vidieť."

Rýchlo som si schovala papier pod vankúš a nervózne sa vystrela. Pattie ma totižto ešte nikdy v živote neoslovila mojím celým menom. Vždy ma volala Chachi, čo bola moja prezývka už od malička, alebo Lucy. Dokonca nepoužívala ani Marissa. Keď to tak povedala všetko spolu, znelo to hrôzostrašne. „Ahoj Lucy." Pozdravila ma nejaká tmavovlasá pani, ktorá vošla do izby aj s nejakým mužom. Široko sa usmievala a hľadela na mňa veľkými hnedými očami. Mala tmavšiu pokožku, vyzerala, akoby prišla z Karibiku. Takisto aj ten muž, obaja vyzerali exoticky. Ja s mojimi blond dlhými vlasmi a pistáciovými očami, som sa medzi nimi cítila, tak trochu ako nejaký albín. Samozrejme, že som nebola, pretože modré oči som nemala, ani bledú pokožku. No oni boli tak opálený, že každý človek by sa cítila ako ja. 

„Dobrý." Vyjachtala som zo seba.
„Lucy, pán a pani Gonzales si ťa chcú adoptovať. Všetci sme sa zhodli na tom, že netreba robiť žiadne testy a môžu si ťa čoskoro odviesť k nim domov." Povedala Pattie a vyhýbala sa mi pohľadom. Dobre vedela, že som proti. Poznala ma najlepšie zo všetkých. Samozrejme, že som nesúhlasila, mala som chuť povedať, že s nimi nechcem ísť. Bolo to moc narýchlo. No nemala som na výber. A to mi utvrdzovala aj Pattie vyhýbavým pohľadom. Vedela to. Už skôr. Prečo mi nič nepovedala?
„Hm..." Ozvala som sa po chvíľkovom tichu, kedy všetci traja čakali na moju odpoveď. Vyvíjali na mňa až príliš veľký nátlak.
„Neboj sa, nehryzieme." Silene sa zasmial ten muž vedľa nej a odhalil snehovo biely chrup.
„Fajn," súhlasila som nakoniec, no s dosť počuteľným odporom v hlase. „Zajtra si zbalím veci a..." poobzerala som sa po izbe a uvedomila som si, že si vlastne ani zbaliť nemám čo. Smutné. „No, tak, moc si toho asi nezbalím. Takže, v podstate...môžeme ísť aj hneď."
„Nie nie," mávla rukou žena. „Zas až tak sa neponáhľame. Rozhodne to môže počkať."
„A čo ak chcem?" Prerušila som ju a drzo sa jej pozerala priamo do očí. Asi sa zľakla, preto rýchlo uhla pohľadom a neisto sa zasmiala.
„Hm, necháte nás nachvíľu osamote?" Opýtala sa Pattie a pozerala sa striedavo z jedného na druhého. Tí sa otočili a opustili izbu. Tak sme osameli.
„Ja nechcem ísť." Tvrdohlavo som odfrkla, keď sa za nimi zabuchli dvere.
„Ach, ja ťa chápem. Je to strašne narýchlo, ja viem," vzdychla si a pošúchala si spánky. „Ale, ak tu nechceš kvasiť až do dospelosti, poviem ti priamo, inú možnosť nemáš."
Mala pravdu. No ja som si to nechcela priznať.
„Prosím, hlavne nebuď taká arogantná a drzá. Už nie si medzi ostatnými deckami, musíš si vytvoriť nový obraz, ktorí ich utvrdí v ich názore o tvojej adopcií."
„Ale, ja sa nemôžem zmeniť zo dňa na deň. Ja už proste taká som..."
„Ja viem," smutne sa usmiala a pobozkala ma na čelo. „Poznám ťa, preto ti to teraz hovorím."
Vždy som totiž hovorila veci na pravú mieru. Nevyhýbala som sa problémom ani pravde, každému som to vmietla do očí tak, ako to je. Preto si ľudia mysleli, že som drzá, no za klamstvami sa neskryješ.
„Budeš mi chýbať." Smrkla som a do očí sa mi nahrnuli slzy. Nahla som sa k nej a objala ju.
„Aj ty mne. Dávaj si pozor, dobre? A nerob problémy, sľúb mi to."
„Sľubujem. Ja a problémy?" Uškrnula som sa a zrazu som po líci ucítila kotúľať sa slzu. Neplakala som často. Nemala som dôvod. Decká sa tu so mnou nerozprávali, ako kamarátku som mala Pattie a tej som mohla povedať všetko. Rodičov som nepoznala a vyhovovalo mi to. Sem tam, keď už toho bolo na mňa priveľa. Inak skoro vôbec.

„Aha, to je tá nová."
„Počula si, vraj je adoptovaná."
„Čo myslíš, ako dlho si zvykala...?"
Toto som počúvala celú cestu po chodbe až k mojej novej triede, do ktorej som sa práve šla zapísať. Všetci sa za mnou otáčali, ukazovali na mňa prstom a šepkali si niečo za mojim chrbtom. Bolo to nanajvýš nepríjemné, no čo som mala čakať. Keď som konečne prišla do triedy, bola ešte stále prestávka. Ostatní sa rozprávali, smiali sa, sedeli na laviciach po skupinkách, tak som si našla prázdnu lavicu úplne vzadu a neisto som sa šla posadiť. Medzitým som odolávala obrovskej túžbe rozbiť niekomu hubu, pretože odrazu všetci stíchli a sledovali ma, ako veľmi zaujímavý program v televízií. Radšej som si teda vytiahla notes a kreslila rôzne čiarky, kvetinky a hlúposti, pokiaľ nezazvonilo.
Keď sa do triedy konečne dovalila učiteľka, všetci sa automaticky postavili. Urobila som to isté, aby som na seba nepútala zbytočne pozornosť. No to nebolo treba. Aj tak ma totiž o chvíľu zavolala učiteľka pred tabuľu a nastalo trápne zoznamovanie.
„Takže, decká," začala a trochu ma podstrčila viac dopredu. Zakolísala som sa a skoro som tak spadla. „Toto je Lucy..."
„Chachi." Prerušila som ju.
„Eh, ako?" Zmätene sa na mňa pozrela a všetci v triede spozorneli.
„Prezývajú ma Chachi."
„Ale v rodnom liste máš Lucy, tak ťa tak budem volať. Povedz nám niečo o sebe." Vyzvala ma.
„Som z detského domova." Povzdychla som si a ruky založila do vreciek sukne. Akoby to nevedeli sami.
„A čo tvoje záľuby?"
„Rada kreslím." Pokrčila som plecami a očami prechádzala po celej triede. Viac zo mňa nedostane. Asi to o chvíľu pochopila aj sama učiteľka, pretože ma poslala sadnúť si na miesto.
Po ceste zo školy som nemala chuť vôbec nič robiť. Domov sa mi ísť nechcelo, Suzanne bude isto zas podráždená, kvôli jej tehotenstvu a rýchlim zmenám nálady. V poslednom čase som sa cítila čoraz viac opustená. Teda, nieže by som si na moju samotu už nezvykla, no myslela som si, že po príchode do novej rodiny sa všetko zmení. No v podstate sa zmenilo iba moje bydlisko. Aj keď sa niektorý snažia byť milý, ten určitý odpor z ich strany voči mne nejde prehliadnuť. Chýbala mi Pattie. Nemala som nikoho.

Štyri roky v rodine Gonzales boli pre mňa doslova utrpením. Bolo to moje peklo na zemi. Keď sa Suzanne a Finnovi narodila malá Quinn, bola som braná len ako doplnková časť ich dokonalej rodinky. Na každej ich oslave, som iba sedela na mieste a pozerala do neznáma. V škole sa tiež nič nezmenilo. Aj keď som mala už sedemnásť, nikto sa ku mne nesprával o nič milšie. Bola som outsider. Najlepšia kamarátka? Už ani neviem, čo to znamená. Priatelia, rodina, šťastný život - to boli pre mňa neznáme slová. Nikdy som to nezažila, mať rodinu. Skutočnú rodinu, ktorá ma bude milovať, aj keď nie som ich vlastná. Ktorá nebude každý večer rozmýšľať o mojom návrate späť do detského domova. Ktorá ma nebude odsudzovať a brať ma takú, aká som. Svojich výkresov som sa nevzdala. Niekedy, keď som bola smutná, pozrela som si úplne všetky od začiatku. Zachytávali skoro všetky moje spomienky. Všimla som si, že veľa krát som kreslila scenériu, ktorú som videla predo mnou v tom momente. Najsmutnejšie bolo to, že to bývala skoro vždy iba moja izba. Sedela som na posteli a na papieri bol presný uhoľ, ktorý si doteraz pamätám. Malý nefungujúci televízor, veľká, ošumelá skriňa, písací stolík, vŕzgajúca stolička a to bolo všetko, čo na papieri bolo. Keď som sedávala na olivovo zelenom kresle, ktoré som nikdy nechápala, prečo tam je, keďže sa vôbec nehodilo ku kanárikovo žltým stenám, kreslila som moju posteľ, nočný stolík a na ňom lampičku. A to bol celý obsah mojej izby v Londýnskom centre pre opustené deti.

„Vstávaj!" Zobudila ma Suzanne a prudko odostrela záclony na okne. Cez sklo sa predrali prvé slnečné lúče, ktoré osvetlili izbu a zasvietili mi priamo do očí.
Bolo štvrtého júla, deň mojich osemnástich narodenín. Moje narodeniny som nikdy nebrala nijak špeciálne, ani pre ostatných to nebol nejaký výnimočný deň. V detskom domove mi darček dala iba Pattie, tu na mňa dokonca raz aj zabudli. Bolo to, keď som mala pätnásť. Len mi podali ruku, nahodili falošné úsmevy a na tanier naložili trochu viac jedla, ako zvyčajne.
Keď som sa dovliekla do kuchyne, Quinn sedela na stoličke a zase trucovala, že nechce nič jesť. Finn sa márne snažil strčiť jej do úst lyžičku nejakej nechutne vyzerajúcej kaše, vždy, keď sa o to pokúsil, rozhodila rukami a vykydla mu to priamo na košeľu.
„Chachi!" Zakričala malá maznavým hlasom a natiahla sa ku mne. Ona bola jediná, ktorá ma tu mala aspoň trochu rada. Podišla som k nej, vytiahla ju z detskej stoličky a objala ju.
„Dobré ránko, krásavica. Ako si sa vyspinkala?"
„Výbolne." Zamumlala a rukami ma oblapila okolo krku. Bola rozkošná.
„Počkaj, idem sa naraňajkovať. A pekne papaj aj ty." Posadila som ju naspäť do stoličky a zobrala si už vopred nachystaný tanier s lievancami. Necítila som tu žiadnu sviatočnú atmosféru, deň ako každý iný. Možno zasa zabudli.
„Dnes je tvoj veľký deň." Pousmial sa Finn a odchlipol si z kávy. Čítal časopis a ani sa na mňa nepozrel.
„Prečo?"
„Máš predsa narodeniny." Takže nezabudli.
„Aha. Čo z toho." Mykla som plecom a naďalej sa venovala svojim raňajkám.
„Osemnásť." Zdôraznil, akoby som to sama nevedela.
„Ja viem. Nie som zas až taká hlúpa, aby som nevedela, koľko mám rokov."
Finn moje uštipačné poznámky ignoroval a pokračoval.
„Čo chceš?"
„Nechápem."
„Čo by si chcela? Ako darček." Dodal a znova si odpil. Nikdy v živote sa ma nepýtali, čo chcem na narodeniny. Iba preto že mám osemnásť, nemusia byť až tak prehnane milí.
„Nič nechcem. Svätý pokoj."
Quinn sa zachichotala a konečne začala jesť tú mazľavú hmotu.
„Fajn. Dnes máš o štvrtej oslavu. Príde celá rodina."
No super. To sa mám na čo tešiť. Rodinné oslavy som totiž z celého srdca nenávidela.

O štvrtej sa do domu nahrnula celá rodina, polovicu z tých ľudí som ani nepoznala, hlavne že mi dávali darčeky a rozdávali falošné úsmevy na každé strany. Nik nevedel, čo mi kúpiť, preto som dostala hlavne veľa peňazí, oblečenia a zlatú retiazku. Počas celej oslavy som si nepripadala ako hlavný oslávenec. Sedela som na gauči, čučala do televízora a „zabávala sa". Tvárila som sa, že sa mi všetky darčeky strašne páčili, sem tam sa zasmiala, aby to vyzeralo presvedčivo.
O pol ôsmej som to už nemohla vydržať. Skoro všetci spitý, Quinn už spala v postieľke, nikto si ma nevšimol. Nahádzala som si všetky veci do jedného batohu, zo šuplíka zobrala debničku s výkresmi, do vačku strčila všetky moje peniaze, ešte som rýchlo načarbala odkaz na papier pre Finna a Suzanne a vybehla z domu.
Túlala som sa po večerných uliciach malého mestečka Holmes Chapel a na moje prekvapenie, skoro všetka populácia bola pozašívaná vo svojich malých domčekoch a vonku to zívalo prázdnotou. Spoločnosť mi robil iba batoh, v ktorom som mala všetky veci „potrebné na prežitie". Čo znamenalo peniaze, oblečenie, výkresy, fľašu s vodou a môjho obľúbeného plyšového macíka, ktorého som dostala na moje siedme narodeniny od Pattie. Možno to znie detinsky, ale dokonca som s ním aj spávala.
A tu som nemala absolútne tušenie, kde prenocujem. Musela som si vytiahnuť bundu, lebo hoci bolo leto, anglické podnebie je nespoľahlivé. Začalo sa ochladzovať, čo som pocítila na vlastnej koži. Tak som si teda kúpila za peniaze, čo som mala, v rýchlom občerstvení hamburger a kolu a vychutnávala som si moju skromnú večeru na obrubníku pri ceste. Keďže tu nikto nebol, bolo mi jedno, či ma niekto uvidí, alebo nie. Sem tam prešlo okolo auto, inak som si v podstate mohla robiť čo som chcela, bez strachu hlúpych rečí šíriacich sa medzi ľuďmi ako rýchla strela.
„Čo tak sama?" Započula som odrazu nejaký hlas za mnou. Všimla som si, že to bol chalan. Na hlave mal kapucňu, ktorá mu zakrývala vlasy, pouličné lampy mu osvetľovali tvár, čiže jediné, čo som videla, boli jeho prenikavé zelené oči, ktorými ma prebodával.
„Zdrhla som z domu a teraz sa cítim ako bezdomovec. Vlastne, aj som." Povzdychla som si a hneď na tom som sa pousmiala.
„Som Harry." Predstavil sa a podal mi ruku, keď sa posadil vedľa mňa. Mala som zvláštny pocit, že som ho už niekde videla. Jeho hlas mi bol neuveriteľne povedomý.
„Chachi."
„To nie je príliš typické britské meno. Si z tadeto?"
„Narodila som sa v Londýne. Chachi je iba moja prezývka. Volám sa Lucy." Vysvetlila som mu. Chvíľu bol ticho a mlčky sledoval blikajúce lampičky na druhej strane ulice. Inokedy by som bola trochu vystrašená, veď tu nikto nie je, čo ak by to bol nejaký maniak, ktorý ma chce pretiahnuť za rohom? No teraz sa mi zišla každá spoločnosť. A navyše, Harry sa zdal byť celkom priateľský, nemyslím, že by mal nejaké maniacke plány. Keby mal, nečakal by a urobil by to hneď, nie? Teda, aspoň myslím.
„Kam sa chystáš?" Opýtal sa ma odrazu.
„Ako kam sa chystám?" Nechápala som.
„Hádam tu nechceš prenocovať na ulici."

Fred Weasley