Monday, 20 August 2012

She's mine! 23

Little SONG for u :* Ľúúbim Vás

Trafila som. A mám pocit, že je tu ešte chladnejšie ako keď som odchádzala. Odzipsovala som jeden kufor, absolútne zdrvená zimou a únavou a ešte aj tým, že spanie len v mojej modrej košeli je tabu. Tak som na seba navliekla široké, zvnútra zateplené tepláky, cez ne hrubé chlpaté ponožky pod kolená, tú košeľu, na ňu rozťahaný bodkový sveter a šál. Áno, až taká zima tu bola. Zaľahla som pod prikrívku s dekou a dúfala, že sa v noci v šetkých tých vrstvách neudusím. Len čo som sa začala sústreďovať na spánok, zišiel my na um odchod do Brazílie. Tým pádom aj Louis Tomlinson. Aj tie bozky. A dotyky. A tiež sa z čiernej diery stala spomienka na to, ako som opitá sedela opretá o dvere a chrlila nezmyselné a drzé poznámky. A vzápätí sa zjavila aj noc v daždi, a ja som ho naozaj pobozkala. Celkom dobrovoľne a po celkom normálnych slovách. Všetko čo sme si povedali, čo sa na tých miestach dialo, len detaily neboli také zreteľné. A keby mi nezamrzli slzné kanáliky tak plačem. Ale z čistého zúfalstva nad nepoznanými pocitmi a situáciou v akej som. Pohybmi leňochoda som sa začala nespokojne mrviť. Hádzala som sa zo strany na stranu a snažila sa spať. Najprv ma triaslo od zimy, potom mi bolo teplo, následne som sa bála, lebo kút vyzeral strašidelne. A tak to šlo dlho. Do tej časti spálne som sa radšej ani nepozerala lebo vyzerala akoby z tade niečo malo vyskočiť. A keď som kýchla stali sa dve veci naraz. Takmer som vyskočila z kože a začal štekať pes. Rovno mne pod oknami. Chvíľu vrčal, potom štekal alebo vil a mne chýbalo málo aby som vypenila. Pridali sa k nemu aj akýsi ďalší. Ale tých to po čase omrzelo, len ten jeden, čo som ho mala pod oknami nedal pokoja. Zayyyn. Asi zachvíľu z okna vyhodím nejakú topánku, s vééľmi dlhým opätkom a budem dúfať, že som toho psa trafila do hlavy. Koľko to už počúvam ? Chcem spať ! Prisámbohu, tomu bobinovi sa niečo stane ak nezmĺkne. A potom som sa bolestivo vyhrabala z posteľe (normálne surovo som sa zase zrútila) a bežala ako hurikán dole. Ani som sa neobťažovala niečo si obuť.

"Buď ticho !! Je milión iných ulíc kde nebudeš vadiť !! Však si mylí havinko, nechaj Adrianu spinkať."

Hľadel na mňa doslova psími očami a bol ticho. Taký zlatý psík a toľko ruchu narobí.

"Keď spím aspom nemyslím na to čo som nechala v Londýne. Vieš je to ťažké. A chýba mi Zayn."

Začala som sa vykecávať psovi pričom som si sadla k nemu na zem.

"Tak som tu. A neviem čo mám robiť. A keby si neštekal, spala by som a nemyslela na nich."

Vzdychla som si.

"Aj ty si myslíš, že by som sa mala vrátiť ?"

Si normálna ? Rozprávaš sa so psom. Halóó. A hryzie ti tvoju ponožku !

"Sukyn syn. A ja som bola milá na teba !"

Kričala som na psa, trhajúc sa s ním o vlastnú ponožku.

"Áárgh !! Môj palééc.."

Kopala som druhou nohou a snažila sa vymaniť. Na hluk z oboch strán prišla psa ratovať suseda. Psa ! Nie mňa, ľudskú bytosť. Jemne, aby náhodou havinko nemal niečo s labkou, ho zo mňa strhala.

"Ako si to dovoľujete kopať do Jogurgíka ?"

"Jogurtík to je ako čo ? Táto ošklba ? On hrýzol mňa, aby bolo jasno."

"Jasné, že hrýzol. Je to predsa New Yorský pes."

"Aha, akože zmutovaný mestom, v ktorom žije. Chápem. A prečo ho nemáte vnútri keď takto vyvádza ?"

"Jogurtík má rád čerstvý vzduch."

"Už v živote nebudem jesť jogurty. Blé. A vôbec, je to tu takto každú noc ?"

"Nikomu to neprekáža."

"Mne to prekáža ! Nie. Toto ja počúvať nebudem. Idem domov, pracem sa späť odkiaľ som prišla."

Vtrhla som späť do apartmánu, s bolesťou v palci si nazula čižmy zvané "papučky" a ešte nevybalené kufre som ťahala späť dolu. Zamkla som, všetko nehala tak a privolaným taxíkom som a jednej ráno došla na letisko. Nazúrená, strapatá a v tom mojom bravúrnom nočnom úbore som súrila personál s kreditkou v ruke. Jačala som na vystrašenú blondýnku, že mi je jedno, že nič neletí hlavne nech sa dostanem do Londýna. A keď sa z reproduktorov začali valiť tóny What makes you beautiful, jediného songu, ktorý som od nich poznala, zišlo mi na um, že toto je osud. Potom prišiel niekto skúsenejší a zistil, že mi to o pár minút letí. S úľavou som vydýchla a podala im tú kartu.

"Ďakujem."

Povedala som, keď som si prebrala späť pás aj s letenkou. Rovno som mohla ísť ku kontrole a do lietadla.

Celú cestu som prespala a keď som došla, v Londýne svitalo. Ibaže v úplne iný deň, ako by to bolo v New-Yorku. Ach ten posun. Ale aspom som sa vyspala. Svoj návrat som nechala ako prekvapenie, teda som im ani nevolala nech prídu. Hneď ako som sa dotkla pevnej londýnskej zeme, spadol mi kameň zo srdca. Na našom Londýnskom letisku som vybavila, nech tie kufre, o ktorých absolútne netuším kde sú, pekne pošlú nazad. Vizdvihla som si pri páse tie čo leteli so mnou a poberala sa stý krát za posledné, ééé, koľko to bolo dní s tým posunom ? jeden či dva ? som si sadala do nejakého taxíka. Pár minút a doviezla som sa pred ten dom. Kľúče mi nechali. Chvala Bohu. Odomkla som si a s buchotom som sa prešmykla cez dvere, dusená štyrmi kuframi. Osem koliečok prešlo cez prah, buchli dvere, štrkla zámka a Adriana hodila topánky, ktoré narazili na stenu.

"Chlapci asi mám fatamorgánu. Počujem Adrianu."

Všetci piati sedeli oblečený, ako som ich tam videla pred, mhm, deň pred odchodom akoby ani nespali. Vizerali ako zdrogovaní. Zachichotala som sa, a ukázala sa im na oči.

"Adriana ?!"

Albus Percival Wulfrick Dumbledore

P.S. Kikuš sa veľmi ospravedlňuje, že sa do toho moce, ale len toľko, že OMT zatra :*

2 comments: