Point in time 12

Túto časť som plánovala začať písať v pondelok. A aha. Tu ju máte. Celé štyri strany vo word-e, 2o69 slov, čo absolutne nechápem, no s láskou Vám odovzdávam, prečítajte si. Mňa už čaká postieľka a zajtra o piatej budíček, bŕŕŕŕ.

Love ya :*

„Harry!“ okríkla som ho videsene. Bolo mi jasné, ako to všetci pochopili. „Nevysvetlujte si to zle! My sme sa len rozprávali v súkromí!“ začala som rýchlo vysvetlovať, no nikto ma nepočúval, všetci sa smiali. „Nazývaj si to, ako chceš,“ povedal Harry a všetci sa na nás smiali ďalej. Toto ešte schytáš, naznačila som mu perami a snažila sa obmedziť červeň, ktorá sa mi hrnula do tváre. O to sa postarám.

*************************************************

So slzami zúfalstva v očiach som sa hodila na posteľ a tichou miestnosťou sa ozval dunivý zvuk môjho dopadu. Nechápala som. Ako mi to mohli urobiť?! Aj Liam?! On bol ten posledný, od koho by som to čakala. Slzy mi v prúdoch tiekli po tvári a dopadali na mäkkú prikrývku, no nestrácala som zbytočne čas utieraním ich. Obtiahnuté tričko, ktoré ma celý deň škriabalo a nepríjemne pripomínalo svoju prítomnosť som si prevliekla cez hlavu a nechala ho ležať pri sebe na posteli. Nezapodievala som sa hľadaním iného. Aj tak sa tu nikto dnes v noci neobjaví, nikto o mňa ani nezakopne. Budem tu ešte dlho sama. Chalani sa bavia v nejakom parádnom clube a ja tu plačem na posteli. Prekrásny piatkový večer.

Trasucími sa rukami som rozopla remienok na vysokých topánkach, ktoré ma začínali tlačiť. Počula som zvuk otvárajúcich sa dverí a zúrivo do nich tú topánku hodila. Nechcela som nikoho vidieť, nechcela som, aby niekto videl mňa, hlavne keď vyzerám takto.

„Upokoj sa!“ ozval sa naštvaný Zayn, ktorý mi však bol úplne ukradnutý. Vlastne, ak mám byť úprimná, úplne ukradnutý mi nebol. Mala časť môjho mozgu, ktorá dostala od zvyšku obrovskú podporu sa vážne zamýšľala, ktorú časť jeho tela topánka zasiahla. Z čisto škodoradostných dôvodov, samozrejme.  Zayn zariskoval, zažal svetlo, ktoré ma v tej chvíli nepríjemne oslepilo a vošiel dnu. „Vezmem si len mobil,“ povedal rýchlo, pričom si kryl hlavu a oči nespúšťal z druhej topánky, ktorú som stále pevne zvierala v ruke. Bez zaváhania sa náhlil k nočnému stolíku. Až kdesi za polovicou jeho cesty spustil oči z topánky a našiel moju tvár.

„Čo sa ti stalo?!“ spýtal sa šokovane a nejaká malá, rozhodne domýšľavá časť môjho mozgu sa ma snažila presvedčiť, že v jeho hlase počula náznak obáv. Neverila som jej. „Nič!“ odvrkla som mu a hodila po ňom zúrivo druhú topánku. Netrafila som a on sa len zasmial. Pretočila som sa na posteli jemu chrbtom dúfajúc, že si rýchlo vezme mobil a vypadne. „Zoe! Čo sa deje?!“ začal zas, netrpezlivo, cítila som v jeho hlase hnev. „Hovorím, že nič! Nedotýkaj sa ma!“ zvreskla som ku koncu, keď sa zrazu zjavil predo mnou, chytil ma za ruky a vytiahol na nohy , na čo som sa zatackala. „Daj mi pokoj!“ zavrčala som naňho. Jemu to však bolo úplne jedno, nereágoval, čo by som však od niekoho ako on asi ani nečakala. Len som hlúpo dúfala. Chytil ma pevne za lakte a pritiahol si ma bližie k sebe, aby som mu neušla. Pohľadom znova preskúmal moju tvár plnú sĺz, zrejme dúfal, že mi na čele uvidí veľkými písmenami napísané, čo sa stalo. Skĺzol pohľadom nižšie a zastavil sa pri čikovanom okraji mojej podprsenky, odkiaľ sa už jeho oči akosi nechceli pohnúť. Jeho nepozornosť som rýchlo využila, strčila ho do hrude a vyslobodila sa z jeho zovretia.

„Vypadni! Okamžite! Zober si ten hlúpy mobil a choď odtiaľto! Bež si aj s tými idiotmi do vášho trapneho klubu!“ „Čo ti je?! Nič som ti nespravil ani nepovedal! Tak čo vyrábaš za scény?! Potrebuješ sa hádať?! Stále provokovať?!“ „Pche!“ odfrkla som si, „vraj nič nespravil! Vieš čo, daj mi láskavo pokoj! Pokojne na mňa ďalej ser! Len už konečne vypadni!“ „Tak mi to prezraď, čo také som ti spravil?!“ Zamračila som sa naňho a z celej sily doňho sotila, až cúvol niekoľko krokov dozadu. „Samozrejme, nič! Pán dokonalý nikdy nič neurobí! Daj mi pokoj! Choď sa baviť, padaj si to svojho hlúpeho klubu a spolu s nimi ďalej kašli na moje hlúpe narodeniny! Veď koho to zaujíma, však?!“

Zdalo sa mi alebo sa naozaj v tej chvíli vystriedalo na jeho tvári niekoľko emócií?! Súcit... Sympatia... Porozumenie... Obavy... A všade prítomné znechutenie a nenávisť. Všetko po pár sekundách zmizlo a ja som prestala veriť, že to tam naozaj bolo. Určite sa mi to len zdalo. Je to nezmysel.

„Chceš, aby som tu zostal s tebou?“ spýtal sa po chvíli. Rozosmiala som sa. Šialene, histericky. „Vďaka, ale naozaj nepotrebujem pozerať na tvoj otrávený ksicht celý večer a sledovať výčitky, ako si sa mohol v klube baviť, ale trčíš tu so mnou! Ohromná zábava! Radšej tu budem sama!“ „Keby si nebola taká, aká si, mohli by sme sa zabaviť aj tu,“ povedal mi chladne a vyčítavo. Venovala som mu nepeknú grimasu.

„O čo ti ide?! Prečo to robíš?“ spýtala som sa podzrievavo a nespúšťala z neho pohľad. Neverila som mu. „Ber to tak, že mi preskočilo. Prišlo mi ťa ľúto. A nemyslím si, že nechať ťa tu takto je ten najlepší nápad.“ „Nepotrebujem tvoj súcit,“ odpovedala som mu chladne, „nemám záujem.“ „Tak to máš smolu. Viac dnes nedostaneš,“ povedal bezcitne. „Radšej choď,“ vravela som mu a dúfala, že môj hlas znel tak lahostajne, ako som chcela, aj keď sa ma to, čo mi povedal dotklo, „ak tu zostaneme spolu, nedopadne to dobre, akurát si zničíme večer. Odíď.“ Zayn pokrčil plecami, venoval mi posledný rýchly pohľad a začal hľadať v tom neuveriteľnom množstve vecí, ktoré mal nahádzané na nočnom stolíku mobil.

Hodila som sa na posteľ a nasledoval tvrdý dopad. Pocítila som, ako sa posteľ pri mne prehla. Zaynova ruka sa dotkla mojej, na čo som svoju hneď odtiahla. „Všetko najlepšie!“ zašepkal mi takmer milo. Takmer. „Čo robíš?“ spýtala som sa ho a ani sa nesnažila byť tiež milá, „budú ťa čakať.“ Zayn si len povzdychol. „Nebudú. Napísal som im, že zostávam.“ V tej chvíli som nevedela, čo povedať. „Ja... ďakujem,“ dostala som zo seba nakoniec. Netúžila som po jeho spoločnosti. Vedela som, že my dvaja v jednej miestnosti sme čosi nebezpečné, no nemohla som si pomôcť, bola som vďačná. Že ma tu nenechal samú, že to aj napriek tomu všetkému pre mňa urobil. Pocítila som zvláštnu chuť objať ho, a aj keď mi čosi vo vnútri vravelo, že bude protestovať, a že to oľutujem, naklonila som sa k nemu. Moja sentimentálna nálada však nevydržala ani kým som sa k nemu dostala. „Toto sa nikdy nestalo,“ povedala som mu vážne a pridala varovný pohľad, keď som si bola istá, že pochopil, čo som chcela urobiť.

„Čo tak na dnešnú noc uzavrieť krátke prímerie?“ navrhol po chvíľke ticha. Netúžila som po ničom takom ako prímerie. „A zajtra na všetko, čo sa v túto noc stane zabudneme?“ dodal trochu neskôr. Nepáčilo sa mi, ako to povedal. „Čo také by sa malo stať?!“ spýtala som sa podozrievavo a môj tón ho musel varovať, že ak sa mi nebude odpoveď páčiť, môže to dopadnúť veľmi zle. Rozosmial sa. Úprimne a veselo, ako to pri mne nikdy nerobil. „To ja už netuším,“ odpovedal záhadne a s úškrnom mi do dlane vtisom flašku s čiernou etiketou. Hnedá tekutina sa na svetle ligotala a získavala zlatisté záblesky, ktoré ju robili neodolateľnou. „Dokonalý narodeninový darček,“ poznamenala som so širokým úsmevom na perách a počkala, kým ju Zayn s ľahkosťou otvoril.

„Za nič, čo sa v túto noc stane neručím,“ informovala som ho a poriadne sa napila. Telo mi zaplavila horúčava, rozlievajúca sa mi žilami potom, čo mi hrdlom tiekol lahodný alkohol. Spustila som oči z fľašky a posunula ju Zaynovi. Všimla som si jeho pohľad, ktorý smeroval kamsi nižšie, než bola moja tvár. Do tváre mi stúpla červeň, ktorá nesúvisela s tým, ako horúco zrazu v miestnosti bolo. Ešte stále som nemala na sebe tričko a nebolo pochýb, že Zaynov pohľad smeroval tam, kde by malo byť. Nemotorne som vstala, keď som sa chcela rýchlo dostať ku skrini a skoro sa skotúľala z postele. Rýchlo som si na seba natiahla prvé, čo som v skrini našla a otočila sa akurát, aby som mala možnosť vidieť Zayna s flaškou pri perách, ako ma pokojne sleduje. Obsah fľašky už bol poriadne zredukovaný. Nasilu som mu ju vytiahla z ruky a sama sa spokojne napila, užívajúc si tú chuť na jazyku. Cítila som sa skvelo. Ako už dávno nie.

****

Fľaška sa už dávno zakotúľala pod posteľ a jej obsah putoval našimi žilami. Rozptílený v krvi nám obom dodával veselú náladu. „Vieš, čo nechápem?“ spýtal sa po chvíli ticha Zayn a jeho pletúci sa jazyk neuveriteľne dlho formuloval slová, „nechápem, prečo sa obzeráš za nejakým čašníkom, keď tu máš mňa!“ Zasmial sa, akoby povedal niečo vtipné a jeho oči ma sledovali, pýtajúc si odpoveď. Nemotorne si prehrabol blond ofinu a pohľadom, ktorým zrejme za tirezva balí baby na mňa pozrel. „Toto s tebou rozoberať nebudem!“ odsekla som mu a ťarbavo zliezla z postele. Moja zahmlená myseľ ma navigovala k jednému zo štyroch úplne rovnakých gaučov, ktoré sa navzájom prekrívali a záhadne vlnili. Od kedy máme štyri gauče? Neistým tackavým krokom som sa približovala.

„Hej! Odpovedz!“ okríkol ma Zayn. Zdalo sa, že neodhadol vzdialenosť oddelujúcu nás, pretože do mňa zozadu vrazil. Zatackala som sa a v snahe zostať sa na nohách som sa k nemu otočila, chytajúc ho za plecia. On mal však podobné problémy s rovnováhou. Nepúšťala som ho, dúfala som, že sa nejak udržím na nohách, no akurát sa mi ho podarilo stiahnuť k zemi so sebou. Nedobrovolne ma priľahol na gauči, jeho tvár nad mojou, neuveriteľne blízko, až som cítila na perách jeho rýchly horúci dych plný alkoholu.

„Ooops,“ povedala som previnilo a nevinne mykla plecami, čo sa ukázalo ako ten najhorší možný nápad. Zayn sa už aj tak držal len ťažko na rukách nado mnou. Môj pohyb ho pripravil o zvyšky veľmi labilnej rovnováhy, zachvel sa a úplne si na mňa ľahol, celou svojou váhou. Prihlúplo som sa zachichotala, na čo zdvihol pohľad a zahľadel sa mi do očí. Každý kúsoček môjho tela sa zachvel. Tá blízkosť bola neznesiteľná. Cítila som, ako sa našimi telami šíri záhadný elektrický prúd, ktorý mi spôsoboval ďalšie chvenie. Jediné, čo som v tej chvíli chcela, bol on. A hneď. Tu. Taký pocit som už dávno nezažila. Jazykom som si prešla zľahka po perách. Doslova som naňho mala chuť. Dychtivo sledoval ten krátky pohyb s lačným výrazom v tvári. Rozum to so mnou dávno vzdal. Nesnažil sa ma presvedčiť, že to, čo chcem urobiť je chyba. Spolu so mnou si vychutnával tú predstavu. Čo by mohlo byť, keby som z nás oboch okamžite strhla každý kúsok oblečenia a robila si s jeho sexy telom, čo by som chcela. Určite by sa mi to páčilo. Nám obom. Pohľadom som prešla po každom kúsočku jeho tela, ktorý som videla. Bol sexy. Bez pochýb. Sexy, no debil. A ja som nikdy nebola taká hlúpa, aby som sa nechala zlákať nejakým chalanom, len preto, že má telo boha. Ani Zayn to nedokázal zmeniť. Doteraz. Moje opité ja, ktoré sa ho dotýkalo a ležalo pod ním to videlo inak. A rozhodlo sa robiť si, čo sa mu páči.

Nadvihla som sa, ako som mohla a snažila sa dočiahnuť na jeho pery, ktoré boli stále nad mojimi a nedovolili mi myslieť na nič iné, ako ich chuť. Potrebovala som ju cítiť na jazyku. Zatlačil ma späť do gauča. Sám sa nado mňa sklonil a bez akejkoľvek nehy si podmanil moje pery. Cítila som zimomriavky po celom tele. Ruky si robili svoje. Našli miesto, kde končia jeho nohavice a začína košeľa. Čo najrýchlejšie tú košeľu vyťahovali spod nohavíc, len aby sa dostali k tomu, čo sa pod ňou skrývalo. Zayn tiež neváhal, jeho šikovné ruky si rýchlo našli cestu pod moje tričko a hravo mi skúmali každý kúsok tela. Konečne som ho zbavila košele a nechala prsty prechádzať po jeho tele, ako sa im chcelo. Potlačila som ho do strany a pretočila sa za ním v snahe dostať ho pod seba. So smiechom som sledovala, ako padol z gauča, ktorého šírku sa mi nepodarilo odhadnúť a pristála som na ňom. Perami som sa prisala k jeho krku a pohybovala sa po jeho hrudi stále nižšie. Dovolila som mu, aby mi medzi tým dal dole tričko aj podprsenku. Jeho ruky našli po dlhých cestách po mojom tele môj zadok a zostali tam. Prepracovala som sa k jeho nohaviciam a bez zbytočného strácania času ich ťahala dolu. Len nech sú čím skôr z neho preč!

„Sme späť!“ ozval sa Harryho veselý hlas za dverami, ktoré sa o niekoľko sekúnd otvorili a nás zalialo žiarivé svetlo.