Our last song 5

Len toľko, že asi nemôžte brať nič, čo poviem vážne. Všetkým, ktorí ste nám napísali tie krásne veci a zastali sa nás ďakujem. Nie, neodchádzam. Odteraz len časti, žiadne vykecávačky. Prečo by som sa takýmto ľuďom zverovala so svojim životom? Nepotrebujem, aby mi aj na ten nadávali. Poslednýkrát zrejme máte pokec pred príbehom, ktorý sa netýka deja. A mrzí ma to s komentármi, neviem, ako Vám to teraz ide, dúfam, že to nerobí problém, ale zmeniť určité nastavenia bolo potrebné.

Love u guys :*

„Chodili sme s Harrym už asi mesiac a ešte stále ma nezoznámil  s chalanmi z jeho skupiny. Akosi to nikdy nevyšlo, vždy akurát niekto nemal čas a chalani by vraj, ako mi Harry povedal, neodpustili, keby ma zoznámil s niekym skôr ako s ostatnými. Čiže stále k stretnutiu nedošlo. Chalani už začínali byť nedočkaví, no vždy sa to z akéhosi dôvodu odkladalo. A potom sa to celé ešte skomplikovalo....“

flashback

Get ready, I'm commin' 4 u. @urs in 5 mins

Harry xx

Uškrnula som sa pri čítaní krátkej sms-ky, ktorú Harry, ako som ho poznala narýchlo vyťukal v aute a bežala do svojej spálne, kde som bezradne otvorila skriňu. On vážne čaká, že o 5 minút budem pripravená ísť von? Ani mi nepovie, kam? Pohľad z okna mi aspoň trochu napovedal, čo by bolo najlepšie si obliecť. Veľké ťažké oblaky si priam pýtali mikinu s kapucňou a dlhé rifle. No kým som našla tie správne, Harry už klopal pri dverách a pohľad na mňa vo veľkých teplákoch ho nepotešil. Vtisol mi krátky bozk a rovno potlačil späť do bytu, smerom k spálni, nech sa oblečiem a konečne môžme vypadnúť. Trvalo to rozhodne dlhšie, než si predstavoval, no predsa sme odišli a on mi, tak ako vždy, neprezradil, kam ideme. Otvoril mi dvere na strane spolujazdca v jeho aute a zavrel ich za mnou, keď som si sadla. Krátko ma pobozkal na pery, kým naštartoval.

Zastali sme v časti mesta, ktorú nepoznám, Harry ma chytil okolo pása a kráčali sme po tmavej ulici. Chvíľku sme postávali pred veľkou budovou postavenou v staromódnom štýle, ktorej striešku nad dverami zdobili drobné svetielka. S úsmevom som sa obzerala okolo, to miesto malo neuveriteľné čaro. Bola som prekvapená, že takéto niečo v Londýne nájdeme. Medzi všetkými extrémne modernými novými budovami, v jednej zabudnutej štvrti elegantné kino ako zo starých filmov. Harry kúpil dva lístky, veľkú krabicu popcornu, pričom ruku neskladal z môjho pása a ja som sa obzerala okolo seba ako malé dieťa v hračkárstve. Drevené podlahy, béžové steny, elegantné pohovky, filmové plagáty na stenách v jednoduchých, no elegantných rámoch. Akoby sa na tomto mieste zastavil čas. Akoby som vstúpila do rozprávky. Harry sa usmial, keď videl široký úsmev na mojich perách a ťahal ma do kinosály, kým som pohľadom vychutnávala každý detail tohto čarovného miesta. Viedol ma k bordovým sedadlám vo vrchnej časti kina, aj keď nie úple posledným. Ruku mi položil okolo pliec hneď, ako sme si sadli doprostred radu, a keď som otvorila ústa, že niečo poviem, dal mi do ních pukanec. Ešte pár ľudí si sadlo na svoje miesta, no keď film začal, bolo to tu poloprázdne. Vlastne som ani nevedela, čo je to za film. Harry odpútaval všetku moju pozornosť a ja som sa idiotsky smiala pri najnevhodnejších častiach filmu.

Zdalo sa mi, že som počula niečo zvláštne a otočila som sa. Za nami však sedeli len štyria ľudia, ktorí si nás vôbec nevšímali. Nikoho z nich som poriadne nevidela. Dievča s blond vlasmi, ktoré mali neuveriteľný objem sedelo na kolenách nejakému chalanovi, nakláňalo sa k nemu a jej neuveriteľné kučery zakrývali tváre ich oboch. Teda, aspoň myslím, že to bol chalan, no nevidela som z neho dosť, aby som si bola istá, akosi som to len usúdila. Druhý párik sediaci vedľa nich bol zabratý do rozhovoru a takisto si nevšimli, že som sa k nim otočila. Chalan mal na hlave šiltovku, dievčaťu do tváre padali dlhé lesklé čierne vlasy. Ani im som nevidela do tváre, keď sa rozprávali, otáčali sa trochu dozadu, kde už nikto nesedel, aby svojimi rozhovormi nerušili ľudí naokolo. Alebo nechceli, aby ich počuli. A ja sa k ním otáčam a nedám im pokoj. Veď ani mne by to nebolo príjemné. Musím si prestať namýšlať hlúposti, prečo sa mi niečo na nich nezdá? Už mi preskakuje! Určite z tých novinárov, odkedy ma prenasledujú, vidím ich všade, aj kde nie sú. Musím prestať. Hneď.

Otočila som sa k Harrymu, ktorý na pár sekúnd skutočne sledoval film a to, že som sa otočila nepostrehol. Snažila som sa neznámych zaľúbencov vytlačiť z hlavy a naklonila sa bližšie k Harrymu, hlavu som si položila na jeho plece. Videla som zblízka, ako sa mu kútiky úst nadvihli a jeho ruka si ma potiahla bližšie. Opatrne sa otočil, aby ma nezhodil a jeho pery sa dotkli môjho čela presne vo chvíli, keď to urobil aj muž na širokej obrazovke pred nami. Rozmýšľala som, či to bola náhoda alebo Harry ten film videl, vedel, čo bude nasledovať a naschvál si to takto vymyslel. No v oboch prípadoch to bolo krásne. Obaja sme sa usmievali a film sa blížil ku koncu, až kým sa na čiernej obrazovke nezačali pohybovať biele písmenka a miestnosťou sa rozoznela jemná hudba. Svetlá sa zažali a miestnosť rozžiarilo mäkké žltkasté svetlo. Záhadní zaľúbenci už za nami nesedeli.

„Je to tu... kúzelné,“ zašepkala som Harrymu, keď sme vyšli a chvíľku mi trvalo nájsť to správne slovo. No kúzelné bolo to pravé pre túto chvíľu. „Dúfal som, že sa ti to bude páčiť, Sweetheart,“ zašepkal mi späť s úsmevom a jeho pery našli moje. Jeho prsty vkĺzli do medzier medzi mojimi, kým jeho druhá ruka ležala okolo môjho pása, akoby sa bál, že mu utečiem a musel ma držať. Kúsoček som sa odtiahla, nosy sa nám občas dotýkali a s úsmevom pozrela do jeho očí. „Dnešný večer ešte nekončí,“ upozornil ma, a keď videl, ako som sa striasla, keď sme vyšli do chladného vzduchu londýnskeho večera, cez plecia mi prehodil svoju koženú bundu. Kto by nemiloval vôňu kože a drahej chlapčenskej voňavky? „Harry, bude ti zima, vezmi si ju,“ odmietla som zo slušnosti, no dúfala, že ma ja tak prinúti nechať si ju. Tá mäkká voňavá bunda a pohľad na Harryho, ktorému vietor pritláčal tenkú bielu košeľu tesne na telo bolo niečo neuveriteľné. „Nie je mi zima,“ uistil ma a jemne mi na bunde zapol niekoľko gombičiek. Postavila som sa na špičky a aspoň sčasti sa mu to snažila vynahradiť krátkym bozkom. „Mala by si si tú bundu nechať, vyzeráš v nej roztomilo,“ povedal milo a sledoval, ako sa mi ruky strácajú v dlhých rukávoch, „ale len keď mi sľúbiš, že ju budeš často nosiť.“ „To nemôžem Harry. Okrem toho, na tebe vyzerá lepšie,“ povedala som mu presný opak toho, čo som si myslela. Teda, len tú prvú časť, rozhodne na ňom vyzerala lepšie. Zamrmlal niečo ako “veď uvidíme“, znova si prsty preplietol s mojimi a viedol ma k drobnej kaviarni.

Pomaly som si odchlipkávala z horúceho mätového čaju, Harry si odpíjal zo svojej kávy a rozprávali sme sa o hlúpostiach. Otočila som sa za zvukom cinkajúceho zvončeka. Ten zvuk neuveriteľne pasoval do prostredia útulnej zastrčenej kaviarničky, až som si ani neuvedomila, že oznamoval príchod nových hostí, na ktorých som teraz pozerala. Dva záhadné zamilované páriky z kina. Vpredu kráčala blondínka s chalanom, ktorého držala za ruku a ako sa rozprávali s dvomi za sebou, otáčali sa dozadu a nikomu z nich som nevidela do tváre. Mala som z nich zlý pocit, cítila som, že niečo nie je v poriadku, no nevedela som, čo. Len som vedela, že by sme sa od nich mali držať ďalej. Zatlačila som ten hlúpy pocit do úzadia, určite si len namýšľam.

S Harrym sme sa prechádzali po parku a ja som mala pocit, že tento večer už lepšie dopadnúť nemohol. Keď sa nikto nepozeral, z kvetov v parku mi odtrhol niekoľko tulipánov a rýchlo sme utekali preč. Kráčali sme Londýnom, svetlá budov boli jediným, čo nám ukazovalo, kam kráčame a ja som si neustále privoniavala k tulipánom. A zrazu stáli za ním. Za Harrym. Blondínka a jej priateľ, tý dvaja z kina a kaviarne. To, ako sa približovali k Harrymu, chcela som naňho kričať, nech uteká. No bolo neskoro. Za mnou sa objavila čiernovláska a jej priateľ v čiapke.

A zrazu bol nasledujúci deň a sedeli sme na letisku v Londýne.