Escape from the shadows 2

„Ty si Liam, však?“ spýtala sa nesmelo, akoby sa bála, že povie zlé meno. Pamätala si ma! Naozaj vedela, ako sa volám! S úsmevom som prikývol.

„Nechceš si ku mne sadnúť?“ navrhol som jej a zložil z druhej stoličky sveter. S jej typickým hanblivým úsmevom si tam sadla práve vo chvíli, keď jej čašníčka doniesla veľkú šálku s nápojom, z ktorého stúpala biela para.

„Nech sa páči, srdiečko,“ oslovila ju milo a pohladila po líci.

„Ďakujem, Mary,“ odpovedala jej a srdečne sa na ňu usmiala. So sklopeným pohľadom si odpila, až potom na mňa opäť pozrela.

„Ako sa máš? Čo vlastne teraz robíš?“ spýtal som sa jej so záujmom a jej pery stále zdobil ten drobný úsmev.

„Mám sa dobre, vážne. Nuž, momentálne sa snažím študovať, viac či menej úspešne. Je toho trochu veľa. Čo ty? V poslednej dobe o tebe počúvam z každej strany. Povedz, prečo som nikdy netušila o tom, že vieš spievať? A ešte takto?“

Na chvíľku som sa zamyslel a odpil si zo svojho čaju. Prečo som o tom nikomu nepovedal? O tom, že milujem spev a hudbu?

„Asi som nikdy netušil, že by to mohlo aj niekoho zaujímať. A že by som mohol spievať niekde inde ako doma v sprche.“

„To by bola škoda,“ uistila ma a pohľad stále nezdvíhala od svojej šálky, „nuž, teraz je z teba veľká hviezda. 

Asi by som si mala pýtať fotku a podpis.“

„Ak pekne poprosíš, možno ti dám nejaký podpis,“ navrhol som jej a ona sa usmiala.

„Prosíííím, Liam, musím mať tvoj podpis!“ poprosila ma zo žartu a ja som z vrecka vytiahol fixku, ktorú tam stále nosím kvôli podpisom a fanúšikom.

„Len prosím ťa nechci podpis do výstrihu ani na iné nevhodné miesta. Už to začína byť naozaj nepríjemné.“

„Naozaj ma máš za takú?“ spýtala sa ma a trošku urazene nadvihla obočie, pohľad konečne zdvihla od šálky, ktorú stískala v dlaniach.

„Samozrejme, že nie. Prepáč. Asi som sa nechal trochu uniesť.“

„To nič, bolo to milé,“ uistila ma a venovala letmý pohľad hodinkám. Nezdalo sa, že by ju potešil.

„Nehnevaj sa, no budem už musieť ísť. Bolo skvelé ťa znova stretnúť.“

„Tiež som ťa rád znova videl,“ usmial som sa na ňu a dúfal, že sa mi podarilo skryť sklamanie z toho, že tak skoro musí odísť.

„Uvidím ťa ešte niekedy?“ spýtala sa, keď vzala zo stoličky kabát a ja som jej pomohol s obliekaním, „bola by som veľmi rada. Ak budeš chcieť, tu je moje číslo. Asi ich dostávaš denne stovky, no pre prípad, že by si si spomenul na starú kamarátku, budem rada.“

„Určite si spomeniem. Ani nevieš, aký som rád, že sme sa znova stretli.“

„Tak ahoj,“ odzdravila sa s úsmevom, prešla pomedzi stoly a vykročila do chladného počasia nočného Londýna.

flashback

So smiešanými pocitmi som pozeral na obrovskú sivú budovu. Nová škola. Aké to tam bude? Je možné, že si tam s niekým budem rozumieť? Dosť som o tom pochyboval. Ešte som tam nevkročil, no už som sa videl ako odstrčené decko, s ktorým sa nikto nebaví. Už len zo zásady, lebo som ten nový. Napravil som si tašku na pleci a bez akéhokoľvek nadšenia som kráčal k hlúčikom deciek pred vchodom. Niektorí si ma so záujmom prezerali, iní si na mňa ukazovali a čosi si šepkali, no väčšine som bol úplne ukradnutý. Oprel som sa o stenu kúsok od dverí, kde už nebolo toľko ľudí a ignoroval okolie, radšej počúval hudbu v slúchatkách. Na okamih som pozrel ku dverám, aby som videl, kedy pôjdu všetci dnu, keď som ju zbadal. Rozprávala sa s nejakou kamarátkou a stáli ďalej od ostatných. Usmievala sa, aj keď pohľad mala sklopený k zemi a tmavé hnedé vlasy jej neposlušný vietor rozvieval do strán.

„Na Ruth môžeš rovno zabudnúť,“ drgol do mňa akýsi chalan, vôbec som si nevšimol, kedy sa pri mne zjavil.

„Čo?“ nechápavo som sa ho spýtal a zložil si slúhatká, nech ho počujem.

„To dievča, na ktoré pozeráš a začínaš slintať. Alison Ruth. Zabudni na ňu.“

Nechápavo som sa naňho pozeral a snažil sa niečo vykoktať, no už na to nemyslel.

„Ty budeš ten nový, však?“ spýtal sa so širokým úškrnom na perách.

„Som Liam,“ rýchlo som sa predstavil a dúfal, že úplne zabudne na dievča, na ktoré som pozeral. Ruth.

 „Andy,“ predstavil sa veselo, „no poď, budeme meškať.“ Poslednýkrát som na ňu pozrel a zdalo sa mi, že si to všimla. Odvrátil som zrak a nasledoval Andyho do školy.

Prvý deň bol naozaj stresujúci a chaotický, netušil som celý čas, čo sa okolo mňa deje. Našťastie Andy, chalan, s ktorým sme sa skamarátili v priebehu sekúnd chodil po škole so mnou a pomohol mi zorientovať sa a nájsť vždy správnu učebňu.

„Takže, čo teraz?“ spýtal sa s úškrnom, keď sme sa po ďalšej hodine stretli pri skrinkách, jedinom mieste, ktoré som ako-tak dokázal nájsť. Pozrel som do jedného z mnoha papierov v rukách a snažil sa prísť na to, ktoré okienko na rozvrhu značí nasledujúcu hodinu.

„Bioló...nie, nie, myslím, angličtina. Učebňa 39c,“ dostal som nakoniec zo seba a Andy sa radšej pozrel sám do môjho rozvrhu, aby sa presvedčil, že ma zas nebude viesť na opačný koniec školy, ako pred hodinou, keď som mu povedal nesprávnu triedu.

„Už som si myslel, že nám nedajú spolu ani jednu hodinu,“ úkŕňal sa, keď ma viedol nekonečnými chodbami. Všetky pôsobili tak isto. Vošli sme do jednej z mnoha rovnakých tried, ktorá bola cez prestávku poriadne hlučná. Väčšina ľudí tu už zrejme bola. Andy ma viedol k jednej zo zadných lavíc, keď som ju zbadal znova. Sedela vpredu a rozprávala sa s kamarátkou, nezdvíhala však pohľad od lavice.

„Zasa na ňu pozeráš?! Payne, spamätaj sa! Nikam s tebou nepôjde, nikdy s nikým nešla a môžeš si byť istý, že ju vôbec nevolalo málo ľudí. Zabudni na ňu. Je to Alison Ruth. Nie je pre teba,“ Andy mi hneď spustil prednášku, keď videl, kam pozerám. No aj tak som nemohol odtrhnúť pohľad. 

Zazvonilo, sadli sme si do lavice a ja som na ňu celú hodinu pozeral. Písala poznámky, kreslila si za okraje, občas čosi pošepla svojej spolusediacej. Aj napriek tomu, čo mi o nej povedal Andy som sa s ňou chcel rozprávať, pozvať ju niekam. Nemôže odmietnúť všetkých. Kto vie, kto boli tí predtým, určite nejakí idioti.

„Liam? Liam! Vnímaš?!“ zamával mi pred tvárou Andy a ja som si uvedomil, že som bol dosť mimo. Ako som sa pozeral po triede, boli sme jedni z posledných, ktorí tam zostali. Bez toho, aby sa spýtal mi vzal rozvrh, pozrel naň a ťahal ma z triedy. Vzal som si veci a šli zas na úplne opačný koniec školy.

„Tamtá trieda úplne nakonci chodby. Pohni, ja už musím bežať,“ rýchlo ma nasmeroval a sám bežal preč, aby stíhal najbližšiu hodinu. Trieda už bola plná, keď som vošiel a veľa voľných miest nezostávalo. V zadnej lavici sedel sám nejaký chalan, pred ním dievča s nespočetnými piercingami, ku ktorej by som sa bál prisadnúť si a v druhej lavici odpredu – Ruth. Musel som nabrať odvahu, kým som prešiel cez triedu k nej.

„Ahoj,“ oslovil som ju nesmelo a ona sa strhla. Pomaly zdvihla pohľad od zápisníka, kamsi čosi písala a rýchlo ho zabuchla.

„Ahoj,“ odzdravila ma a ostražito čakala, čo od nej budem chcieť.

„Ja... som Liam. Chcem sa len spýtať... ehm... môžem si k tebe sadnúť?“

Namiesto odpovede som dostal len jemný náznak nesmelého úsmevu. Rýchlo si vzala zápisníky a poskladala ich na úhľadnú kôpku do rohu lavice, perá a zvýrazňovače, ktoré ležali na lavici poukladala do peračníka.

„Som Ruth. Len Ruth. V žiadnom prípade nie Alison,“ varovala ma s úsmevom, no pohľad hneď sklopila k lavici.

Calú hodinu sme sa rozprávali o hlúpostiach, aj keď mi zo začiatku nechcela nič povedať, postupne prestala byť taká nesmelá.

„Ruth, ja... chcel som sa ťa spýtať.... no, či by si nešla nikedy niekam... so mnou...“ dostal som nakoniec zo seba, keď hodina skončila a len tak sme sa rozprávali. Úsmev jej zamrzol na tvári a v očiach som jej videl strach. Bála sa mňa? Alebo celkovo toho ísť s niekym von?

„Liam,“ začala opatrne a so strachom  v tvári zvažovala každé jedno slovo, „prosím, neber si to osobne, nie je to tým, že by som ťa nemala rada alebo mala niečo proti tebe, veľmi ma to mrzí, no nie je to dobrý nápad. Ja... prepáč, nejde to, prosím nehnevaj sa na mňa. nemohli, nemohli by sme byť kamaráti? Si naozaj milý a skvelo sa s tebou rozpráva, nie je to tvoja vina, ale moja. Prosím, buďme kamaráti.“

Jej výraz sa na konci zmenil na psie oči. Videl som, ako sa bojí, že sa na ňu nahnevám alebo sa s ňou nebudem viac rozprávať. Len som sa usmial a objal ju, na čo ona reagovala dosť prekvapene a strnulo.

„To kamaráti robia,“ upozornil som ju so smiechom a ona sa tiež zasmiala a ruky mi položila okolo pliec.

„Chceš pomôcť s hľadaním triedy na ďalšiu hodinu?“ spýtala sa neisto a ja som prikývol.

„Len sa musím zastaviť pri skrinke. Ak sa tam neukážem, Andy si bude myslieť, že som sa stratil.“

***********

Na druhý deň neprišla do školy. Ani deň po tom. Ani ďalší. Trvalo to presne dva týždne. Opäť stála pred dverami školy a vyzerala rovnako ako vždy. Nesmelý úsmev, vystrašený pohľad. Čosi však bolo inak. Neodpovedala na môj pozdrav. Nesadla si ku mne v škole. Ignorovala ma, keď som jej chcel niečo povedať. Tvárila sa, že ma nepozná, nevidí. No občas, keď som sa obzrel, zbadal som ju na krátku sekundu pozerať mojim smerom.

End of flashback

A ešte, aby som nezabudla, aj k tomuto príbehu mám obrázok. Dúfam, že sa bude páčiť a bude aspoň trošku výstižný.