Escape from the shadows 1

Nový príbeh! Okej, myslím, že som z neho nadšenejšia viac, než všetci čitatelia dokopy. Čo už. Len dúfam, že sa bude páčiť. Myslím, že tento príbeh je pre mňa najväčšou výzvou zatiaľ, podľa toho, čo mám naplánované. Tak držte palce a nehnevajte sa veľmi, ak to nevyjde tak, ako má.

„Nie, Harry, naozaj neviem, kedy sa vrátim! Koľkokrát ti to mám opakovať?! Netvár sa, ako strašne ti na mne záleží, dobre?! Keby si zbalím kufre a odídem, moju neprítomnosť si všimneš, až keď budeš hladný a vchladničke nebude nič! A...“ zastavil som sa na začiatku vety, Harry mi niečo vravel do ucha, no ja som nevnímal. Bola to ona? Bol som si istý, že by som ju spoznal kdekoľvek. Naozaj okolo mňa prešla ona? Koľko rokov to je, od kedy sme sa naposledy videli? Je tu? V Londýne? Býva tu? Musím ju vidieť!

„Harry, zavolám ti neskôr,“ odsekol som mu, bolo mi jedno, čo práve rozprával a zložil. Telefón som rýchlo strčil do vrecka a utekal k rohu ulice, za ktorým zmizla. Ak to bola ona, musím ju zastaviť, aspoň na chvíľu s ňou hovoriť.

Dobehol som za roh, no ona tam nebola. Zbadal som čosi tmavé mihnúť sa za ďalším rohom a s nádejou bežal tam, nemohol som uveriť tomu, že ju vidím. Ale bude ona chcieť vidieť mňa? Bude sa so mnou chcieť rozprávať? Budeme sa vôbec mať o čom? Snažil som sa hodiť pochybnosti za hlavu, no stále ma strašili, kým som utekal a vlečúcich sa ľudi obchádzal zložitými kľučkami a otočkami. Zadýchane som dobehol za roh, kde som si bol istý, že šla aj ona, no sklamane som zistil, že ulica je prázdna. Všetci ju obchádzali, bola to len stará úzka zapadnutá ulička, kde nebolo nič, žiaden dôvod zastaviť sa pri nej.

A možno predsa... s troškou nádeje, ktorej som sa bál veriť, aby som sa nesklamal som prešiel cez ulicu k drobnej kaviarni stlačenej medzi dvoma činžiakmi. Cez výklad som sa snažil vidieť dnu, no okná boli príliš zapratané všeliakými koláčikmi a rôznymi nápismi a dekoráciami. Otvoril som teda opatrne dvere a do ticha sa rozoznel zvuk zvončeka. Rozhliadol som sa okolo seba na tých niekoľko starých drevených stolíkov a pár ľudí za nimi.

„Posaďte sa, hneď k vám prídem,“ usmiala sa na mňa staršia pani, keď niesla k blízkemu stolíku dve šálky. Opätoval som jej úsmev a prešiel pomedzi stoly k zadnej stene a menším stolíkom, ktoré poskytovali o niečo viac pokoja aj súkromia. A takisto som sa mohol cestou rozhliadať, či tu nie je ona. Vyzliekol som si sveter a prevesil ho cez jednu mäkkú stoličku, na druhú si sadol a zaujato sa obzeral po miestnosti ako zákazník, ktorého ohúrilo toto miestečko. Aspoň som dúfal, že to tak pôsobilo. V skutočnosti som hľadal jednu známu tvár. Sladký nesmelý úsmev, večne sklopené zelené oči, tmavé vlasy padajúce jej na plecia. Presne tak som si ju pamätal. A trochu som sa bál, že nebude taká, ako vtedy. 

Čo ak už jej vlasy nemajú tú krásnu farbu? Čo ak sa jej už nevlnia pri každom pohybe na chrbte? Čo ak jej neistý úsmev vystriedal akýsi sebavedomý úškrn? Čo ak... čo ak to už nie je ona? S povzdychom, o ktorom som sám nevedel, či bol od sklamania alebo úľavy som si uvedomil, že tu nie je. Ona tu nie je. Tá, ktorú som poznal ani tá, ktorou je teraz.

„Čo vám môžem doniesť?“ spýtala sa sympatická pani, ktorú som videl pri dverách so šálkami a ja som si vybral akýsi čierny čaj. Aj tak bola vonku zima a trochu sa zahriať nebolo vôbec nepríjemné. Ešte raz som rýchlo prešiel pohľadom po miestnosti, akoby som si nebol istý, či som dobre videl a či sa náhodou neskýva kdesi v kúte. No tak ako predtým, bolo jasné, že tu nie je. Niekde som ju stratil. A asi ju už neuvidím. S myšlienkou na jej úsmev som zdvihol k perám veľkú krémovú šálku a na horúcom čaji si popálil jazyk. Šálku som rýchlo položil na stôl a z konvičky prilial trochu mlieka. Zamiešal som čaj a pokúsil sa znova napiť. Našťastie som si už neobaril jazyk a aj čaj mal hneď príjemnejšiu chuť. Vo vrecku mi zazvonil mobil a ja som sa ho snažil ignorovať, no v tomto tichu bol zvuk môjho zvonenia viac než nepríjemný a rušivý. Stlačil som zelené tlačidlo a priložil si ho k uchu, nervózny už len po prečítaní mena na displayi. Curly one. Čiže Harry.

„Kde toľko trčíš?!“ namiesto pozdravu sa ohlásil hneď nervóznou výčitkou.

„Nie si moja mama ani nič podobné, Styles, nemusím sa ti spovedať.“

„Nie, ale musíš doniesť nákup, všetci sme hladní!“

„Čo keby si nakúpil ty napríklad?! Nie som tvoj sluha!“

„Nabudúce pôjde niekto iný, ale raz za čas by si mohol ísť aj ty!“

„Raz za čas?! Harry, ja chodím stále! A okrem toho, povedal som ti, že niečo potrebujem vybaviť v meste a 

tak skoro sa nevrátim.“

„Takže necháš kamarátov zomrieť od hladu? To by som si o tebe nepomyslel.“

„Desať balíkov čipsov, šesť fliaš koly, fľaša vodky... bez tohto nezomrieš od hladu.“

„Nikto ti nekázal starať sa o môj jedálniček.“

„To je dobre, lebo sa ani neplánujem.“

„Čo si ty za kamaráta? Je ti jedno, čo jem? Čo ak sa otrávim? Aj potom ti to bude jedno?“

„Harry, prosím ťa, sklapni.“

„To ma zranilo. Naozaj, to bolelo. To by som si o tebe nepomyslel.“

„Harry, toto mi hovoríš denne, keď niečo chceš. Vymysli si novú výčitku.“

„Veď počkaj, ja si niečo vymyslím a potom uvidíš.“

„Už sa neviem dočkať. A...“ zasekol som sa uprostred vety, keď sa dvere otvorili a zvuk zvončeka ma donútil pozrieť tým smerom. Dnu vnikol závan chladného nočného vzduchu a postave vo dverách rozvial vlasy do všetkých strán. Pár pramienkov jej vletelo aj do tváre a ona si ich nemotorne odhrnula z očí. Bez slova som zrušil Harryho v telefóne a nechal jeho výčitky zaniknúť. Zatvorila za sebou dvere a napravila si šatku, ktorú jej takmer odfúklo. Sledoval som ju, ako si skrehnutými prstami nešikovne odopínala gombičky na béžovom kabátiku. Aj so šatkou si ju prehodila cez predlaktie a prehrabla si vlasy, ktoré jej vietor rozfúkal do všetkých strán. Prešla pomedzi stolíky smerom k pultu s pokladňou a čosi povedala milo pôsobiacej pani za ňou. Objala ju, ešte si čosi veselo povedali, kým prešla smerom ku mne. Teda, smerom k voľnému stolíku neďaleko od môjho, ale predsa. Kráčala týmto smerom a ja som jej mohol priamo vidieť do tváre. Do tej krásnej tváre, ktorá sa vôbec od kedy som ju naposledy videl nezmenila. Zablúdila pohľadom na chvíľku ku mne, no nezdalo sa, že by ma spoznala, kráčala ďalej. Naozaj ma nepozná? Nepamätá si ma? Ja som na ňu myslel neustále. A ona nevie, kto som? Alebo predsa? Otočila sa a jej pohľad sa na sekundu opäť vrátil ku mne. 

„Ahoj,“ oslovil som ju neisto, keď sa na mňa na pozrela. 

„Poznám ťa od niekiaľ? Som si istá, že som ťa už stretla, len si neviem spomenúť, kde.“

„Chodili sme spolu do školy. Ruth, ak sa nemýlim.“

Usmiala sa a so sklopeným pohľadom prikývla.

„Samozrejme, už si ťa pamätám. Ty si...“

Nejaké nápady, kto je asi ten chalan, okolo ktorého sa má celý tento príbeh točiť? Napíšte, čo si myslíte, nech sa pobavíme. A možno aj niekto trafí. V každom prípade, treba k nemu niečo dodať. Do istého bodu to bude písané len z pohľadu tohto chalana, ani potom to nebude tak celkom z pohľadu Ruth, veď sa nechajte prekvapiť. Len ak vám náhodou budú chýbať pohľady Ruth, dopredu hovorím, že to tak byť má a všetko príde v správny čas.
Mrzí ma, že je táto prvá časť tak nudná a nič poriadne sa tam nedeje, ono sa to čoskoro skomplikuje. Dúfam, že ste v predchádzajúcom príbehu neboli pri flashbackoch stratení, pretože aj tu ich zopár, aj keď o dosť menej bude a celé to bude riešené aj trošku inak, ale veď to uvidíte. 

Dúfam, že sa vám tento príbeh bude aspoň trochu páčiť.