Our last song 8

„A tak sme sa s Harrym zasnúbili...“

Jackie vyzerala, že má slzy na krajíčku. Usmiala som sa na ňu a nevedela, čo povedať. Veď som už povedala hádam všetko. Čo ju ešte môže zaujímať? Párkrát rýchlo zažmurkala, akoby musela naozaj zaháňať slzy a úsmev mi opätovala.

„Aké dojímavé! Ó môj Bože! Aj ste plánovali svadbu? Alebo ste sa nebodaj aj vzali? Ďalšie vaše tajomstvo, o ktorom nikto nevedel?“

Musela som sa rozosmiať. „Ani náhadou! Ako vás to mohlo napadnúť? Bol to len spontánny a dosť hlúpy nápad, ako sa neskôr ukázalo. Neplánovali sme svadbu, nechceli sme sa vziať. Bolo to len také... náš drobný dôkaz, že sme patrili jeden druhému. Teda, to sme si vtedy mysleli. Chceli sme zostať tak, ako sme boli. Šťastní mladí a neviazaní.“

„Zmenilo sa tým niečo medzi vami?“

„Nemyslím, že by sa niečo zmenilo. Či to bolo dobré alebo zlé neviem doteraz. Užili sme si voľno a bavili sa. Potom prišla znova práca a znova to bolo také isté. Nevideli sme sa strašne dlho, obaja sme mali toho veľa. V tom čase sme totiž obaja rozbiehali kariéru. Dúfali sme, že to takto nejakú dobu vydržíme a potom sa to nejak upokojí, budeme mať na seba viac času. Stretávali sme sa tak, ako predtým. Raz za čas na jeden, ak sme mali šťastie dva dni. Inak sme si museli vystačiť s telefonátmi a sms-kami. Keď sme mali dlhšie voľno, trávili sme spolu toľko času, koľko sa dalo, no stále to bolo málo. A prešiel viac než rok, počas ktorého sa nič nezmenilo.“

„A nevyzeralo to, že by sa to mohlo v blízkej dobe zmeniť?“

„Nevedeli sme skoro nič. Boli to ešte dva mesiace, kým nám obom malo skončiť turné, čo bola najbližšia šanca, že sa niečo zmení. No ani to nebolo isté. Viete, keď sa plánuje ďalší program, nezáleží len na mne či Harrym. Ak mám byť úprimná, málokedy v tom máme vôbec nejaké slovo. Všetko bolo treba naplánovať podľa toho, kde sa kedy koncertovať dá, kde sú kedy voľné koncertné sály, nahrávacie štúdia bolo treba rezervovať dopredu najskôr, ako bolo možné. Nikto sa nepýtal, kedy by to vyhovovalo mne. Keď sa dal koncert zorganizovať, vtedy sa organizoval. Harry bol na tom podobne, možno to mal ešte zložitejšie, kedže on bol súčasťou kapely a museli by sa všetci na takýchto veciach dohodnúť. No aj tak sme dúfali, že sa stane nejaký zázrak, možno sa nám nejako podarí získať viac času pre seba. Dovtedy sme sa museli uspokojiť s tými občasnými stretnutiami. Všetko sa akosi ustálilo a začali sme si zvykať. Skoro nikdy som nevedela, kde vlastne Harry je. Obaja sme príliš často cestovali, mala som občas problém sledovať, kde som bola sama. Jedného dňa mi však Harry pri našom telefonáte spomenul len tak medzi rečou, že je práve v New Yorku a veľmi sa mu tam páči. Zdalo sa, že nepostrehol malý detail. A to ten, že v tom čase som v New Yorku bola aj ja. Len tak mimochodom som z neho dostala aj názov hotela, a kedže sme v ten večer mali obaja voľno, rozhodla som sa ho navštíviť.

flashback

Nespokojne som sa prehrabávala v skrini. Nevideli sme sa takmer mesiac. Čo si mám obliecť? A čo s vlasmi? Rozpustené? Vyžehliť alebo natočiť? Sama som nechápala, prečo takto stresujem. Veď je to Harry, môj priateľ, dokonca snúbenec. Videl ma už vo všetkom, starých teplákoch, vyťahaných tričkách, dokonca v tej otrasnej blúzke od tety, ktorú som si dala, aby som ju neurazila. Tak prečo robím takéto hlúposti? Zažmúrila som oči a párkrát sa zhlboka nadýchla, nech sa okamžite upokojím. Znova som pozrela do skrine a v duchu si prikázala niečo okamžite vybrať. Čo tak tieto čierne šaty? Tie sa Harrymu páčili... Zatvorila som rýchlo skriňu a ignorovala malú otázku v hlave, či sa mu tie ružové vedľa nepáčili viac. Inak by som sa od tej skrine totiž nikdy neodtrhla. Položila som ich na posteľ, tmavo fialové lodičky položila k nim a po chvíľke som k nim hodila aj tenkú bundu s kapucňou. Hoci som sa snažila, strávila som dosť dlhý čas v kúpelni a konečne sa obliekla. Do drobnej kabelky som hodila mobil s peňaženkou a utekala z hotela, kým si niečo moja manažérka Maggie všimne. Na ulici som si odstavila taxík a s kapucňou v tvári som sa viezla mestom. Dúfala som, že takto si ma nikto nevšimne a nespozná ma.

Pred hotelom, kde bol Harry aj s chalanmi ubytovaný stálo obrovské množstvo novinárov. Zdá sa, že im sa nepodarilo utajiť, kde bývali. Dávala som si pozor, aby mi nikto z novinárov nevidel do tváre, kým som sa pomedzi nich pretláčala k dverám. Nezdalo sa, že by nejaké dievča zaujalo ich pozornosť. Pravdepodobne ma považovali za nejakého hosťa v hoteli a neochotne ma púšťali k dverám, za ktoré sa už vďaka ochrankárom nedostali.

„Ste ubytovaná v hoteli, slečna? V tom prípade vás musím požiadať o doklad o ubytovaní, aby som vás mohol vpustiť dnu,“ ozval sa hrubý hlas nedôverčivého ochrankára hneď, ako som sa dostala do blízkosti dverí.

„Vlastne, je tu ubytovaný môj priateľ a potrebovala by som ho navštíviť.“

„To by mohol povedať každý,“ uškrnul sa na mňa presvedčený, že klamem.

„Môžem vám to dokázať. Vpustili by ste ma potom?“

„Nuž, ak si budeme na sto percent istí, že hovoríte pravdu, iste to nebude problém,“ povedal mi a jeho výraz mi vravel, že mi stále neverí. Jediné, čo ma napadlo bola zrejme poriadna hlúposť, no aj tak som to urobila. Sklonila som hlavu, chytila do oboch rúk okraj kapucne, stiahla si ju z hlavy a vlasy si prehodila cez plece.

„Shirley!“

„Slečna Westford!“

„Prišli ste za Harrym Stylesom?“

„Ako sa vám páči New York?“

„Ako je to momentálne medzi vami a Harrym?“

„Plánujete v blízkej dobe nahrávanie nového albumu?“

„Je pravda, že ste s Harrym zasnúbení?“

„Kedy...“

„Áno, idem za Harrym, New York je úžasné mesto. A čo sa týka toho zasnúbenia...“ chvíľku som rozmýšľala, veď sa nám to podarilo zatajiť tak dlho, no nakoniec som sa rozhodla. Nedopovedala som, len som zdvihla ľavú ruku a blesky fotoaparátov sa odrážali od lesklého prsteňa na mojom prsteníku a na chvíľu nemierili na moju tvár. S pomocou toho veľkého ochrankára som sa už vtedy dostala dnu a dvere sa zavreli novinárom pred nosom.

„Ďakujem vám,“ usmiala som sa naňho úprimne a on mi neisto úsmev opätoval.

„Dúfam, že sa nehneváte, že som vás nechcel pustiť hneď a chápete, že... že...“ začal neisto koktať a mne ho prišlo ľúto. Koľko hnusných sťažujúcich sa večne nespokojných hostí tu v hoteli stretol?

„Samozrejme, že sa nehnevám, veď je to vaša práca,“ uistila som ho a snažila som sa stále príjemne usmievať.

„Prepáčte, že vás toľko zdržujem, mohli by ste už len sekundu, prosím vás?“ nervózne sa ma opýtal a nepozrel mi do tváre, „nemohli by ste sa prosím podpísať pre moju dcéru? Je vaša veľká fanynka, veľa by to pre ňu znamenalo.“

„Veľmi rada, len dúfam, že máte nejaké pero, lebo ja sa obávam, že žiadne nemám.“  

„Tu-tu je pero, nech sa páči,“ podal mi ho stále nervózne aj s jednoduchým béžovým zápisníkom. Rýchlo som tam načmárala svoje meno, no začínala som byť už nedočkavá, chcela som konečne znova vidieť Harryho.

„Nech sa páči. Pekný večer. A pozdravte odo mňa dcérku,“ stále som sa naňho usmievala, kým som mu podávala zápisník späť a rozbehla sa k výťahom.

„Najvyššie poschodie, izba 339!“ zakričal za mnou a ja som si až vtedy uvedomila, že vlastne ani neviem, kam to idem. Chcela som mu poďakovať, no keď som sa otočila, už znova stál pri dverách a vyhadzoval otravných novinárov. Vo výťahu som bola sama, čo mi len vyhovovalo, naozaj som nemala chuť na zvedavé pohľady či trápne ticho. Takto to bolo príjemnejšie, no bola som už naozaj netrpezlivá.

Konečne sa ozval ten známy zvuk a dvere sa otvorili. 334, 335, sledovala som označenia dverí a zastala pred tými s veľkou 339-kou. Takmer okamžite po mojom zaklopaní sa dvere otvorili a na sekundu na mňa nechápavo pozeral Niall. Hneď sa však spamätal, vrhol sa na mňa a uväznil ma v svojom medveďom objatí.

„Tak dávno som ťa nevidel, kočka!“ zasmial sa mi do ucha, „no ty si asi neprišla za mnou, však?“

„Vlastne mi povedali, že tu nájdem Harryho, no aj teba neskutočne rada vidím.“

 „Vymenili sme si izby, ale to je dosť komplikované,“ zasmial sa veselo, tým smiechom, čo donútil všetkých naokolo usmievať sa a zbožňovať ho, „proste tu máš kľúče, izba hneď vedľa, utekaj, prekvap ho a užite si to.“ Ešte na mňa žmurkol, kým mi vtisol do ruky kľúče a pustil ma. Šťastne som prešla k najbližším dverám, kľúč strčila do zámky, ktorá sa hneď otvorila a vošla dnu. Cez chodbičku až do spálne, kde ma čakalo to najstrašnejšie prekvapenie v živote. Slzy mi tiekli po tvári, ako som sa chvíľu pozerala na Harryho v posteli s inou a nedokázala sa pohnúť.

End of flashback