Silvestrovská jednodielka

Viem, že už to malo byť pred niekoľkými dňami, ale hádam je to ešte aspoň trochu aktuálne. Takisto viem, že celý ten dej, nápad a všetko je trapne a neoriginálne, ale ja som to bola donútená napísať :D Soooo, try to enjoy :*

„Ja nikam ísť nechcem!“ zakričala som na mamu, aj keď som vedela, že je to zbytočné a buchla dverami. Toto mi môže urobiť len ona! Dobre vie, že mám na dnes plány, ale ona sa rozhodne, že s ňou idem pozrieť nejakú jej hlúpu kamarátku! Po ničom inom netúžim, len stráviť silvestra s nimi dvomi pred telkou. Och, a ešte syn tej jej kamarátky. Maximálny lúzer určite, kto iny by dobrovolne trávil silvestra doma s mamou? „Obleč si niečo slušné! Musíme čím skôr ísť!“ kričala spoza dverí mama a sama sa išla prezliecť. Niečo slušné vravela? O chvíľku som už stála pred zrkadlom a obzerala si svoje oblečenie. Krikľavorúžové pančušky s čiernym čipkovaným vzorom, čierne kraťase s vysokým pásom, najkratšie, aké som mohla nájsť a nich zapravené obtiahnute biele tričko s veľkým výstrihom. Náhrdelník vo farbe siloniek – a voilà. Presný opak toho, čo mama považuje za slušné oblečenie. Tak, ako mi ona prichystala presný opak silvestrovskej zábavy. Kotníkové čižmičky a kabát, nech nevidí, čo som si obliekla, kým tam prídeme. Na toto prekvapenie si bude musieť počkať.

S úsmevom, ktorý jej bol hneď podozrivý som nastúpila k nej do auta a skôr, než sa mohla pokúšať o akýkoľvek rozhovor som zapla nahlas rádio. Otočila som sa jej chrbtom a rozmýšľala, aký skvelý mohol byť tento večer. A cesta ubiehala, až sme zastali pred akýmsi rodinným domom v meste, ktorého názov som si nechcela zapamätať. Na čo? Nikdy sa sem už nevrátim, už ma viac nikto neprinúti. Dverami auta som buchla o ničo silnejšie, než bolo treba a bez slova kráčala s hlavou hore ku dverám. Hneď, ako mama zazvonila nám pani v jej veku s obrovským úsmevom otvorila dvere a s mamou sa prehnane afektovane objímali. Keď sa pokúšala objať aj mňa, cúvla som dozadu a ruky si prekrížila na prsiach. Zatvárila sa prekvapene, no rýchlo sa znova usmiala a akoby nič nás volala dnu. Uškrnula som sa, keď sme si s mamou vyzliekali kabáty. Nevedela som sa dočkať jej reakcie. Zamračila sa a pery sa jej zmenšili na rovnú štrbinku. Pohľad à la toto doriešime neskôr. Nebude robiť na návšteve scény. Prešli sme do obývačky, kde už čakal posledný člen našej silvestrovskej partie. Zaujímali sme ho asi toľko, ako on s jeho mamou mňa. Vo veľkých sivých teplákoch a bielom tričku sledoval tablet, ktorý držal v rukách a ignoroval nás. „Ehm, Louis!“ okríkla ho jeho mama a venovala mu vražedný pohľad. Prevrátil oči, tablet položil na gauč, prešiel k nám a afektovane sa začal predstavovať. „Je mi cťou, že vás spoznávam, ma'am,“ povedal mojej mame a pobozkal jej ruku, kým ona naňho šokovane pozerala. „Šibe ti?!“ okríkla ho jeho mama a poslala ho späť k jeho tabletu, „on si myslí, že je vtipný a celý deň robí napriek,“ sťažovala sa. Nemohla som si pomôcť, ten chalan sa mi začínal páčiť, bol dobrý. A zdalo sa, že ani on tu nie je o nič radšej ako ja. Johannah, na ktorej meno som si konečne spomenula, stále čosi rozprávala mne aj mame, no ja som ju už dávno ignorovala. S kolenami pritiahnutými k telu som si sadla na gauč, do uší si strčila slúchatká, ktoré som si našťastie zobrala so sebou a prihlásila sa na facebook cez mobil. Aspoň niečo.

„Haló, vnímaš?!“ zamávala mi mama naštvane pred tvárou a ja som si nachvíľu vytiahla slúchatká. „Čo?“ spýtala som sa a ani sa nesnažila predstierať záujem. Povzdychla si a zazrela na mňa. „Ideme preč! Johannina kamarátka tu má bar, budú tam viaceré bývalé spolužiačky, tak láskavo zdvihni svoj lenivý zadok a presuň ho s nami do toho baru!“ Nechápavo som na ňu pozrela. Nestačilo mi byť s nimi dvoma? Môže to byť ešte horšie? Samé staré klebetnice s hlúpimi radami do života a hudba stará ako ony? Ony netušia, že silvestrovská zábava sa volá preto zábava, lebo má byť zábavná?! „Mama, a keby sme tu my dvaja zostali a šli by ste bez nás? Pozerali by sme telku a tak...“ ozval sa Louis, ktorého tá spoločnosť desila rovnako ako mňa. Johannah sa tvárila neisto. „Neviem, či je najlepší nápad nechávať tu vás dvoch samých,“ hovorila akoby pre seba a ja som vyprskla. Z jej výrazu bolo úplne jasné, prečo nás nechce nechať samých. „Podľa mňa je to skvelý nápad, ja som aj tak unavená, najskôr tu zaspím pri nejakej hlúpej komédií. Radšej, akoby sme vás tam mali otravovať, nie?“ povedala som jej sladko. Stále sa netvárila presvedčene. „Predsa len, samy to budete, aby ste nejaké hlúposti....“ „Ak vás to upokojí, mám doma priateľa,“ povedala som jej už otrávene, strašne vymýšľala. „Veď už sú dosť starí a zodpovední,“ pridala sa na našu stranu aj moja mama. Dnes večer nechcela mať na krku svoju ufrflanú dcéru. Johannah nakoniec rezignovala a s mamou odišli. S Louisom sme zostali sami. „Naozaj máš priateľa?“ spýtal sa hneď, ako sa za nimi zatvorili dvere. „Prepáč, ale do toho ťa nič nie je, neplánujem o svojom priateľovi rozprávať človeku, ktorého poznám pol hodinu.“ „Ako myslíš,“ zamrmlal urazene. „Nehnevaj sa, len... no, nie je to nejaký veselý príbeh, ktorý rozprávam na počkanie,“ vysvetlila som mu milšie, keď som si uvedomila, že som naňho bola bez dôvodu hnusná. On bol predsa jediný na mojej strane. „Prepáč.“ „To nič. Čo dávajú v telke?“ rýchlo som zmenila tému a on neprotestoval. „Ak chceš, pozri sa,“ usmial sa a podal mi ovládač, „ja donesiem niečo na pitie.“ Z toho, ako to povedal mi bolo jasné, že minerálku piť nebudeme. Chvíľku som hľadala na ovládači správne tlačidlá a začala som prepínať rôznymi kanálmi. Keď sa na obrazovke objavil akýsi pekný herec, nechala som to tak a bolo mi úplne jedno, čo je to za film. A keď si hneď začal vyzliekať tričko, bola som si istá, že som vybrala dobrý program. Louis musel prísť akurát vtedy, a keď si všimol, čo pozerám, uškrnul sa. Doniesol dve fľašky, šampanské položil na poličku pod stôl so slovami, že to je až na polnoc a otvoril červené víno.

S úsmevom som si odpila z lahodného vína a dúfala, že naše mamy sa tak skoro nevrátia. Tuší Louis, že ešte nemám osemnásť? A keď nás tu moja mama nájde s niečim iným ako detským šampanským, pravdepodobne nás oboch zabije? Zrejme nie. On to nevie. A mne je to už jedno. Znova som sa napila z chladného vína a striaslo ma. Videl to a uškrnul sa. Pohľadom prešiel každý kúsoček môjho tela. „Čo ťa to napadlo, takto sa teraz obliecť, veď zamrzneš!“ so smiechom ma napomenul. Pokrčila som plecami. „Chcela som naštvať mamu.“ Uznanlivo prikývol a pritiahol si ma k sebe, ruku mi položil okolo pliec. Prikryl nás hrubou dekou a podal mi môj pohár zo stola. Pozreli sme di do očí, poháriky jemne o seba štrngli, až zacinkali a naraz sa napili, pri čom sme neprerušili pohľad do očí. Keď boli naše poháre prázdne, naklonil sa po fľašku a víno z nej rýchlo mizlo. Pozerali sme televízor, popíjali a obaja sme mali veselú náladu.

No čím veselšia bola nálada, tým prázdnejšia bola fľaška. Netrvalo dlho a bola úplne prázdna. Louis sa usmial, nič nepovedal a šiel po ďalšiu. Opatrne ju otvoril, pritisol sa ku mne pod deku a až potom si všimol, že nemá poháre, tak sa cezo mňa naklonil po ne. Či to robil naschál som povedať nedokázala, no naozaj sa ne mňa tlačil. Zasmiala som sa, keď ma nechtiac pošteklil a on sa ku mne otočil, čo bola veľká chyba. Fľaška červeného vína, ktorú stále držal sa mu naklonila a jej obsah sa začal liať na moje tričko. Vykríkla som a on dal rýchlo fľašku preč, no aj tak už bolo víno na mne. Moje biele tričko. Moje obľúbené biele tričko. „L-Louis, mohol by si mi požičať nejaké suché tričko?“ snažila som sa nepanikáriť, no mala som k tomu blízko. A časť mňa mala chuť šialene sa rozosmiať. „A... mohol by si mi ukázať, kde tu máte kúpelňu?“ „Prvé dvere na chodbe. Veľmi ma to mrzí, idem ti po to tričko, prepáč,“ vykoktal a ponáhľal sa hore schodmi. Povzdychla som si a šla opatrne do kúpelne. Začínala sa mi motať hlava. Pozrela som sa na seba v zrkadle, no radšej som sa rýchlo od neho otočila. Tričko som si prevliekla cez hlavu a hodila ho rovno do smetiaka, s tým sa už nič robiť nedá. Otočila som sa k dverám a čakala na Louisov príchod, no dlho som čakať nemusela. Otvoril dvere a vletel dnu, až potom si uvedomil, že to asi nebolo najmúdrejšie a zostal stáť bez pohybu vo dverách.

„Louis? Máš pre mňa to tričko?“ spýtala som sa ho, keď už naozaj dlho len stál a pozeral na mňa. „Povieš mi už, ako to je? Máš priateľa alebo nie?“ „Prečo to chceš vedieť?“ spýtala som sa podozrievavo. Neodpovedal, čakal na odpoveď a tričko, ktoré mi doniesol si schoval za chrbát. Ani sa nepohol a mne bolo jasné, že tam tak bude stáť, kým mu neodpoviem. „Nemám. Pred týždňom sme sa rozišli. A viac ti už k tomu hovoriť nebudem.“ Uškrnul sa a prešiel bližšie ku mne. Neviem, kedy presne sa to stalo, no zrazu už boli jeho pery na mojich. „Louis.... čo robíš?“ snažila som sa zo seba dostať otázku, kým som ho od seba odtláčala. „Som opitý, neviem, čo robím. A ty tiež,“ žmurkol na mňa. Vedela som, že ani jeden z nás nevypil toho dosť, aby sa dalo povedať, že je opitý. No Louímu to bolo jedno.

Naklonil sa späť ku mne, tričko, ktoré mi doniesol hodil preč za seba a jeho ruky už boli na mojom páse. Za boky si ma ťahal k sebe bližšie, jeho pery skúmali tie moje do posledného detailu a pomaly sa odtiaľ presúvali ku krku. „Louis...“ povedala som slabo, sčasti ako protest, sčasti spokojný povzdych. „Pšš,“ zašepkal mi a prst mi priložil na pery, kým mi jazykom a perami ochutnával kľúčnu kosť. Ruky, ktoré som doteraz nechávala len tak bez práce som mu priložila k bruchu a prechádzala po jeho svaloch pod tričkom. Pomaly som ho ťahala hore, kým mi stále bozkával krk a nosom mi z pleca zhodil ramienko podprsenky. Snažil sa mi ju dať dole, no skôr, než sa mu to podarilo som ho od seba odtlačila a cez hlavu mu prevliekla tričko. Jeho pery už opäť zamestnávali moje, jeho ruky boli zrazu všade, no stále častejšie sa pohybovali okolo zipsu mojich nohavíc. Pomaly ich stiahol dolu a už nebolo cesty späť.