Túto časť by som chcela venovať jednej úžasnej osobe, ktorej sa chcem veľmi ospravedlniť. Ty vieš, že ja nikdy nerozmýšľam, kým niečo poviem. Veľmi ma to mrzí, ja som to nemyslela vážne, prisahám. I ľuf u :*
Pre teba, Kajuška. :)
Prešiel som len
niekoľko ulíc od jej domu, keď sa mi telefón vo vrecku rozvibroval a rozsvietenú
obrazovku zdobilo jej meno. Chvíľu som uvažoval, či telefón hodiť o zem alebo
do najbližšieho kanála. Či ho rozkopať na kúsky alebo po ňom poskákať. Zvedavosť
a túžba počuť jej hlas ma donútila zdvihnúť. Bez slova som si ho priložil
k uchu a namiesto pozdravu mohla počuť jedine môj zrýchlený dych.
„Liam, mrzí ma
to. Tak strašne ma to mrzí. Ja... zľakla som sa, viem, nemala som utiecť...“
pomedzi jej slová som počul vzliky, ktoré vo mne vzbudzovali potrebu utešiť ju.
Zatlačil som ju do úzadia a s hnevom, ktorý som silil, aby ma
neopúšťal som počúval ďalej.
„Pozri, to nie je
správne, nikdy nemôžme byť viac ako kamaráti, prepáč mi to. Nie je to tvoja
vina, ale moja. To nie je tebou, si úžasný chalan, mám ťa naozaj rada, ja
len... nemôžem, prepáč. Nie je to tak, že by som ťa nechcela, jednoducho
nechcem nikoho, nemôžem... Prosím, odpusť mi a nerieš to. Ja budem vždy
sama, to nikdy nezmeníš, prosím, ani sa o to nesnaž. Nemôžme byť len
priatelia? Napriek tomu všetkému? Viem, že si to nezaslúžim potom, ako som sa k tebe
zachovala, veľmi ma to mrzí! Liam, odpusť mi! Prosím!“ jej hlas znel nakonci
zúfalo, slzi stekajúce jej po lícach som videl pred sebou, akoby bola pri mne. Hlasné
vzliky a zúfalstvo v kažom jednom slove, v každom prepáč a odpusť
mi, ktoré stále s menšou silou opakovala. Hlas sa jej pomaly strácal a znel
zachrípnuto. Cítil som, akoby mi to lámalo srdce.
„Ruth...“ začal
som, sám som nevedel, čo som chcel povedať, keď jej meno opustilo moje pery.
„Li-Liam?“
spýtala sa zúfalo pomedzi vzliky, hlas sa jej lámal. Nepovedal som už ani
slovo, telefón som odtiahol od ucha, zložil a strčil ho do zadného vrecka
nohavíc. Neuvedomoval som si, že som zastal, kým som s ňou volal. Rýchlo som
sa obzrel, našiel ten správny smer a kráčal o čosi rýchlejšie,
vlastne som začal utekať. Sledoval som domy, okolo ktorých som pred chvíľou
prechádzal, ulicu, po ktorej som pred pár minútami kráčal. Určite som išiel
správne. Ešte chvíľa chôdze. Posledná ulica, kým som zastal pri bráničke. Nevedel
som, či bude zamknuté a ani sa mi nechcelo skúšať či hľadať kľúče. Cez nízky
múrik som prehodil nohy a hneď som stál na kamienkovej cestičke na dvore. Pomedzi
kvety, ktoré ju zdobili z oboch strán som čo najrýchlejšie dobehol k dverám
a stlačil zvonček. Nikto neotváral. Zazvonil som znova, niekoľkokrát
zaklopal na dvere, no nikto sa neozýval. Bolo to zvláštne. Musí byť niekto
doma, veď som videl svetlo, určite sa v jednom okne svietilo. No nikto
neodpovedal na moje klopanie ani zvonenie.
„Vypadni!“ ozval
sa hlas z poschodia. Pozrel som sa tam, no nič som nevidel. Nemohol som,
dvere zakrývala strieška a nevidel som hore. Čiže ani z hora nemohol
nikto vidieť dolu. V skutočnosti ma potešilo, že ten odkaz nepatril priamo
mne, ale bol myslený jednoducho na kohokoľvek, kto stál pred dverami. Opatrne som
vyšiel od dverí a so zlým pocitom prechádzal okolo domu. Hľadal som
otvorené okno alebo dvere. Čo som chcel urobiť, keď nejaké nájdem som netušil. Ani
vtedy, keď sa predo mnou jedno objavilo. Nikdy by ma nenapadlo, že sa budem
musieť k niekomu vlámať.
Stál som už na
dlážke v kuchyni, no stále som nevedel, čo chcem robiť. Vyšiel som z kuchyne,
na chodbe som našiel široké schody a na poschodí zamieril k jediným dverám,
spod ktorých vykúkal pásik svetla. Mal som strach otvoriť, netušil som, čo dnu
uvidím. Čo ak vojdem akurát v nevhodnej chvíli? Stlačil som opatrne kľučku
a v duchu ju prosil, aby nevydala žiaden zvuk. Pomaly som poodchílil
dvere a nazrel dnu, dúfajúc, že ma neuvidí. Sedela na parapete, pozerala z okna,
plecia sa jej natriasali pri tichých vzlikoch a vlasy jej padali do tváre
tak, že som ju nemohol vidieť. Najtichšie, ako som dokázal som prešiel až k nej
a stále si ma nevšimla. Ovinul som okolo nej ruky a jej tvár zmáčanú
od sĺz som si pritlačil k hrudi. Na chvíľku znehybnela, nechápala, čo sa
deje, no postupne okolo mňa obmotala ruky a pritiahla sa bližšie.
„Liam...?“ jej
hlas znel nechápavo aj zúfalo, keď ma oslovila. Vo veľkých zaslzených očiach,
ktoré ku mne zdvihla sa leskla nádej. Silnejšie som si ju k sebe privinul
a pery znížil na úroveň jej ucha. Pri zvuku môjho hlasu sa najprv
zatriasla, no neodtiahla sa ďalej a počúvala, čo som jej hovoril, hoci som
sám vlastne nevedel, čo to bude. Šepkal som jej každú myšlienku, ktorá sa mi v hlave
zrodila. O tom, že sa nemá báť, že budeme priatelia, že má zabudnúť, čo
bolo, a že všetko bude v poriadku. Popri tom všetkom som ju vzal
jemne na ruky a z okna preniesol na posteľ v rohu miestnosti. Slzy
jej stále tiekli po tvári a triasla sa s nekonečným množstvom
vzlikov. Prikryl som ju dekou, ktorá ležala na kraji postele a znovu ju
objal. Neisto si ruky obkrútila okolo mňa a veľké od sĺz červené oči
zdvihla ku mne.
„Prepáč,“
zašepkala trasúcim sa hlasom znova. Utrel som jej niekoľko sĺz kotúľajúcich sa
jej po lícach.
„Zabudneme na to,
dobre? Len už prosím neplač. A nemaj strach. Neviem, čoho sa bojíš, ale
nemusíš. Bude to v poriadku, uvidíš.“
„Ne...“ chcela
protestovať, no zasekla sa uprostred slova. „Máš pravdu. Bojím sa. Ale na tom
nič nedokážem zmeniť,“ povedala a jej hlas už znel takmer jasne. Zelené oči
sa ešte chvíľu pozerali do mojich,
kým sa sklopili opäť k zemi. Usmial som
sa a donútil ju pozerať opäť na mňa.
„Všetko bude
dobré, uvidíš,“ uistil som ju. Prikývla, no jej pohľad mi vravel, že tomu
neverí.
„Zajtra prídeš ku
mne. Pozrieme si filmy, bude zábava. Bude tam zrejme aj pár ďalších ľudí,
mám... no... spolubývajúcich. Pár kamošov. To je jedno. Budeme robiť to, čo
kamaráti robia. Baviť sa. Jasné?“ navrhol som jej a na tvári sa jej
opatrne zjavil úsmev. Pomaly prikývla.
„Zajtra o siedmej
po teba prídem,“ žmurkol som na ňu, poslednýkrát ju objal a odišiel.
Co tam sakra je za problém?? :O Nevydržím to, potřebuju to vědět teď hned! :D Dokonale píšeš :)
ReplyDeletetoto je normaaalne tyranie :D takto nas napinat bozeeee
ReplyDeleteNejak ma to isté čo Annie zaujíma :D ako som už minule písala čoraz viac som si istá že Ruth niečo zvláštne skrýva! a je nad. bytosť :D No a možno i preto ma tento príbeh tak ťahá aby som ho čítala (no nedýchala až do konca :D) a ľúbila!
ReplyDeleteKikaaaa, ty čo robíííš, rýchlo daj dalsiu prosím!:) Takto nás napínať!:D Skvelá časť, ako každá :) Už sa neviem dočkať ďalšej! Xx Alexi
ReplyDelete