The Huntresses 23

Takže, všetci by ste asi mali poďakovať istej anonymke, ktorú podozrievam minimálne asi z troch komentárov a tým ste prekonali limit. V každom prípade, toto sa dokázať nedá, čiže je tu časť.
Ľúbim Vás :*
P.S. Prosím, hlavne "milovníci" predchadzájúceho konca, neszastrelte ma za tento.
P.P.S. Prepáčte, že sa na Ariu v tomto príbehu kašle, no ona sa môže objaviť až keď sa niečo konkrétne stane v Sierrinom príbehu a ja som sa k tomu ešte nedopracovala, no potom budú časti z jej pohľadu, sľubujem.
P.P.P.S. Špeciálne mega poďakovanie a pusinka pre dokonalú Marušku, bez ktorej by tento príbeh bol asi o tom, ako Sierra pretiahla každého z kapely. Ľúbim ťa a ďakujem :* Časť len a len pre teba.

Sierra

„Čo odo mňa chceš?“ spýtala som sa ho a otočila sa mu tvárou.

„Nič zložité,“ uistil ma, „len aby si sa pekne posadila do môjho auta a nechala sa odviesť, kam treba.“

„Tak to môžeš rýchlo zabudnúť,“ uškrnula som sa naňho, päsťou mu čo najsilnejšie vrazila do brucha a do pravej ruky rýchlo vzala nôž, ktorým som si chcela krájať jabĺčko. To sa teraz kotúľalo po dlážke, no nikto mu nevenoval pozornosť.

„Neopováž sa priblížiť,“ varovala som Erica, ktorý sa len zasmial a zalovil v zadnom vrecku. Ani som sa nečudovala, keď na mňa namieril zbraň a ja som pozerala na neleštenú starú čiernu hlaveň. Zamračila som sa naňho, na čo sa ešte širšie uškrnul a akoby pred ním cúvla pár krokov dozadu, až kým som sa opierala o stenu. Ľavú nohu som jemne pokrčila a rukou si prechádzala stále nižšie po stehne, až k okraju čižmy, ktorá mi siahala po koleno, zatiaľ čo som mu pozerala hlboko do očí a nôž držala pred sebou dúfajúc, že to aspoň trochu odpúta pozornosť od mojej druhej ruky.

„Nič neskúšaj,“ varoval ma prísne, keď si to všimol.

„Lebo čo?“ vysmiala som ho.

„Nestrelíš.“

„Myslíš, že sa nedokážem zastreliť nejakú slečinku?“ spýtal sa pobavene.

„Vieš, čo si naozaj myslím?“ spýtala som sa ho provokačne a aj napriek jeho varovaniam vytiahla zvnútra čižmy svoju pištoľ, „myslím si, že tú zbraň držíš v ruke prvýkrát a na ťažkého drsňáka sa hráš. Rovnako si myslím, že strielať nesmieš. Mne je jedno, na akého veľkého frajera sa hráš. Ja viem kto si. Ja viem, že si nikto. Nie si tu preto, lebo chceš. Prikázali ti to. Prikázali ti nájsť ma. A doviesť. Živú. Nestrelíš, nedovolili ti to, oni ma chcú a ty ma máš doviezť. Nie som hlúpa, Eric. Keby ma chceli mŕtvu, už by bolo dávno po mne. Mal si príležitosť a ani si sa ju nepokúsil využiť. Takže tú zbraň môžeš pekne položiť, aj tak ti je na nič. Nečudovala by som sa, keby si v nej nemal ani náboje. Alebo si ju zohnal niekde v hračkárstve?“ vysmievala som sa mu, pričom som mu mierila do tváre svojou pištoľou, z ktorej som bola schopná vystreliť.

„Môžem ťa uistiť, že zbraň je pravá a funguje viac než dobre. A aj keď ťa nesmiem zabiť, stále si ju ponechám, ak dovolíš. Vieš, je tu malý rozdiel, streliť vždy neznamená aj zabiť.“

Musela som to chlapcovi uznať, či som chcela alebo nie, vedel hrať túto hru.

„Ale oboje znamená krv, však? Veľa krvi. A ani tvoje obrovské ego alebo tá hračka ti nepomôžu dostať ma do Londýna živú. Teda, ak sa cestou nerozhodneš zastaviť v nemocnici so skvelou výhovorkou  o tom, ako som sa nechtiac postrelila,“ vysmiala som jeho geniálny plán, zatiaľ čo som si nôž zastrčila do zadného vrecka nohavíc. Môže sa zísť neskôr.

„Pozri, zlatko, navrhujem ti výhodný obchod. Vypadni. Tvár sa, že si ma nikdy nestretol a užívaj si život,“ ponúkla som mu a on sa len zasmial.

„Mám sa ťa akože báť?“

„Vzhľadom na to, že na teba mierim zbraň, z ktorej aj môžem streliť? Ty si neuvedomuješ, ako ťa vnímam, však? Dovoľ, aby som ti to prezradila. Si neskutočne arogantný idiot. Presvedčený o tom, že sem vojdeš, namierieš na mňa zbraň a ja hneď urobím, čo chceš. Neskutočne arogantný. Dosť na to, aby si naháňal niekoho, o kom nič netušíš. Len za to, že som dievča si myslíš, že ma dostaneš na kolená? Keď už si si nedal tú námahu so zisťovaním, kto vlastne som, dovoľ, aby som ti to prezradila. Ale najprv mám aj ja otázočku na teba. Vieš o mne aspoň niečo? Napríklad meno?“ spýtala som sa ho s úškrnom a arogantným tónom, zatiaľ čo on sa tváril neutrálne.

„Sierra,“ odpovedal jednoducho.

„A? Nič viac? Mám aj stredné meno. Dokonca aj priezvisko,“ vysmiala som ho, no on zostal ticho.

„Nádhera. Takže ty nič netušíš. Nevieš, do čoho si sa zaplietol. Prezraď mi ešte jednu vec. Vieš vôbec, kto bolo to dievča, ktoré si uniesol predo mnou? Predávala pre teba, vyspala sa s tebou...“

„Aria. Aria Hudson,“ povedal hrdo, s úškrnom na perách, presvedčený, ako ma teraz dostal. Ja som sa usmiala ešte širšie. On naozaj nič neušil.

 „Aria... och bože, ty vážne nič nevieš. Najprv by si asi mal vedieť niečo o mne, keď už tu takto pekne stojíme spolu. Možno potom pochopíš, že to nemusí byť až také ľahké. Sú naozaj veci, ktoré si si mal dopredu zistiť. Napríklad, že som v tomto biznise bola tiež a mala som rozhodne dôležitejšiu úlohu. Možno desať pozící nad tebou. Myslím priamo nad tebou. Začínala som, keď som mala 15. Už len to by ti malo niečo napovedať, keby si to vedel.

Napríklad by si mohol prísť na to, že na 15-ročné dievča tam ľudia pozerali asi tak ako ty na mňa. Každý si myslel, že vytiahne zbraň, pritlačí ma k stene a budem skákať, ako pískajú. Už to, že žijem ešte dnes by ti malo značiť, že to so mnou asi také ľahké nie je. Keby si sa snažil a venoval tomu pozornosť. Ver mi, že v 15-tich som mala pod sebou aj stovky takých, ako ty. Nepozeraj sa tak prekvapene. Ty netušíš, kam toto všetko siaha.

Ty si nikto. Máš svojich päť barov, no pre všetkých si len chalan, čo má na starosti západný Londýn. Nemáš pre nikoho ani meno. Keď s tebou niekto z vyššia chce hovoriť, napíše si tvoje meno na paierik, vloží do vrecka a nikoľkokrát si ho cestou prečíta. Nemáš pre nikoho meno, lebo to meno pre nikoho neznamená absolútne nič. Iste, väčšina nemá meno, no nie preto, že by boli nuly, ako ty.

Sú to ľudia, ktorých mená sú príliš dôležitou informáciou na to, aby ich hocikto vedel. No pár mien je. Mená, ktoré si môžu dovoliť byť odhalené, lebo ich majitelia sú tak vysoko, že ich to už nedokáže ohroziť. Mená, ktoré naháňajú strach. Mená znamenajúce hrozbu. Žiadne také nepoznáš?“

Pozeral na mňa stále tým prázdnym pohľadom, no takmer som videla, ako všetky informácie jednu za druhou vstrebáva.

„Určite niektoré z tých mien poznáš,“ povzbudila som ho a on niečo zamrmlal. Ledva zrozumiteľné, no musela som sa usmiať.

„Vynikajúci výber. Chase,“ zopakovala som ho nahlas s úškrnom na perách a on sa pri ňom akoby striasol.

„Prezraď, koho s týmto menom poznáš?“ vyzvala som ho, no on pokrútil hlavou.

„Poradím ti trochu, možno si spomenieš. Máš rád rozprávky? Kde bolo tam bolo, žili raz tri sestry. Ich rodičia boli bohatí a vážení ľudia. Sestry boli takmer rovnaké, vždy sa rovnako obliekali a dbali na to, že ich ľudia často nedokázali rozoznať. No vovnútri boli neskutočne rozdielne.

Jedna bola vždy vodkyňa, chcela viesť všetkých a ľudia ju poslúchali. Vždy mala neskutočné plány a ďaleko siahajúce predstavy. Ciele, ktoré dosiahla, hoci iní sa o nich báli aj snívať. Mnohí o nej hovorili, že bola krutá.

Druhá sestra mala dve tváre. Jedna bola vždy otvorená, takže každý bol presvedčený, že ju pozná. No mala aj druhú tvár, ktorú okrem jej sestier nepoznal nik. Dokázala sa držať v úzadí, z ktorého potom prichádzali tie najtvrdšie rany. Vedela si počkať na správnu príležitosť a zasiahnuť to pravé najbolestivejšie miesto.

Tretia sestra bola považovaná ľuďmi za najkrajšiu z nich. Dokázala vždy voliť najsladšie slová a venovať najočarúcejšie úsmevy. Stačilo jej zaklipkanie mihalníc a ľudia pred ňou padali na kolená.

No jej krása bola jediné, čo mala. Sladké slovíčka a žiarivé úsmevy nie vždy stačili. Kým jej sestry plánovali, ona sa do všetkého vrhala nepripravená. Snažili sa jej to vysvetliť, no bola arogantná a nedokázala prijať kritiku. Prvá sestra, ktorá ju začala vidieť ako hrozbu, ako niekoho, kto svojou nemožnosťou a nespoluprácou všetko zničí a chcela ju dostať z ich sveta. Dve sestry by zvládli vládnuť svojmu kráľovstvu, ktoré sa rozprestieralo v celom Londýnskom podsvetí a postupne svoje územie zväčšovalo.

No druhá sestra bola proti tomuto rozhodnutiu. Tretiu sestru milovala, aj s jej chybami. A keď prišlo ku konečnému rozhodnutiu, pridala sa na jej stranu. Prvá sestra sa nahnevala a to bol začiatok konca. Rozpory netrvali dlho. Bola to len otázka pár mesiacov. Dvoch, ak sa nemýlim.

Prvá sestra tragicky zomrela, hoci pri niekom ako ona ľudia na náhody neveria. Zvyšné dve sestry sa napokon pohádali a neprehovorili viac na seba. Tretia sestra, ktorej nikdy na ničom z tohto nezáležalo sa vyparila. Napriek tomu, že si to druhé dve odmietli priznať, vo vnútri bola nikým. Nikdy nemala vysoké ciele, jediné, čo pre ňu malo cenu bola jej krása a bez vedenia svojich sestier, keď už ju nikto netlačil dopredu, zostala kde bola. Medzi úbohými ľuďmi, kde nakoniec zapadla. Taký bol tragickým no pravdivý príbeh sestrier Chaseových.“

Eric na mňa bez slova pozeral. Stále stál uprostred miestnosti a mieril na mňa zbraňou, z ktorej nesmel vystreliť, kým ja som sa ležérne opierala o stenu a bavila sa na ňom.

„Niečo musíš vedieť. Tri mená. Určite vieš mená troch sestier. Tak mi ich povedz. No ták. Neboj sa, sú to len mená.“

Eric stál na mieste, no nič nevravel.

„Prvá sestra, vodkyňa. Clarisse Chase. Dnes mŕtva,“ začala som, no on sa nenapájal. Usmiala som sa naňho.

„Sestra, ktorá bola nikým. Amber Chase. Dnes len nejaká štetka.“

Eric sa stále nenapojil, nuž som príbeh dokončila sama.

„A posledná zo sestier, dievča dvoch tvárí. Sierra Chase. Dnes stojí priamo pred tebou.“

Táto tu osoba, aj tmavovláska na obrázku hore by mala byť Clarisse, blondínka je Sierra (ona si tie tmavé vlasy len farbí). 

Limit Osem komentárov sa posúva na Desať, keď som videla, čoho ste schopní. 
Ste neskutočné! 
Strašne Vás ľúbim.
Och, a keďže by som si rada zásobu dopredu nechala, no zároveň nechcem byť hnusná, limit na okmažitú časť posúvam na 2o (neverím totiž, že je to možné :D)