The Huntresses 28

Amber(Aria)

„Preskočilo ti? Zasa? Čo ti spravil?“ vybehla som na ňu a jediné, čo zabránilo Sierre urobiť to isté bol šok.

Arthur Grant bol starý rodinný známy, skvelý priateľ našich rodičov a pre nás niečo ako strýko. Všetky tri sme ho zbožňovali. A ona len tak zahlási, že ho chce zabiť? 

„Čudovala by si sa, no drahý Arthur toho spravil viac než dosť. Jeho vina je aj to, že naši rodičia sú mŕtvi...“

„Jeho vina?! Pokiaľ viem, to ty si ich zhodila z útesu!“ okríkla ju Sierra, na čo sa len usmiala.

„Moja milá, to vieš už asi pol hodinu, mohla by si sa cez to konečne preniesť a spolupracovať,“ prevrátila oči, kým znova pokračovala.

„V prvom rade, keď zomreli rodičia, videli ste niečo z dedičstva? Dostali ste, povedzme, z neho aspoň penny?“ spýtala sa s úškrnom, na čo sme my dve museli pokrútiť hlavou. Clarisse mala pravdu, nedostali sme vôbec nič. A to sme rozhodne nesedeli doma na zadku. Sama som videla, čo všetko Sierra robila, najlepší právnici a sama sa tom pracovala dni a noci, no nič. Peniaze po rodičoch neexistovali.

„Predpokladám, že ste to nenechali tak,“ ozvala sa Clarisse, akoby čítala moje myšlienky, „no jediné, k čomu ste sa dopracovali boli informácie o tom, že s rodinnými financiami to až také ružové nebolo.“

Obe sme prikývli.

„Tie peniaze nezmizli, len sa pekne dostali na účty nášho zlatého Arthura. Tam sú, všetko, čo sme kedy mali, čo naši rodičia získali a chceli zanechať nám, všetko to ukradol.“

„Nemyslíš, že aj tak preháňaš, Clarisse? Mali sme dosť, no nie zas toľko... Náš dom, letné sídla na juhu, v Španielsku, Taliansku, v Miami a Austrálií... asi zo desať áut... plus niečo na účtoch... Nehovor mi, že toľko nezarobíš za deň, viem, koľko ti jedno dievča ako ja prinesie za večer z baru,“ vysmiala som ju, jej prehnané reakcie a túžbu po pomste.

„Možno v hrubom. Vieš, koľko z toho sa naspäť investuje a ide pre chudákov ako ty?“ uškrnula sa na mňa.

„Možno nám toho vzal dosť, no nepotrebuješ to, nič z toho! Zabudni naňho, užívaj si pokojný život! Tých pár drobných, čo to pre teba je, ber to ako cenu za pokoj od neho!“ pridala sa Sierra.

„Vy dve to stále nechápete. Vy netušíte, o akých peniazoch tu hovoríme. Trochu som sa v tom pohrabala. Určite si pamätáte, ako často rodičia chodievali do Austrálie. More, palmy, slnko... tiež som si myslela. No oni tam mali čosi iné. Čosi, čo im vynášalo neskutočné peniaze. Pamätáte si, čo robili posledných pár rokov? Nič! Nerobili vôbec nič. Chodili po dovolenkách, cestovali, zabávali sa na samých večierkoch, organizovali ich. Otec menil auto každý mesiac! Mama trávila dni len v kúpeľoch a na nákupoch, vždy s množstvom kamarátok, pričom ona ich všetky pozývala a platila! Mali postarané o peniaze do konca života. A teraz nemyslím toho ich, ktorý bohužiaľ tak dlho netrval. Z toho, čo mali a nepovedali nám o tom mohli kúpiť takmer polovicu Anglicka!“

Nedokázala som zo seba dostať ani slovo, no Sierra bola výrečná ako vždy.

„Aj keby toto všetko bola pravda a všetky tie peniaze mal teraz Arthur, čo ti jeho smrť pomôže? Dosť pochybujem, že má niekde v trezore závet, ktorým to chce rozdeliť medzi nás tri. Aj keď bude mŕtvy, z tých peňazí nič nezískame, máš to zbytočné.“

„Kto hovorí, že chcem jeho smrť kvôli tomu, aby som dostala peniaze? Mám, koľko potrebujem, mám všetko, čo chcem, na čo len pomyslím. Nepotrebujem peniaze našich rodičov. No nestrpím pohľad na to, ako si ich on užíva, akoby boli jeho. Nevadí mi, že ich nemáme mi, no rozhodne mi vadí, že ich má on.“

„Zlatko, a čo takto skúsiť jednoduchší spôsob? Nie je to nič pre teba, to viem, no toto je len obyčajná krádež, nemá to nič spoločné s vecami, o ktorých ľudia vedieť nesmú. A my tri sme stále vážené slečny z vyšších kruhov, z jednej z najváženejších rodín. Ver mi, že každý policajt ti bude zobať z ruky a hoci ani ja ich nepovažujem za našich priateľov, na toto by boli dobrí. Ak sa ti nepáči myšlienka, že by sme volali na pomoc políciu, skús to brať tak, že ich iba využijeme,“ navrhla jej Sierra s úškrnom, ktorej myšlienka na volanie polície zdvihla náladu.

„To nebude také jednoduché, zlatko. Arthur naozaj musí zomrieť. Tie peniaze, to nie je všetko, čo nám urobil. Arthur vedel viac, než si myslíte. Nie len, že niečo tušil, on to vedel. A to on prezradil zaujímavé veci našim rodičom. Kvôli nemu nás podozrievali a nič si nechceli nechať vysvetliť.“

„Takže si ich zabila?“ spýtala som sa jej pobavene.

„Keby si ich počula!“ vykríkla pohoršene, „Vy tri si neuvedomujete, čo robíte? Aká hanba to bude pre našu rodinu, ak sa to prevalí? Nechápete, kto sme, za akých vážených ľudí nás majú? Ste len hanbou pre nás!“ napodobňovala ich prehnane vysokým hlasom.

„Pre nich sme nikdy neboli ničím!“ kričala znova, len čo si dopriala prestávku na nádych, „pre nich sme mali nejaký význam, len keď sme boli pekné slečinky, ktoré robili to, čo sa od nich čakalo! Boli sme pre nich len nejakou ozdbou! Niekto nosí v kabelke čivavu, oni mali nás! Chceli nás, len kým sme mali v spoločnosti dobré meno. Keď sme náhodou urobili niečo nevhodné, obrátili sa nám chrbtom, vy to nevidíte?!“

„Fajn, tak nás naši rodičia nemali radi, aspoň nie tak, ako svoje dobré meno a postavenie,“ prevrátila Sierra oči pri znepokojujúcom súhrne, „ešte nejaké milé odhalenie, kým mi vysvetlíš, čo má toto spoločné s Arthurom a prečo čakáš, že budeme spolupracovať?“

„Nechceš sa vrátiť? Znova tak, ako kedysi? My tri, spolu? Vieš, čo všetko by si mohla mať, kým by si znova bola...“ ponúkla Clarisse, no Sierra sa rozosmiala.

„Mám svoj život, mám všetko, čo len chcem. Nepotrebujem nič z toho.“

„Fajn. Tak to ber ako poslednú misiu. Posledná spoločná akcia. Veľkolepá rozlúčka.“

„Nemám sa s čím lúčiť, rozlúčila som sa už dávno. Toto je minulosť, príbeh iného človeka, ktorý v nej zostal.“

„Naozaj?“ uškrnula sa a zvrtla sa na päte. V zápätí zmizla v tme. Pozrela som na Sierru, no ona sa uškŕňala, ako vždy presvedčená, že má všetko pod palcom. Zabudla len, že je priviazaná ku stoličke.

Clarisse trvalo len pár sekúnd, kým vkráčala do osvetlenej časti miestnosti, no tentokrát niesla tácku. Musela ju jemne nakloniť, aby sme so Sierrou mohli vidieť tri takmer rovnaké zbrane z jemnučkého svetlého kovu zdobené zlatými ornamentmi. No každá z nich mala na rukoväti vygravírované iné písmeno.

C ako Clarisse, S ako Sierra a A ako... Amber. Grrr.

„Nehovor mi, že to už pre teba nič neznamená. Ani jedna z vás, nič také neskúšajte. Keď vás dostali, obidve, mali ste ich zo sebou. Nehovorte mi, že to nič neznamená. Viete veľmi dobre, aké tie zbrane majú význam. Dar. Symbol nášho spojenectva. Always and forever.“

Sierra sa znova rozosmiala.

„Je to len zbraň, Clarisse. A samozrejme, ako všetko, čo ty vôbec vezmeš do ruky, veľmi dobrá. To je ten dôvod, prečo ich s Amber stále máme.“

„Veď ako myslíte,“ zasmiala sa, pri čom tácku so zbraňami položila na zem a zo zadného vrecka vytiahla nôž.

„Arthur musí zomrieť, to viete. A vy dve ste jediné, na ktoré sa v tomto môžem spoliehať. Takže mi čím skôr dajte vedieť, ako ste sa rozhodli,“ povedala sladko, pričom si nôž vyhadzovala do vzduchu a bez toho, aby naň pozrela ho vždy chytila za rukoväť. Prešla pomaly k nám, Sierru chytila druhou rukou za bradu a nadvihla ju tak, aby jej pozerala do očí.

„Uvažuj o tom,“ povedala jej hlasom, ktorý naháňal hrôzu a bez toho, aby sa pozrela, čo robí jej prerezala povrazy na zápästí. Jej pištoľ jej zastrčila akoby nič do čižmy.

„Počula som, že tam ju nosíš,“ ušknula sa a prešla za mnou, pričom zopakovala ten istý proces.

„A aby si si náhodou nemyslela, že som zlá sestra,“ otočila sa k Sierre, „to auto z Francúzska som vrátila a o tvoje veci je tiež postarané.“

Luskla prstami a nejaký chlapík v obleku, ktorý musel stáť v tmavej časti miestnosti doniesol niekoľko veľkých tašiek.

„Rada som vás znova videla. Uvidíme sa znovu už čoskoro, keď si dobre premyslíte, čo je správne,“ usmiala sa, obe nás pobozkala na líca a bez slova odišla. Sierra medzitým vstala a ponaťahovala sa. S úškrnom prešla k taškám, ktoré jej Clarisse doniesla a začala sa hrabať vo veciach, kým si obliekla jednoduchú blúzku.

„Ehm,“ odkašľala som si za ňou, kedže som nevedela, čo povedať a ona sa uškrnula. Vedela dobre, čo chcem. Tak ako ona ani ja som tu nesedela vhodne oblečená. Vlastne, takmer vôbec neoblečená. Zalovila v taške, kým mi niečo hodila.

„Skús toto, zlatko,“ s úsmevom mi podala čierny top s hlbokým výstrihom a jednoduché kraťase. Navliekla som sa do toho a ona nespokojne pokrútila hlavou.

„Och bože, dievča, veď v tom výstrihu nič nemáš!“ rozosmiala sa. No hneď zvážnela.

„Máš na taxík?“ spýtala sa a len prevrátila očami, keď som pokrútila hlavou. Do zadného vrecka mi strčila nejaké peniaze a buchla ma po zadku.

„Choď, chyť si taxík a pohni si. Odídem o päť minút, ty nech si preč, nikto nás dve nesmie spájať,“ povedala mi chladne, dokonca rozkazovačne. S bradou hore som prešla okolo nej smerom, kde som plánovala hľadať dvere.

„Och a Amber?“ zavolala za mnou a ja som pri zvuku toho mena zaťala zuby, „my dve sa musíme porozprávať. Vážne porozprávať. Neskôr.“

Nebudem Vám klamať, táto časť sa mi nepáči, ale naozaj už som to nejak lepšie urobiť nevedela a nechcelo sa mi. A v ďalšej už budú chalani ;)
Minimálne dvaja, o ktorých to už naisto viem
Love you :*