The Huntresses 25

Aria

Pomaly som niekoľkokrát zažmurkala, kým si moje oči začali privykať na tmu a pokúsila som sa natiahnuť si telo, keď som si uvedomila, že sa nedokážem pohnúť. Začala som v zúfalstve mykať rukami, na čo som počula chladný smiech.

„Naozaj si myslíš, že tie povrazy roztrhneš? Nemusíš sa ani snažiť, keď som s nimi ani ja nepohla,“ vysmial ma Sierrin nepriateľský hlas, prichádzajúci z niekadiaľ z blízka. Pootočila som sa a zbadala ju sedieť na stoličke, ku ktorej mala priviazané ruky aj nohy. Hoci by som si to nahlas nepriznala, mala pravdu. Keď tým ona nepohla, ja s tým nespravím nič.

„Vidím, že si sa vhodne obliekla na príjemné posedenie v tme,“ zasmiala som sa, keď som uvedomila, že na sebe nemá tričko, len podprsenku. Bola som čerstvo prebratá a spomalená. Pohŕdavo si odfrkla.

„Nemám sa za čo hanbiť, zlatko. Vieš, že ja som skôr rozmýšľala nad tým, čo asi si robila, keď ťa dostali?“ zasmiala sa a ja som pozrela na seba. Ten sviniar hnusný!

Sierra sa na mojom nechápavom pohľade zasmiala a ešte raz ma prešla pohľadom. Vysoké topánky, podväzky, nohavičky a čipkovaná podprsenka bez ramienok. Ako keď vás chlap unesie ráno po tom, čo sa s ním vyspíte takmer priamo z postele.

„Predpokladám, že ani dobrý nebol, tak prečo to robíš?“ spýtala sa výsmešne a ja som jej venovala nechápavý pohľad.

„Eric. Neverím, že bol dobrý. Ale Harry, ten vie byť vážne dobrý,“ začala a zasnene sa usmiala, pričom si hrýzla peru, „nechápem, prečo si ho podviedla práve s Ericom. Načo taký chudák, keď máš takéto niečo doma?“

„Vážne sa musíme o ňom baviť?!“ zasyčala som na ňu, na čo sa len širšie uškrnula.

„Samozrejme, že nie. Prepáč. Len som rozmýšľala, čo za gentlemana nechá dievča dva týždne nikde ležať len v spodnom prádle...“

Nechápavo som na ňu pozrela. Aké dva týždne?! Nemôžem tu byť tak dlho. Viem, že som bola mimo, ale nie dva týždne!

„Ako...čo...?“ nechápavo som zo seba dostala a ona sa zasmiala.

„Zlatko, keď mňa dostali, bola si preč takmer dva týždne. To si až taká nechápavá? Nevidíš, že nás pre nejakú záhadnú príčinu chcú obidve? A naraz? Pravdepodobne ťa nadrogovali, kým tu nebudem aj ja a nebudeš použiteľná. Mrzí ma, že to toľko trvalo, no ja sa svojmu úsnoscovi nevrhám do náruče. Ani do postele...“

„Ako som asi mala vedieť, že ten debil ma bude chcieť uniesť?! Bol to môj šéf! Poznala som ho dlho!“

„Och a dôverovala si mu, však? Chlapíkovi, čo ti dával drogy? Celkovo niekomu v tomto biznise? Až za takú hlúpu som ťa nemala,“ zasmiala sa, na čo som jej nič nepovedala a zavládlo ticho. Bolo počuť len otravné bzučanie neónovej lampy kdesi nad nami. Aj tá však svietili len slabo, len jedna jediná a vytvárala osvetlený kruh okolo nás. Čo bolo za ním sme netušili, zvyšok miestnosti bol v úplnej tme. Len dve stoličky, Sierra a ja, uprostred neznámej tmavej miestnosti. Mohla končiť hneď za miestom, ktoré osvetlovala lampa, mohla ísť do nekonečna.

„Naozaj tu budeme sedieť len tak, v tichu? Zdá sa, že ktokoľvek nás chce vidieť, dáva si načas,“ ozvala sa po chvíli, no ja som ju ignorovala.

„Sľubujem, že už nebudem vyťahovať Erica. Môžme sa rozprávať o ničom, čo máme spoločné,“ navrhla a ja som sa musela otočiť k nej so zdvihnutým obočím. My dve máme niečo spoločné?

„Napríklad...“ začala, no natiahla to, keď videla, že som zvedavá, „Harry.“

„Vysvetlíš mi, čo s ním máš ty?“ zasmiala som sa a ona sa uškrnula.

„Spávam s ním,“ povedala na rovinu a očakávala moju reakciu.

„P-prosím?!“ vykoktala som zo seba a prebodla ju pohľadom. Ona mi len tak povie, že spáva s mojim priateľom?!

„Myslím, že by si ho mala nechať tak,“ povedala mi s úsmevom.

„Ale čo. A dôvod?!“

„Mám malú teóriu. Hoci si to ani jedna z nás nechce veľmi priznať a snaží sa to čo najviac skryť, máme niečo spoločné. A myslím, že hoci si to Harry neuvedomuje, podvedome to vie. A preto si vybral teba. Nie si preňho nič. Si náhrada za mňa.“

Myslela som, že ju na mieste uškrtím alebo jej vrazím, bolo mi jedno, že som vedela, že by ma bez námahy so smiechom porazila akoby nič.

„Harry sa už cez teba dávno preniesol. Aj ty by si sa mala cez neho,“ zavrčala som na ňu s prižnúrenými očami. Len sa zasmiala.

„Myslím, že to celkom nie je pravda. No ja to mám dávno za sebou. Ak ťa to zaujíma, mám niekoho iného.“

Prekrútila som očami. Sierra. Tipická. Mohla by mať piatich naraz a nemala by s tým problém.

„Budem hádať. Zayn.“

Nechápavo na mňa pozrela a rozosmiala sa.

„Ako ťa napadol práve on?“

„A nie?“ nechápavo som sa jej spýtala, „to vážne? Máš proti nemu niečo?“

Znova sa zasmiala.

„Určite to nie je Zayn. A nie, nič proti nemu nemám. Ako ťa to napadlo?“

Teraz som sa musela zasmiať ja.

„Je možné že ty, ktorá ma vždy každého jedného chalana prečítaného jedného vynechala? Ty to nevidíš? Ten chalan po tebe ide. Nemohla si si nevšimnúť, ako ti neustále pozerá na zadok!“

Z výrazu jej tváre som usúdila, že vážne uvažuje.

„Pozerá mi na zadok?“ zasmiala sa, „a ako sa pri tom tvári? Akože...“(zahryzla si do pery, zvraštila čelo, jemne sa uškrnula a spokojne si prikyvovala hlavou)

„...alebo...“ (nahodila druhú tvár, pery roztiahla do širokého úsmevu, občas si po nich prešla jazykom a naklonila na bok hlavu)

„...alebo ešte takto...?“ (jemne na bok našpúlila pery, predklonila trochu hlavu a pozrela sa spod mihalníc)“

„Preskočilo ti?“ spýtala som sa jej prekvapene.

„Tak ktoré?“ nedala sa odbyť, „nechápem, ako som si to mohla nevšimnúť. A Zayn je pritom taký... chrumkavučký, ak ma chápeš. Stál by za maličký hriech. Hoci, keď sa nad ním tak zamyslím, asi by to nebol len maličký hriech... Tak ako pozerá?“

Prevrátila som oči.

„Niečo medzi prvým a tretím. Našpúlené pery, zvraštené čelo, občas pery povolí a do jednej si zahryzne, myslím...“ zalovila som v pamäti a ona uznanlivo prikývla.

„Zayn má fajné pery...“ poznamenala si len tak pre seba. Znova som prevrátila očami.

„Tak kto? Jedine Louis, iba že by to bol niekto úplne cudzý...“

„Bingo,“ zasmiala sa, „Louis... keď tak nad ním rozmýšľam... hm...“ stratila sa vo svojich myšlinkach, pričom si stále hrýzla peru. Naozaj by som v tej chvíli nechcela vedieť, na čo myslí.

„Už aby som sa čím skôr vrátila k chalanom. Úprimne si myslím, že ty ani nemusíš. Veď kvôli komu?“ zasmiala sa sama pre seba, „ale kto skôr... Harry, to už bolo dávno. Ale Louis... hmmmm....“ uvažovala, sčasti nahlas, sčasti pre seba.

Prevrátila som oči. Ako s ňou môže niekto vydržať?!

„Čo myslíš, že od nás chcú?“ spýtala som sa jej napokon. Sierra vždy všetko vedela.

„Prečo sa ich nespýtaš?“ vysmiala ma a ja som až vtedy od nej zdvihla pohľad. V tmavej časti miestnosti sa črtali tmavé siluety postáv. Ako vstupovali do kruhu svetla, postupne sme ich videli. Najskôr tri páry nôh, dva na krajoch v elegantných čiernych topánkach, tie v strede a vpredšie v jednoduchých nízkych ružových teniskách. Kráčali ďalej, k čiernym topánkam na kraji sa pridali tmavé nohavice a čoskoro sa z nich stali dvaja chlapi v oblekoch. K teniskám v strede sa pridávali nohy, krátka voľná kvetovaná sukňa, biele tielko, až do svetla vstúpila celá postava pekného hnedovlasého dievčaťa. Pôsobilo priateľsky, nevinne a na tvári sa mu pohrával milý úsmev.

Podvedome som pozrela na Sierru práve vo chvíli, keď aj ona na mňa a pohľady sa nám stretli. Oba rovnako zmätené. Znova sme pozreli na dievča, v ktorom bolo tak veľa známych čŕt a ona sa usmial

a na našich neveriackych pohľadoch.

„Rada vás opäť vidím,“ usmiala sa na nás, „chýbali ste mi.“

S výdychom som zo seba dostala nechápavo jej meno a počula som, ako ho Sierra vyslovila naraz so mnou.

„Clarisse?“

obrázok myslený najmä na Clarisse, aj keď vlastne pasuje na všetky istým spôsobom :)