The Huntresses 24

Srdce mi to trhá, no dávam Vám ďalšiu časť, uvedomujúc si, že si teraz zvyknete na takýto počet častí...
Len aby ste vedeli, aj ja si pomaly zvykám na takýto počet komentárov...
Veľmi Vás ľúbim
A toto tu by som veľmi rada venovala úžasnej krásnej Sarah, Rick, alebo pod akým menom sa nájdeš, za tú podporu, neustále pripomínanie počtu komentárov, skvelé odhady (pripomeň mi, že ti k tvojmu poslednému tipu chcem niečo povedať) a za to, ako strašne ťa ľúbim :*

Sierra

Eric na mňa vyvalene pozeral, čo bol presne efekt, ktorý som očakávala.

„Vieš, v čom je irónia troch sestier?“ spýtala som sa ho s úsmevom, kým som kráčala pomaly k nemu. Bol neskutočne vyklepaný, zbraň som mohla odložiť na miesto do čižmy a prechádzať sa okolo neho.

„Žiadnu z troch sestier nikdy nechytili. Vlastne, žiadnu z nich ani nikdy neobvinili, dokonca ani z vrážd. A teraz prichádza sľúbená irónia. Clarisse, krutá z nich, ktorá by pre to, aby dosiahla svoje aj vraždila mala vrážd na krku najmenej. Tipneš si, ktorá zavraždila najviac ľudí? Nie je to ťažké, na výber máš len dve mená. Tak kto? Sierra alebo Amber?“

Eric bol však príliš ohromený, aby odpovedal.

„Nie je s tebou žiadna zábava!“ povzdychla som si a prekrútila očami.

„Fajn, najviac ľudí zabila Amber. Nečakal by si to? Vieš, keď sa zamyslíš, dáva to zmysel. Bola príliš hlúpa. Zľakla sa a bez rozmýšľania strieľala. A dokonca aj bez mierenia! Často netrafila len jedného. Sierra, na druhej strane, trafila vždy, čo chcela. No taktiež vedela trafiť, koho má ako koho nemá zastreliť. Clarisse si ruky nerada špinila. Rada mala na také veci ľudí. Sierra, tá si to užívala. A okrem toho ľuďom nedôverovala, všetko si spravila sama.

Amber okamžite vyťahovala zbraň, vlastne nechápem, načo ju vôbec niekedy schovávala. Sierra ju vytiahla málokedy, no vždy v najlepšej a najnečakanejšech chvíli. Ľudia väčšinou ani netušili, že to milé dievčatko, čo v nej vidia môže nejakú zbraň mať. Clarisse, tá zbraň nevyťahovala vôbec. Lúskla prstami a zjavili sa za ňou jej ľudia, ktorí to za ňu vybavili.

Ale nemysli si, že to robila preto, že by nevedela strieľať. Clarisse strieľať rozhodne vedela. Bola asi jediný človek, ktorý by sa mohol pokúšať o súťaž so Sierrou a totálne by sa nestrápnil. Len mala rada robenie vecí na efekt,“ vysvetľovala som mu a sama sa bavila na záhadnosti, ktorú príbehu dodalo rozprávanie o sebe v tretej osobe. Prechádzala som sa okolo neho, občas ho pohladila po pleci a súcitne sa naňho usmiala. Jemne som mu vzala zápästie do ruky, na čo som ho potiahla a známym pohybom mu zbraň vyrazila z ruky. Zostal lapať po dychu, zaskočený tým náhlym prepadnutím a úplne bezbranný. Ja som si zatiaľ prezerala jeho zbraň.

„Dokonca v nej máš aj náboje,“ zasmiala som sa pri pohľade na plný zásobník, „no niekto by ťa mal naučiť, ako sa o ňu starať. Občas vyleštiť by nezaškodilo. A možno raz za čas zohnať aj novší model... Táto je po dedkovi?“

S úsmevom som sa rozhliadla po miestnosti, no nakoniec som si jeho pištoľ zastrčila do čižmy, špeciálne určenú na takéto prekvapenia. Stále ma sledoval a nevedel, čo povedať.

„Takže, čo teraz? Moja ponuka už neplatí, obávam sa. Predsa len, povedala som ti toho naozaj dosť. A neber si to osobne, no celé toto naše pokecávanie ma dosť nudí. Hlavne, keď nie si schopný ani odpovedať. No nič. Tešilo ma, Eric.“

Prešla som k nemu, s ľahkosťou ho kopla zozadu pod kolená, chytila za vlasy a podkla, pri čom som mu hlavu udrela o zem. Ani nestihol zareágovať a ležal na dlážke. Nehýbal sa. Výborne. Keď sa zobudí, ja už budem preč a ak má rozum, nebude ma hľadať. V celkom dobrej nálade som si zobrala všetky veci z kúpelne, hodila ich do tašky, potom chytila Erica za nohu a dotiahla do kúpelne jeho. Jeden zámok preňho nebude taký problém, uškrnula som sa a zamkla ho tam. Čo najrýchlejšie som si pobalila, všetky veci zo skrine, oblečenie, čo som kúpila do čo najmenšieho množstva tašiek a naposledy som si pozrela izbu, či som na niečo nezabudla, keď sa otvorili dvere.

Shit. S týmto som nerátala. Prečo som s tým nerátala?! Ja krava! Hádam som si nemyslela, že niekto pri zmysloch by za mnou poslal len Erica! Ďalší šiesti chlapi sa vrútili do mojej hotelovej izby a posledný za sebou zamkol. Všetci sa na mňa doširoka usmiali, na čo som sa musela usmiať aj ja. Hoci všetci vyzerali hrozivo, všetci na mňa pozerali pohľadom čo-tu-to-dievčatko-robí?. Ani oni nevedeli nič. Rozmýšľala som, odkedy mohlo byť moje meno také dôležité, že ktokoľvek ich poslal, udržiaval ho v tajnosti. Hlavne, keď už som s ničím z tohto nemala nič spoločné. Na okamih som sa zamyslela, či sa im predstaviť alebo nie. No napokon som si meno ako poslednú zálohu nechala na neskôr. Keby som im ho povedala, boli by zrejme v šoku. Takto ma budú podceňovať. A to je jedna z najväčších chýb. Osudová.

„Čo odo mňa chcete?“ spýtala som sa prehnane vysokým hlasom a prešla všetkých pohľadom, „peniaze mám v kabelke, aj kľúče od auta, vezmite si to, čokoľvek, čo chcete, len mi neubližujte, prosím.“

Chlapi sa na seba pozreli so širokým úškrnom na tvárach.

„Kvôli tomu tu nie sme, no keď tak pekne ponúkaš, bola by škoda to odmietnuť,“ povedal napokon jeden so slizkým úškrnom.

„Č-čo teda chcete?“

„Len malý výlet, ani bolieť to nebude. Len poď pekne s nami.“

„Nie, prosím... Nepoznám vás, nikdy som vás nevidela, určite ste si ma s nikym pomýlili!“

„O to sa nemusíš báť, zlatko, sme tu rozhodne správne.“

„A-a... kam ma chcete zobrať? Chcete mi ublížiť?“ stále som sa vypytovala s hlasom, akoby som sa mala rozplakať. Ešte chvíľu a bude ma bolieť hrdlo.

„Kým budeš poslúchať, nič sa ti nestane,“ povedal mi jeden, ktorý sa ujal funkcie hovorcu a moju prvú otázku odignoroval.  Zdalo sa, že ho táto hra už nebaví, kedže prešiel ku mne a chcel ma chytiť za zápästie.

„Po-počkaj... je to ďaleká cesta? Mô-môžem si aspoň prezliecť tričko? Prosím! Táto blúzka je naozaj nepohodlná na cestovanie!“

Chlapi sa len rozosmiali.

„Prosím!“ zúfalo som ich žiadala, až sa ten pri mne rozhodol spolupracovať.

„Kde máš iné tričko?“ spýtal sa podozrievavo.

„V taške, hneď na vrchu,“ ukázala som na posteľ, kde daná taška ležala a on sám ho odtiaľ vytiahol, opatrnosť nado všetko. Usmiala som sa a tričko vzala do ruky. On sa ani nepohol.

„Ehm... nemôžeš sa otočiť?“ spýtala som sa ho a nejakým zázrakom sa mi aj podarilo vyzerať červenšie v tvári. Chlapi sa rozrehotali.

„Hádam si nemyslíš, že si takéto niečo necháme ujsť,“ vysmial ma ten najbližšie. Povdychla som si a otočila sa im chrbtom. Tričko si položila na posteľ, pričom ma všetci sledovali. Damn! Toto nedopadne dobre. Nemala som na výber a blúzku, ktorú som mala na sebe si vyzliekla, trošku si natiahla chrbát a položila ju na posteľ. Potom som sa zohla po tričko, no rukami som namiesto toho siahla vedľa, za vrch čižiem, ktorý bol kúsok nad kolenami, len kúsok od trička a rýchlo spoza neho vytiahla pištol, z každej čižmy jednu. S úškrnom a bez trička som ich na nich namierila.

„A teraz sa nikto z vás nepohne, inak strieľam! A pre tých, ktorí majú pochybnosti, že som schopná streliť, stačí sa ozvať a osatní budú mať aspoň priamy dôkaz. A ja si pridám ďalšiu vraždu do zbierky. Niekto, kto chce byť dobrovolne moja obeť číslo päť? Pekné číslo, nie?! Dobrovoľníci?!“ zhúkla som na nich a oni zostali prekvapení, každý z nich na pol ceste k svojej zbrani.

„No poďme! Cúvame! Padáme! Každý jeden!“ okríkla som ich, no žiaden sa nepohol. Tvrdí chlapci.

„Nestrelíš,“ povedal jeden z nich a premeral si ma pohľadom.

„A to už prečo?“

„Sme v hoteli plnom ľudí.“

„Myslíš, že sa ich bojím? Ukážem im zbraň a zmiznú z cesty. A teraz zmiznite vy!“

„Len pokoj...“

„Som pokojná. Len dbám na to, aby som sa vyjadrila dostatočne jasne.“

„Zlož zbrane,“ s prísnym pohľadom mi povedal jeden.

„Nie.“

„Toto ti aj tak nepomôže.“

„Mám pocit, že to už pomáha,“ zasmiala som sa a opäť postupne namierila na tvár každému.

„Okamžite vypadnite!“ zhúkla som znovu. Vedela som, že ich šiestich naraz nie som schopná nijak zastaviť, tak som len na nich mierila a kričala nech vypadnú, kým to nepochopia aj oni.

„Ustúp!“ okríkla som jedného, ktorý stál najbližšie a necúval spolu s nimi. Zdalo sa, že on to už pochopil.

„Ustúp!“ znova som naňho zakričala a z celej sily ho kopla do brucha, čo ho donútilo pár krokov cúvnuť, no okamžite sa spamätal a hodil sa na mňa, pričom mi šiel hneď po rukách so zbraňami. Idiot! Hnusne využil, ako blízko som sa k nemu musela dostať, aby som ho kopla. Ruky mi držal nad hlavou, pričom som cúvala, len aby som sa udržala na nohách. Vedela som, že mám pár sekúnd. Ak ho dovtedy nezneškodním, prídu okamžite ostatní a proti šiestim naraz nemám šancu, zvlášť keď mi ešte tento tu drží ruky.

Čo najsilnejšie som ho kolenom kopla do brucha, na čo poriadne nezareágoval, len trochu cúvol, no práve to som potrebovala, konečne stál dosť ďaleko, aby som mohla vystrieť nohu a kopnúť ho. Okamžite sa prehol, pustil mi ruky a spravil pár krokov vzad, no šikovne sa mu podarilo vziať mi jednu z pištolí a teraz ju dvíhal pred seba, namierenú na mňa. Bez rozmýšľania som zdvihla svoju pištoľ a skôr, než to mohol urobiť on som vystrelila. Guľka ho zasiahla do ruky ako mala a on zbraň pustil na zem, na čo som ju zakopla hlboko pod posteľ, kam by sa len blázon skúšal plaziť. Kým by ju niekto z nich dočiahol, bol by dávno mŕtvy.

Ledva som sa otočila a ďalší z nich stál priamo za mnou a načahoval sa mi za rukou so zbraňou. Len čo ju chytil, zvrtla som mu ruku, v správnom uhle potlačila a ozvalo sa praskanie. Zlomený lakeť. Nepríjemné. Zbraň mi okamžite pustil, ja som ho ešte kopla do kolena, ktoré sa mohlo po takom údere tiež zlomiť, no človek nikdy nevie a s podkopnutím ho hodila na zem. No to už tu boli zvyšní štyria a jeden ma chytal zozadu. Okamžite mi pištoľ vytrhol z ruky a odsotil ma, keď som sa ho pokúsila kopnúť. Bez váhania som zo zadného vrecka vylovila nôž, ktorý som tam mala pre každý prípad ako zálohu schovaný a hodila ho z celej sily doňho. Hoci som s ním nebola ani z ďaleka taká presná ako s pištoľou, nebolo to až také zlé a s nožom v bruchu sa zrútil na zem. A tým boli traja z nich preč. No rovnako aj všetky moje zbrane. Zvyšní traja konečne pochopili (aj by som im zagratulovala), že možno by bolo múdrejšie ísť na to spoločne, keďže troch naraz asi nezvládnem. 

Každý úder či kopanec, ktorý som niekomu uštedrila sa mi vrátil trojnásobne. Krv mi tiekla z rozrazenej pery aj z miesta kdesi nad obočím, cítila som, že ešte jedna do brucha a pekne na nohy im všetkým trom vyvrátim dnešný obed. Z posledných síl som jedného z nich kopla do tváre a on padal dozadu, no zároveň mi ďalší podrazil druhú nohu a ja som padala tiež. Nie dlho, takmer okamžite som hlavou narazila na tvrdý drevený okraj postele a dezorientovane som zostala ležať v pomaly rastúcej kaluži krvi. Vedela som, že to nebolo nič vážne, no zdalo sa, že oni panikária. Spokojne som zavrela oči, čím som ich vydesila ešte viac. Tak vám treba, svine.

Chvíľku sa nedialo nič, no potom som cítila, ako ma ťahajú po dlážke a niekto ma berie na ruky. Trochu som pootvorila oči a jediné, na čo sa mi naskytol pohľad, kým som ich znova zatvorila bola svetlá izba, v ktorej sa krv miešala s lupeňmi ruží rovnakej karmínovo červenej farby.

K mojim ťažkým bojovým scénam: Dala som si záležať, aby to všetko, čo sa stalo aj bolo uskutočniteľné a naozaj to je reálne, aj keď mi to pripadá divné, lebo to neviem dobre opísať tak, že pre všetkých. Ja by som Vám to najradšej opísala presnými názvami všetkých úderov a kopov, ale by ste netušili o čom točím a do riti ma poslali, tak mi prepáčte, že je to takéto.

Len aby sa nezabudlo, čo som Vám už písala hore, ste si ma tými komentármi pekne rozmaznali a ja budem teraz nenažratá :DD

Takže, na ďalšiu časť povedzme... 15? Ja verím, že to zvládnete a ja Vám ju dám hneď, keď budem mať.

Veľmi vás ľúúúbim :*