Saturday 25 August 2012

Baile Mensual 2

Krásky tu máte časť od Anet. :) SIM! nižšie. ;D

„Čo tak sama?" Započula som odrazu nejaký hlas za mnou. Všimla som si, že to bol chalan. Na hlave mal kapucňu, ktorá mu zakrývala vlasy, pouličné lampy mu osvetľovali tvár, čiže jediné, čo som videla, boli jeho prenikavé zelené oči, ktorými ma prebodával.
„Zdrhla som z domu a teraz sa cítim ako bezdomovec. Vlastne, aj som." Povzdychla som si a hneď na tom som sa pousmiala.
„Som Harry." Predstavil sa a podal mi ruku, keď sa posadil vedľa mňa. Mala som zvláštny pocit, že som ho už niekde videla. Jeho hlas mi bol neuveriteľne povedomý.
„Chachi."
„To nie je príliš typické britské meno. Si z tadeto?"
„Narodila som sa v Londýne. Chachi je iba moja prezývka. Volám sa Lucy." Vysvetlila som mu. Chvíľu bol ticho a mlčky sledoval blikajúce lampičky na druhej strane ulice. Inokedy by som bola trochu vystrašená, veď tu nikto nie je, čo ak by to bol nejaký maniak, ktorý ma chce pretiahnuť za rohom? No teraz sa mi zišla každá spoločnosť. A navyše, Harry sa zdal byť celkom priateľský, nemyslím, že by mal nejaké maniacke plány. Keby mal, nečakal by a urobil by to hneď, nie? Teda, aspoň myslím.
„Kam sa chystáš?" Opýtal sa ma odrazu.
„Ako kam sa chystám?" Nechápala som.
„Hádam tu nechceš prenocovať na ulici."
„No...hm...idem za tetou." Zaklamala som a vyhla som sa mu pohľadom. Neviem dobre klamať.
„A kde býva tvoja teta?"
„V Londýne." Treskla som prvú kravinu, ktorá ma napadla. Keď som si to potom uvedomila, nebola to až taká hlúposť. V Londýne si nájdem nejakú dočasnú prácu, budem bývať v moteli, dokiaľ si nezarobím sa školu, pôjdem na vysokú...Moje myšlienky a plány do budúcna prerušil Harry.
„Zaveziem ťa tam." Ponúkol sa a ja som neváhala a jeho návrh s radosťou prijala. Keď si všimol, že mám zimomriavky na rukách, keďže mi začínalo byť vážne chladno, vyzliekol si bundu a prehodil ju cezo mňa. Voňala úplne úžasne, po nejakej luxusnej pánskej vôni.
Chvíľu sme potichu kráčali vedľa seba po ulici, až kým sme neprišli ku garáži, ktorú jedným stlačením gombíka otvoril a v nej bol zaparkovaný dosť drahý kabriolet. V autách sa nevyznám, ale aspoň som vedela rozoznať drahé auto od obyčajných. Toto bolo čierne, naleštené, s koženými sedačkami a hrozne veľa gombíkmi vo vnútri.
Vo svetle garáže som konečne uvidela Harryho tvár. Mal brčkavé hnedé vlasy, zelené oči mu ešte viac vynikali na tvári, črty priam dokonalé. Keď si všimol, ako naňho hľadím, zasmial sa a ja som zahanbene uhla pohľadom.
Po príchode do Londýna bola asi jedna hodina ráno, čo bolo dosť zle načasované. Keďže si Harry myslel, že idem k tete (a ja som ho ešte stále presviedčala o tom ,že idem) , opýtal sa iba, či nepotrebujem ešte niečo a keď som povedala nič a veľmi pekne ďakujem za odvoz, odišiel. A ja som zasa osamela.
Ráno som sa zobudila v nejakej opustenej uličke, kde som pravdepodobne zaspala. Uvedomila som si, že mám ešte stále na sebe Harryho bundu a včera večer, vlastne dnes, som mu ju zabudla vrátiť. Tak som si ju zbalila do batohu a zaprisahala som sa, že keď ho ešte niekedy v živote stretnem, dám mu ju späť. Aj keď bola taká hebká na dotyk a prekrásne voňala.
Moje plány na dnes boli ako otvorená cesta do neznáma. Nevedela som, čo robiť, kam ísť, kde si nájsť prácu, ani nejaký hlúpy motel. Tak som zašla do najbližšej reštaurácie, tam som sa najedla a len tak náhodne sa opýtala, či nepotrebujú čašníčku. Asi v piatich podnikoch mi takto povedali nie. Až na šiesty raz, som našla šťastie v nejakom rýchlom občerstvení Nando's.
Takto môj život pokračoval dva mesiace v kuse. Zarábala som si ako čašníčka, platila motel, sem tam sa zašla zabaviť to miestneho vychyteného klubu, to bolo všetko.
Keď konečne nastala sobota, jeden z tých dní, keď som mala niečo nadrobené a mohla sa ísť zabávať, horela som nadšením. Dnes som sa totižto rozhodla zmeniť lokalitu a trochu sa porozhliadnuť po okolí.
„Vaše meno, poprosím." Zastavil ma hneď pred vchodom nejaký chlapík v čiernom tričku, držiaci notes s menami. Vyzeral dosť odstrašujúco, takže pohnevať sa s ním by asi nebol dobrý nápad. Rýchlo som teda nenápadne nakukla do notesa a povedala som prvé meno, čo som uvidela.
„Priscilla McGinty."
Muž prebehol pohľadom po papieri a keď našiel meno, ktoré som povedala, odškrtol si ho perom a pustil ma dnu cez zábranu. Prešla som po červenom koberci, ktorý osvetľovali mihotavé svetielka a vošla som dovnútra.
Klub bol dosť plný, všade tancovali ľudia, žiarili farebné lasery, za mixážnym pultom stál DJ a púšťal najväčšie hity leta. U barmana som si objednala drink a šla si pohľadať nejaké voľné miesto na sedenie. Po chvíli som ani spoločnosť nemusela hľadať. Prišla ku mne sama.
„Takže Priscilla, hm? Veľmi zaujímavé meno." Uškrnul sa neznámy chalan, ktorý stál rovno predo mnou. Mal čierne strapaté vlasy schované pod šiltovkou, voľné nohavice, biele tenisky a v pere mal krúžok.
„No, hej." Váhavo som sa pousmiala.
„Tak sa totižto volá moja krpatá sestra, ktorú som mal dnes strážiť. Ale to je v pohode, aj tak je otravná jak stádo múch. Mimochodom, som Travis. Travis McGinty."
 
Tradá. :))
 
 

4 comments:

  1. fantastic :-) honem další :-) Anna

    ReplyDelete
  2. Je to dokonalé ;)) je mi dosť ľúto Lucy, alebo Chachi, no keby som ja mala stretnúť Hazzu, s radosťou by som prespala aj na ulici :D Píšeš veľmi pekne a celá poviedka je taká originálna :) Neviem sa dočkať ďalšej ;)

    ReplyDelete