Black rose

Jednodielka :) Krátka, čo ma mrzí. A chcela by som ju venovať Suzan, ktorej som jednodielku sľúbila dávno, len som zabudla. Veľmi ma to mrzí. Prepááááč :(

Little song

„Bojím sa. Oni si po mňa prídu,“ zašepkala, jej oči sa zahľadeli do mojich a po líci jej tiekli slzy. „Kým si so mnou, si v bezpečí,“ uistil som ju a jemne pobozkal, kým som jej zotrel slzy z tváre. „Nie, ty ich nepoznáš, ty si ich nevidel. Urobili to už veľakrát. Každému, kto sa im postavil,“ zašepkala mi fňukajúc, „tí ľudia boli preč. Nezostalo po nich nič. Ich telá nenašli. Len pred dverami ležala čierna ruža. Aby ostatné vedeli. Varovanie. Pre takých, ako som ja. Nechápeš to? Som na rade.“ Pri spomienkach na svoju minulosť plakala v strachu, že ju niekto z nich nájde. No ja ju ochránim, musím. „Tu nás nenájdu. Môžeš mi veriť, srdiečko, tu si v bezpečí,“ pošepkal som jej a opäť utrel slzy z krásnej tváre. „Vždy som tu s tebou. Nič sa nám nestane.“ Prikývla, no poznal som ju príliš dobre, aby som si myslel, že už je to v poriadku. Naklonil som sa k nej a venoval jej upokojujúci ochranný bozk na čelo. „Neplač kráska. Bude to v poriadku,“ zašepkal som jej a začal jej spievať. Pieseň, ktorú som zložil len pre ňu. Jej uspávanku. Pomaly zatvorila oči a už po prvých slovách sa výraz na jej tvári upokojil. Kým som spieval, objavil sa na jej perách aj krehký úsmev a zaspala. Po poslednom tóne som vzal do ruky prikrývku a starostlivo ju cez ňu prehodil. Ako každý večer. A ona ma tak, ako každý večer chytila za ruku a odmietla pustiť, kým som pod tú prikrývku nevkĺzol za ňou. Bezpečne som ju zovrel v svojom objatí, kým sme obaja nevkĺzli do ríše snov.

****

Zvonček na dverách kvetinárstva zacinkal, oznamujúc môj príchod. Netrpezlvo som sledoval hodinky, kým predavačka balila obrovskú kyticu červených ruží. Už som meškal, no musel som sa zastaviť ešte v zlatníctve aj tu. Veď som chcel ten prsteň. A samozrejme aj ruže. Veľká mašla sa vlnila v predavačkinych rukách, kým ju viazala okolo stoniek ruží. Sledoval som každý jej šikovný pohyb a už videl tú reakciu mojej lásky, keď jej ich venujem a ukážem prsteň. V kútiku duše ma strašila predstava, že odmietne. Čo ak si ma nebude chcieť vziať? No zahnal som ju a radšej sledoval kvetinárstvo, dúfajúc v odvrátenie pozornosti. Práve okolo mňa prešiel chlapík celý v čiernom a premeral si ma pohľadom. Mal som z neho zvláštny pocit. Pri jeho pohľade mnou prešli zimomriavky, no on sa odvrátil a kráčal ďalej. Pristúpil k pokladni a druhej predavačke podal peniaze. Vyzeralo to ako naozaj veľká suma a on si prtom odnášal len jednu drobnú ružu. Predavačka mu podávala peniaze späť, no on sa len usmial a odišiel. Jeho úsmev vôbec nebol priateľský. Po jeho odchode zavládlo nepríjemné ticho a napätie. Bol to naozaj veľmi zvláštny chlapík. Stále som ho akoby videl vychádzať z tých dverí s jednou malou čiernou ružou v ruke, kým naňho všetci pozerajú a predavačka mu podáva peniaze späť. Potriasol som hlavou na zahnanie tých predstáv a ďalej sledoval predavačkine zručné ruky, ktoré z niekoľkých kvetov vytvorili dokonalú kyticu. Usmial som sa, keď som si ju vzal do ruky a po zaplatení vyšiel von. Cestou k jej bytu, ktorý bol len o pár ulíc ďalej som niekoľkokrát skontroloval, či moje vrecko stále skrýva prsteň. Vždy tam bol a ja som kráčal ďalej s úsmevom na perách. Vchodové dvere do činžiaku som našiel otvorené, čomu som sa potešil. Aspoň ju môžem prekvapiť. Vo výťahu som netrpezlivo odpočítaval poschodia, až kým som uvidel číslo sedem a dvere sa s jemným cinknutím otvorili. Prešiel som cez chodbu až k jej dverám. Zdvihol som ruku, že zaklopem, keď som si uvedomil, že sú pootvorené. Potichu som vošiel dnu, nechápajúc, čo sa deje. Nemohol som ju nájsť v žiadnej miestnosti. Bola preč. Kráčal som pomaly ku vchodovým dverám a chcel jej zavolať. No vtedy som ju zbadal. Telefón mi pri tom pohľade vypadol z ruky. Ležala pred dverami. Krehká a dokonalá. Čierna ruža.

What do u think? Hope u like it, love ya :*

Luna Lovegood