HEY! Don't touch me! 1

Viete čo? Moja sestra sa stretla so Stylesom! Zááávidím jej! Ona má šťastie! Má s ním aj foto! AJ JA CHCEM!

Tu sú spolu! No nie sú zlatí?! nie, vôbec to nie je upravené, ani na to nemyslite!

Aby som sa už dostala k významu tohto článku. Prvá časť novej story. Neviem, čo k tomu povedať, nechce sa mi rozmýšlať nad nejakými úvodmi. Som lenivá. Veď ste si už asi všimli. 

Here u r babes :*

Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla a ďalej vystrašene pozerala na dvere. Čochvíľa do nich vojdem. Už musí byť desať. Prezerala som si dievčatá sediace na ďalších, labilne vyzerajúcich plastových stoličkách. Tak ako ja, aj väčšina z nich hodnotila svoju konkurenciu naokolo. Niekoľko sa tvárilo, ako to tu majú pod palcom, a že nás ostatné zmáknu ľavou zadnou. Neverila som im, no aj ja som nasadila výraz ako najväčší boss, hlava hore, slúchatká v ušiach a maximálna ignorancia. Ak aj nebudem silná konkurencia, nech si to aspoň myslia. Snažila som sa netriasť a nevyzerať vydesene, no presne tak som sa cítila. Keď som videla plagát volajúci na tento konkurz, pomyslela som si, že to dám a bola by chyba to neskúsiť. Kde sa tá istota podela teraz, to neviem.  Nejaký chlapík vyšiel z dverí, na ktoré som doteraz vystraše pozerala a všetci hltali každé jeho slovo, akoby nehovoril len to, že máme vojsť dnu. Mobil aj slúchatká som vložila do tašky, prehodila si ju cez plece a s hlavou hore medzi prvými vošla dnu.

Ocitla som sa na pódiu, na ktoré som zatiaľ pozerala vždy len z dola spomedzi divákov. Tu hore sa nedostal hocikto. Toto bol jeden z najväčších barov v New Yorku. Vystupovali tu každý víkend nejaké hviezdy, miestný Dji, bolo to miesto, kde to vždy žilo. Jediný obyvateľ v New Yorku by sa nenašiel, ktorý o tomto clube ešte nepočul. Dostať sa dnu nebolo ľahké, ľudia sa sem vždy hrnuli. No stálo to tu za to. Hudba bola vždy úžasná a tancovali tu len najlepší tanečníci. Toto miesto bolo sen pre každého ako ja. A zrazu bolo mesto oblepené plagátmi, že hľadajú tanečnice. Ani sekundu som neváhala, vedela som, že toto je moja príležitosť. Teraz som si však medzi ďalšími babami zaujímajúcimi sa o miesto v tomto clube nebola až taká istá. Čo tu vlastne chcem? Najväčší club v New Yorku, čo tu robím ja? Ako ma to vôbec mohlo napadnúť? Na kraj pódia, úplne vpredu sa postavil nejaký chlapík. Predstavil sa ako manažér a začal nás informovať o priebehu konkurzu a všetkom, čo nás čaká, ak nás príjmu. Kto si po tomto nebol istý, či tu chce byť, mohol odísť. Niekoľko báb odišlo po tom, ako nás oboznámil s obliekaním počas vystúpení. Neviem, čo čakali. Ja som s tým rátala, veď je to club, tu asi nebudú tancovať naobliekané ako na sibíri. Dobre, možno ani mne nebude príjemné nosiť tu minisukničky a extrémne krátke gate, ale ak je to jediná možnosť dostať sa sem, prežijem to. Potom manažér poslal preč asi tretinu dievčat, ktorá nespĺňala jeho očakávania ohľadne hmotnosti a veľkosti. On tu chcel len chudé tanečnice, a vzhľadom na to, o akom clube to hovoríme, mohol si dovoliť vyberať si. Zvyšku, ktorý tu zostal aj po tomto príhovore povedal, že o desať minút sa príde pozrieť, ako budeme tancovať. Zatiaľ sa máme pripraviť, rozvičiť a čokoľvek, čo chceme a potrebujeme. Prikývli sme a odišiel.

Asi pätnásť sekúnd po jeho odchode sa z reproduktorov ozvala hudba a niektoré baby sa rovno začali rozcvičovať. Pochopila som, že aj ja musím začať, a tak som sa postavila doprostred pódia a začala som tiež. Kým ostatní sa rozcvičovali samy po nejakých kútikoch a skrytí, ja som si to namierila doprostred a s výrazom, že mám všetko pod palcom som začala tiež s rozcvičkou. O dve minúty sa mi už rozcvičovať nechcelo a hudba hrajúca z reproduktorov bola lákavá. Začala som jednoduchými otočkami na otestovanie šmykľavosti pódia, postupne otáčala vždy o koliečko viac a viac, pridávala rôzne pohyby rukami a nohami, až som skončila pri šiestich otočkách za sebou. Po na mňa nezvyčajne istom dopade som si uvedomila, že sa na mňa väčšina báb pozerá. Odignorovala som ich a pridala ešte niekoľko otočiek. Lepšie pódium by som si ani nemohla priať. Neplánujem sa tu síce celú pesničku točiť dookola, ale keby bolo treba viem, že by to šlo. Viac som už nechcela nič skúšať, nechcela som ukazovať ostatným babám, ktoré som brala len ako konkurenciu, čo ešte viem. 

Jediná otázka mi vŕtala v hlave. Koľko z nás vezmú? Tento údaj nebol nikde napísaný, nikto ho nespomenul. Sledovala som ostatné tanečnice a hodnotila, koho by som sa asi mala báť. Niekoľko bolo veľmi, veľmi slabých, no boli tu aj naozaj dobré baby. Toto bolo prvýkrát, čo som bola na niečom takomto a celkom som nevedela, čo robiť, ako vyhrať. Jediné, čo som mala v pláne bolo dobre zatancovať a tváriť sa, že mi to tu patrí. Hoci som sa vôbec necítila isto, aspoň som sa tak tvárila, nechcela som sa sama vyradiť len kôli tomu, že sa strčím kamsi dozadu a budem sa báť. Radšej nech sa ostatní boja mňa! Opäť som nahodila like a boss face a naoko znudene a nezaujato sledovala okolie, no vskutočnosti som zasa raz hodnotila konkurenciu.  Desať minút ubehlo rýchlo a manažér tu bol znova. Rovno som si zabrala miesto uprostred pódia vpredu a počúvala ďalšie inštrukcie. Čaká nás inprovizácia. Oni pustia hudbu, my tancujeme. Kto sa režisérovi nepáči, odchádza. Jednoduché.

V hlave som si prešla, čo idem robiť. Tancovať. Tak, ako sa v takýchto cluboch tancuje. Vrtieť zadkom a robiť tie strašne “sexy“ pohyby, ktoré sú akurát tak smiešne. No to tu budú robiť všetky, ak chcem zaujať, musí to byť iné, originálne. Ako vždy, keď som išla tancovať pred nejakými ľuďmi a bolo to dôležité, mala som úplne okno. Ale nebála som sa toho, vedela som, že akonáhle začne hrať hudba, ja začnem tancovať bez problémov. Z reprákov začala hrať nejaká pecka, ktorá mi však nič nehovorila. Kým sa ostatné baby ešte len skúšali zorientovať, ja som nechala hudbu robiť si so mnou, čo sa jej chce a bezmyšlienkovito sa hýbala. Hádzala som také tie ksichty, ako vždy na pódiu, neviem, kde sa u mňa nabrali, no hodili sa a ja som sa tvárila, akoby som tu bola hlavná hviezda a celé mi to tu patrilo. 

Za maskou sebaistoty som nenápadne sledovala manažéra. Ako sa tvári, na koho pozerá. Či vyzerá spokojný alebo nie. Jeho oči prechádzali po tanečniciach, no nič nevravel. Skoro som zabudla od strachu dýchať, keď som videla, že sa na mne na sekundu jeho oči zdržali, potom však pozeral ďalej. Sama pre seba som sa rozhodla, že nebudem naňho pozerať, radšej som pozerala pred seba, na tanečný parket pre ľudí baviacich sa v clube, na stoly a stoličky, bar... snažila som sa nesústrediť na to, čo sa deje, ako rýchlo ma môžu vyraziť, akú mám konkurenciu a ďalšie stresujúce veci.

Prvá pieseň skončila a vystriedala ju ďalšia. Konečne som sa donútila užívať si to a tancovala som na sto percent. Niekoľko ďalších piesní, a keď som si už bola istá, že ďalšiu nezvládnem, hudba skončila a manažér si všetkých zavolal k sebe dopredu. Vzhľadom na to, že pri tanci som bola vpredu, nevydela som ostatné tanečnice. Nevnímala som okolie, sústredila som sa na hudbu a tanec, a preto som bola prekvapená, keď som si uvedomila, že nás tu je už len asi desať. Neviem, kedy zvyšok odišiel, ale zrejme ich už manažér vyhodil. Uľavilo sa mi, keď som si uvedomila, ako ďaleko som sa to vlastne dostala. Chcelo sa mi skákať, výskať a opäť tancovať. Po ďalších manažérových slovách sa mja radosť zdvojnásobila. Som tam! Vážne som tam! Dokázala som to! Prišli ešte nejaké inštrukcie, ktoré som po tom, čo oznámil, že ich dostaneme aj písomne prestala vnímať. Nakoniec iba povedal: „vidíme sa v piatok. Začíname o ôsmej, prídte hodinu vopred. Hrať bude DJ Stew a prídu aj Hot Chelle Rae. Nechcem vidieť žiadne výskanie a omdlievanie, inak máte padáka!“ povedal a tým sa s nami rozlúčil. 

Tak, čo si myslíte? Má zmysel pokračovať?

Tá druhá, to je hlavná hrdinka. Ale na tých fotkách mi šlo o to oblečenie. Legíny/silónky, štucne, kraťasky, body, cvičky, niečo na takýto spôsob... :D Samozrejme, to len na konkurz, prípadne na nejaký tréning :)

Luna Lovegood