One more time? 15

“Musím ísť. Idem sa nabifliť na zajtrajšiu skúšku." Povedala som a pustil ma. Zobrala som si tašku z gauča, poslednýkrát ho pobozkala. "Neodveziem ťa ?" “Nie, ďakujem. Chcem sa prejsť."

Pohladil ma po chrbte. Bol taký jemný. Ešte jeden úsmev a vyšla som z dverí. Vietor mi robil dobre, v poslednej dobe sa mi búril žalúdok. Kládla som nohu pred nohu a hľadela na gumáky, ktoré som mala obuté na prvom rande s Louisom. Boli rúžové s čiernymi mašličkami. Vzdychla som si zase a tvár pre zmenu obrátila do neba. Ako vždy som sa dočkala pohľadu na šedú, pochmúrnu oblohu. Len nech zase neprší, najprv chcem dojsť na intrák, pomyslela som si pri hrmení, ktoré šlo z ďaleka. Začala som kráčať rýchlejšie. Pri každom dopade čižmy som spôsobila že trocha vody po včerajšom daždi vyšplechla. Usmiala som sa pri tom a do ďalšej kaluže som skočila s plným nasadením. "Takže ty neskáčeš po kalužiach iba keď chceš urobiť zle Tomlinsonovi." Rachel zobuď ma. Zobuď ma kým dvihnem hlavu a pozriem sa naňho. Však spím? Povedzte mi, že len snívam. Ale on tam stál a vyvalene na mňa hľadel. Mesiac a pól. Celý mesiac a pól som sa mu vyhýbala a teraz ho stretnem na ceste od jeho najlepšieho priateľa. Čo povedať? "Ako sa máš?" "Mhm, fajn. Čo t...?" Naplo ma ako zatiaľ nikdy a stáli pri mne všetci svätý lebo to neskončilo na jeho topánkach. Na tých, ktoré mal stále a fanúšičky ich zbožňovali. Kým ma naplo druhýkrát dostala som sa ďalej od neho. Na trávu. Avšak nič sa nedialo. Našťastie. Uhládzal mi ružové vlasy za uši a rukou prechádzal po chrbte kým som sa tam skláňala. Vzdala som to.

"Louis, prepáč. Musím ísť na internát. Je mi blbo.” "Nepustím ťa v takomto stave samú." “Nie som malé decko a nepotebujem tvoje dovolenie!” povedala som mu a snažila sa ho obísť, v čom mi on úspešne bránil. „Čo chceš? Veď mi dvaja sme spolu skončili, tak prečo mi nedáš pokoj?“ „Máš niekoho iného, však? Ja som to vedel,“ povedal, akoby ho to neprekvapilo a bolo mu to jedno. Len to skonštatoval. Prečo ho to vôbec trápi? Veď má stále priateľku, či nie? Ale ako je možné, že o mne a Harrym zatiaľ nevie? Nie sú najlepší kamaráti? Zdá sa, že ani oni si všetko nehovoria. „Pozri, Louis, som rada, že som ťa stretla a... zaspomínala si, ale naozaj už musím ísť.“ „Odveziem ťa, nemala by si ísť sama, hlavne, keď sa necítiš dobre.“ „Ja to zvládnem. Čerstvý vzduch mi robí dobre, keby som chcela odviesť, Harry by ma zob...“ prestala som hovoriť uprostred slova, uvedomujúc si, čo to zo mňa vlastne vyšlo. Louis najprv na mňa nechápavo pozeral, dával si dve a dve dohromady, keď pochopil. „Ty a Harry? Vy spolu... Ty si tá...“ nedokončil žiadnu vetu, čo začal, len koktal a pozeral na mňa s otvorenými ústami. „Od kedy?“ spýtal sa nakoniec a ja som len mykla plecom. „Asi mesiac,“ zamrmlala som takmer nepočuteľne. „Tak gratulujem,“ povedal a jeho tón neprezrádzal absolutne nič. Či mu je to jedno, či je rád, či ho to trápi... „Ďakujem,“ povedala som a naznačila niečo, čo by sa pri pohľade mikroskopom dalo možno nazvať úsmevom. „Nejaké pikošky sa dozviem? Nejaké klebety? Alebo som len tvoj bývalý a jeho najlepší kamoš, ktorý si to ani nezaslúži vedieť?!“ spýtal sa a ku koncu už začínal kričať. „Louis, pozri, mrzí ma, že to takto berieš, ale ja som ti to nemala príležitosť povedať. A ani by som nevedela, ako. A prečo ti to Harry nepovedal, to sa pýtaj jeho.“ „Jasné, ty chúďatko za nič nemôžeš,“ pozrel na mňa maximálne znechutene. „Ako sme my dvaja mohli spolu niečo riešiť?“ spýtala som sa ho, pretože v tej chvíli som tomu naozaj nechápala. „To sa pýtaš ty? Tá, čo mi povedala, že a ľúbi?“ „Louis, čo tu na mňa vyťahuješ? Áno, povedala som ti to, ale to si vyhukoval na celý park, myslela som si, že si opitý a je to jedná možnosť utíšiť ťa. A ty si mi povedal to isté!“ „Ale ja neľutujem, že medzi nami niečo bolo. Ja skôr ľutujem že to skončilo. A že to skončilo takto,“ povedal a odišiel.

Pozerala som za ním a nič mi nedávalo zmysel. Veď Harry vravel, že jeho náš rozchod absolutne netrápil, tak čo tu Louis teraz splieta? Zrejme mi chce hrať na city a možno sa nejak pomstiť, neviem za čo, ale ja mu na tie rečičky neskočím. Namiesto toho som sa zvrtla na päte a kráčala smerom na intrák. Znova som pocítila, že obsah môjho žalúdka sa pýta von a zmenila cestu. Mala by som ísť k doktorke, vedela som, že tá včerajšia večera chutila nejak zvláštne. Prečo som sa tou blbou rybou toľko napchávala?! Kým som prišla do čakárne, zavolala som Rachel a ona sľúbila, že čoskoro príde. Sadla som si teda s nejakým časopisom na labilne pôsobiacu plastovú stoličku a po pár stránkach ho úplne zabudla čítať. Nemohla som z hlavy dostať Louisa a naše dnešné stretnutie. Musela som spomínať na náš vzťah, aj keď to nebolo príjemné, ale nedokázala som prestať. Musela som si to akosi premietať a porovnávať s Harrym. S Louisom to bolo vždy veselé a šialené. S ním som sa nenudila, bolo nám spolu úžasne. S Harrym je nám super. Je to ten najmilší chalan na svete. Neviem si predstaviť, že by sme sa niekedy o ničom pohádali. A možno mi to aj trochu vadí. On jednoducho súhlasí so všetkým, čo mu poviem. Nemôžem si pomôcť, ale možno mi trochu chýbajú tie bláznovstvá s Louisom. A dosť! Prestaň už! Harry ťa má rád, kým tramten o teba ani nezakopne, maximálne, keď má chuť vysmievať sa ti! Preber sa! Začni si konečne vážiť, čo máš, s Harrym ti je predsa skvele, bavíte sa, máte sa tak radi... ten hlások v mojej hlave mal pravdu, musím si uvedomiť, že Louis je minulosť. Súčastnosť je Harry. A tá súčastnosť sa mi páči, veď sme spolu stále a je nám naozaj dobre. Už to nebudem riešiť! Vydiskutovala som si to sama so sebou akurát, keď ma volala sestrička dnu.

Keď som vychádzala z ordinácie, už ma čakala Rachel. „Ako sa cítiš?“ spýtala sa ma vážne a objala ma. „Rachel, vypadnime odtiaľto, dobre?“ Prikývla a čoskoro sme kráčali po chodníku smerom k internátu. „Niečo vážne? Budeš v poriadku? Nepôjdeš si ľahnúť? Dali ti nejaké lieky?“ pýtala sa hneď Rachel a ja som len čakala, kedy skončí s otázkami, aby som jej to mohla vysvetliť sama. No ona sa ďalej blbo a dosť otravne vypytovala. „Rachel? Necháš ma povedať ti, čo mi je alebo budeš ďalej trepať nezmysly?“ spýtala som sa a ona okamžite stíchla a pozerala na mňa dosť nepríjemným spôsobom. „Rachel, ja... som tehotná,“ zašepkala som posledné slová a tvár si ukryla do dlaní, skrývajúc neodbytné slzy. Objala ma okolo pliec a začala utešovať. „Bowie, to bude fajn. Stavím sa, že Harry bude nadšený. Veď ste dokonalá dvojica. Veľmi vám to spolu pristane, máte sa radi. No a čo, že máte len osemnásť, môžte si robiť, čo chcete, nezabúdaj. Ty si ma to učila, že mám robiť, čo ja chcem a kašlať na okolie, tak to urob teraz ty, choď za Harrym, oznám mu tú skvelú správu a budete jedna šťastná rodinka,“ snažila som sa ju neustále prerušiť, no ona pokračovala a nenechala sa, „ pozri, všetko bude perfektné, Harry bude skvelý otec...“ už som to ďalej nevydržala, prikryla som jej ústa a povedala, čo som musela. „Nič nebude perfektné. Pretože otec nebude Harry.“ Rachel chvíľu hľadela na mňa a oči sa jej rozšírili od zdesenia a prekvapenia, keď pochopila.