One more time? 20

Aha, k čomu som sa dokopala :D

„Lou, čo sa to deje?“ spýtala som sa so smiechom, no trochu vydesene na kolotoči vo výške asi desať metrov, keď sme zrazu zastali. Kým sme sa dostali na rad, videla som nejakých ľudí na ňom a nikto nezastal. „Neviem,“ povedal a obzeral sa dookola. Tiež som sa obzerala, no veľa som toho nevidela. „Čo budeme robiť?“ pýtala som sa ho a začínala mať strach. „Čakať,“ povedal ľahostajne. Začínala sa naozaj báť. Čo keď padneme? Čo keď sa niečo stane Louisovi? Alebo drobcovi? Nehýbe sa to? Nepadáme? Skôr, než som začala panikáriť, pritiahla som sa k Louisovi a silno ho objala. Usmial sa a chytil ma do náručia, najbližšie k nemu, ako všetky bezpečnostné pásy dovoľovali. „Hádam sa nebojíš?“ doberal si ma so smiechom a jemne ma hladil po líci, „určite sa ti nič nestane. Opravia to a dostaneš sa dolu v poriadku.“ Povzdychla som si a pozrela do jeho nádherných očí, ktoré ma sledovali. „Ja sa skôr bojím o vás,“ zašepkala som mu. Najprv nechápavo pozrel pri množnom čísle, čo som použila, potom však asi pochopil, lebo si ma pritiahol ešte bližšie a ruku mi položil na brucho. „Budeme v poriadku. Všetci.“ Pobozkal ma na čelo a ja som sa usmiala, nemala som dôvod neveriť mu, budeme v poriadku.

„Myslím, že by sme mohli pokračovať v našom rannom rozhovore,“ povedal po chvíľke príjemného ticha. Nechápavo som naňho pozrela a potom som si spomenula. Meno. Pozrela som naňho so zdvihnutým obočím a čakala ďalšie extrémne nápady. „Vieš, ja som chcel nejaké originálne meno a myslel som, že akurát ty by si to mala chápať a chcieť tiež,“ pozrel na mňa zvláštnym pohľadom, ktorý som nedokázala pomenovať. „Origálne neznamená divné Lou. Ak vymyslíš ničo, čo bude pekné a originálne zároveň tak prosím. Ale tie rozprávkové postavičky boli.... milé“ dodala som po chvíli, keď na mňa urazene pozrel. Usmial sa a začal menovať všetky rozprávky, čo ho napadli. Zo začiatku som sa ešte snažila vnímať, ale po chvíľke som to vzdala. On rozprával ďalej. „Lou.... Lou, už stačí... Lou“ snažila som sa ho prerušiť, no už si viac-menej len mrmlal popod nos ďalej. Priložila som mu prsty na pery, a keď nereágoval a rozprával ďalej, priložila som mu tam svoje pery. Hneď prestal rozprávať a svoje ústa využil na zmysluplnejšiu činnosť. „Asi budem častejšie rozprávať, ak ma takto umlčíš,“ povedal so smiechom. „A čo keby si radšej nerozprával?“ spýtala som sa ho a opäť ho pobozkala. „Skúsime to znova. Nejaký normálny nápad?“ spýtala som sa ho a jasne zdôraznila slovo normálny. Na niekoľko sekúnd sa zamyslel, potom sa mu na tvári objavil obrovský úsmev a ja som si bola istá, že tento nápad nebude normálny. Prísne som naňho pozrela a jeho úsmev zmizol. Namiesto toho pozrel zahanbene dole, čo ma rozosmialo. Strašný herec! „Fajn, s touto témou ešte počkáme,“ uzavrela som to a akurát sa pohol kolotoč a my sme sa dostali dolu.

„Ešte jednu jazdu?“ spýtal sa Lou a ja som pokrútila hlavou. Hoci by som si to nahlas nepriznala, naozaj som sa bála. „Myslel som si,“ zasmial sa, na čo som ho obdarila nahnevaným pohľadom, čo ho rozosmilao ešte viac. „Fajn, čo tak ísť ku nám? Chalani by ťa radi videli. Stále ma otravujú, že nás nevideli spolu,“ navrhol a ja som sa vážne zamyslela. Oni ma chcú vidieť. Ale chcem ja vidieť ich? Spomenula som si na naše predchádzajúce stretnutia. Pri prvom som stála v ich obývačke bez trička (za čo môže, samozrejme, Louis), pri druhom som sedela pred Harryho dverami a plakala. A povedala im, že som tehotná. S Louisom. Naozaj ma po tomto chcú vidieť? Nestrápnila som sa už pred nimi dosť? A čo Harry? Čo ten na to povie? Bude mu vadiť, že sme zas spolu? A prečo ma vlastne zaujíma?! Neurobil mi už toho v minulosti dosť? Čo to s Louisom? Nech nás pekne vidí spolu! Je mi ukradnutý! „Trish?“ zamával mi Lou pred očami, keď som už uvažovala naozaj dlho. „Poďme,“ dostala som zo seba nakoniec a Lou sa spokojne usmial. „Som rád, že súhlasíš. Aspoň ťa nemusím uniesť,“ zamrmlal mi do ucha a už ma ťahal za ruku.

„Sme túúúú!“ zakričal, keď otvoril dvere, no nikto sa neozval. „Chcú byť vtipný,“ pošepkal mi do ucha, „poď so mnou.“ A už ma ťahal von a cez záhradu k terase a zadným dverám. Potichu sme vošli a kráčali po špičkách, aby nás nebolo počuť. Lou si v kuchyni nabral do dvoch fľaší vodu a jednu mi podal. „Keď niekoho uvidíš, lej,“ zašepkal mi a kráčali sme ďalej až na chodbu. Rukou mi ukázal na jedny dvere a sám otvoril ďalšie. Vošla som teda do tých, čo mi kázal a nakukla som. Neuveriteľný neporiadok, ale žiaden človek. Vyšla som von a Lou pokýval hlavou, že ani on nikoho nenašiel. Prešli sme obaja k ďalším dverám, no zasa nikto vo vnútri.

Prešli sme celý dom až potom sme pochopili. Sme tu sami. Zvyšok je preč. Lou ešte pozeral z okna na záhradu, keď ma niečo napadlo. Prikradla som sa k nemu zozadu a vyskočila mu na chrbát, kým všetka voda z mojej flašky pomaly tiekla na jeho hlavu. Otriasol si vlasy ako mokrý pes a snažil sa ma zhodiť, no ja som vho držala najsilnejšie, ako som vedela. Niečo vzal do ruky a kým som sa spamätala, už na mňa lial vodu zo svojej flašky. Rýchlo som zoskočila a voda skončila na Louisovom chrbte. Nemohla som si pomôcť, musela som sa začať na ňom smiať. Vyzeral ako zmoknuté kura. Najprv na mňa škaredo pozrel, potom sa na mňa hodil a uväznil ma vo svojom mokrom náručí. Kým ma pobozkal, boli sme mokrí obaja. „Prestaň!“ odtiahla som sa od neho a zamračila, keď som cítila jeho prsty na zipse mojich šiat. Pozrel sa na mňa, či to myslím vážne a radšej sa opäť ku mne pritiahol a znovu ma pobozkal. Ani som si nevšimla ako a už ma potiahol na gauč, ktorý bol za ním. Pristála som na jeho nohách a rovno sa k nemu naklonila, skúmajúc jeho pery. Jeho prsty opäť zablúdili k zipsu mojich šiat a cítila som, ako sa hýbe smerom dolu.

Neprekážalo mi to, radšej som chytila jeho tričko a potiahla ho z neho dolu. Usmial sa a chcel sa zas prisať na moje pery, keď sa ozvalo tresknutie dverí. Skôr, než sme sa stihli akokoľvek pripraviť alebo upraviť, vo dverách stáli štyri postavy. Takto som sa s nimi rozhodne stretnúť nechcela. Sadla som si vedľa Louisa a chytila si šaty, rozmýšlajúc, čo im poviem. A čo poviem Harrymu. Pozrela som na nich, oni pozerali na nás a vtedy som si uvedomila, že tam Harry nie je. Vo dverách stáli blonďák (už by som naozaj mala zistiť jeho meno!), Zayn, Liam a nejaké kučeravé dievča, držiace Liamovu ruku. Nikto nevedel, čo povedať, potom sa ozval Zayn: „Harry je preč.“