She is mine ! 28 ...Vianoce 1.časť

Maruš mi dnes poslala časť. Normálne sa hanbím, že ja nič nemám, ale pracujem na tom (hej, ešte stááále). Odkazuje, že je to podľa nej fádne a zle opísané, a že by to mala ešte prepísať, ale potom by nebolo nič tak skoro. Čiže, ak ju stretnete, tak jej prosím vysvetlite, nech nevymýšla. Maruš, je to dokonalé!!!

Zdvihla som sa až na Zaynove volanie, keď vravel, že má pre mňa prekvapenie.

Krásne to prekvapenie, postel na svojom mieste. Vrátila som sa za ním nachystaná oznámiť mu niečo, čo už mám dlho na jazyku.

"Zayn tieto Vianoce nebudem u vás doma. Rozmýšľala som a, pôdem za Priscillou. Nechcem aby bola sama a vy si užijete prvé výhradne rodinné Vianoce po veľa rokoch."

"Nechcem mať Vianoce bez teba. Zavolaj Priscillu k nám a hotovo."

"Zídeme sa dvadsiateho piateho ráno. Chcem sa s ňou aj porozprávať, byť s ňou sama."

"Vážne ?"

"Vážne zlato. Spravíme si spoločné pravoslávne Vianoce."

Žmurkla som naňho so smiechom.

"Bude dvojnásobná dávka darčekov ?"

"Hej ! Evanjelici sú skromnejší. Stačí im láska, a rodina, a priateľstvá... To je na tom pekné,
nie ?"

Pritiahol si ma za pás aby ma mohol poriadne objať a povedať, že:

"Ja ani nedýcham ako ma ty ľúbiš."

"Ja nedýcham ako ma ty objímaš."

"To je tá láska."

"Nemá láska nadnášať ?"

"Neviem. Ja by som ťa ňou len dusil."

"To ma radšej neľúb."

"Nevedela by si bezo mňa žiť."

"Nemám to jedno keď ma teraz zadusíš ?"

"Asi áno."

Zachichotal sa aj on a vlepil mi pusu na líce.

"A bude ta trampolííína ?"

"Uhlie bude."

"Si hnusný ! Kým nedostanem trampolínu nedostaneš ty svoj darček !"

Kričala som za ním keď popri mne ochchádzal do obývačky.

...

Dvadsiateho štvrtého decembra, keď sa okolo obeda vyprázdnil dom, som zaliezla do kúpeľne urobiť zo seba dámu. Babička nevie, že prídem. Dúfam, že neobľubuje seniorské vianočné večierky a podobné záležitosti s ostatnými ľuďmi v jej veku.

Keď už som bola v zamatovo čierných šatách navlečená, vyvoňaná a nablískaná od hlavy až po päty, aj vlasy už boli pouhládzané a začesané dozadu, pichala som náušnice do dierok. Bol to pár čiernych krídel, obe vykladané čiernymi diamantmi. Boli to ťažké, drahé a vzácne šperky. Dokonca som váhala, že či toto nebude môj darček pre Priscillu. Ešte som si zaviazala mašľu na chrbte, nazula lodičky, pomaly prevliekla kabát a išla som z domu. Bola tma ako v hrnci, mráz sa mi dostával pod kožu... Pouličné lampy vrhali oranžové svetlo na tenučkú vrstvu snehu, vločky sa znášali z oblohy. Možno minútu som si užívala scenériu ako z filmu, kým neprišiel taxík.

Ujo ma odviezol pred ten veľký dom, kompletne vyzdobený, ktorý ako sa zdalo, zíval prázdnotou. Zazvonila som na gombík pod menom P. Conor.
Takže Priscilla je Conorová. Veľké ťažké drevenné dvere otvorila tá drobná starenka s láskou v očiach a obdarila ma úsmevom.

"Dobrý večer, babi. Ste sama ?"

"Isteže som sama dcérka. Poď dnu, je zima veľká."

"Ďakujem."

Prešmykla som sa kovanou bránou až do jej domu, kde som doteraz bola len raz. Dnu sa veľmi potichu vznášala klavírna hudba, veselá vianočná sa striedala s vážnymi tónmi a horel kozub. Pukotal v ňom oheň, voňala škorica. Drevo dotváralo eleganciu tohoto všetkého, veľký strom bol červeno-zlatý a na stole čakala jedna porcia večere.

"Neruším vás ?"

"Najprv by si mi mohla začať tikať drahá a potom, som celá bez seba, že si prišla. Žeby prvý krát neostanem sama ?"

"Ak môžem ostať, tak budeme spolu."

Mrkla som na ňu a prešla k vešiaku. Tam som nechala kabát s topánkami a zamierila som ďalej do kuchyne aby som si prestrela. Prevzala to za mňa babička a pohostila ma pri svojom veľkom stole.

"A čo ťa sem privádza Adrianka ? Dlho sme sa nevideli."

"Chcela som byť s tebou. Myslela som si, že budeš sama. No a ja tiež nemám rodinu."

"Čo ten chlapec ? Zayn."

"Nebol rád, ale zadržať ma nemohol. Doteraz som bola vždy u nich."

Spomeň čerta, hneď je tu. Na dôkaz toho, že ma chcel mať pri sebe mi pípla smska.

"Senior párty v plnom prúde ? ...myslím na teba, krásny večer =*. Ja viem, že ti chýbam."

Usmiala som sa nad tou správou a prikývla na otázku, či to bol on. Odpíšem neskôr. Spoločne sme sa prežehnali, potom sa v tichosti najedli a popratali po sebe riad. S veľkými pohármi červeného vína sme si sadli na kožený gauč každá v svojej polohe. Nohy v silónkach som si skrčila pod zadok, babi si ich dokonca vyložila na stôl. Bolo vidno, že sa o seba stará a nemá starecké pľuzgiere. Pípla mi ďalšia sms.

"Pozerám na toho anjela čo nám visí zo stromu a myslím pri tom na teba. Je to so mnou moc zlé ? L."

Ťažko som si vzdychla a mobil vipla.

"Ako vidím, mužy v tvojom živote nechýbajú."

Podotkla vedla mňa Cilla s úmevom.

"To teda nie. S piatimi žijem v dome. Jeden je mi brat, kamarát, priateľ. Druhý sa chce so mnou hrať, aj keď je zadaný a zvyšný sú kamaráti dá sa povedať."

"Rýmuješ."

"Privádzajú ma do šialenstva. Ale nechcem dnes hovoriť o nich."

"Tak ak dovolíš, ja ti dám darček. Vlastne som trošku dúfala, že ma na Vianoce niekedy navštíviš."

Zdvihla sa a na dve minúty sa stratila hore, kde má spálne. Zatiaľ som si odpila z vína, ktoré som potom nachvíľu položila na stôl. Už od schodov som počula jej hlas.

"Strašne dlho som to vymýšľala, ale nakoniec ma to napadlo. Tak teda, najprv..."

To sa už blížila ku mne s dvoma veľkými vecami v ruke.

"Ako prvú ti chcem dať túto ovečku, nech nikdy nie si sama. Padla mi do očka vo výklade. Keby mám vnučky... No ale ja mám teba tak tu máš ovečku."

S úsmevom mi podala obrovskú huňatú plišový ovečku do ktorej som si zaborila tvár. Bola krásna.

"Ďakujem. Je zlatá."

"Nie je začo. Hodíte sa k sebe... A mimochodom, volá sa Debbie. Teraz prekvapenie číslo dva. Tieto šaty šila ešte moja nebohá sestra pre mňa... Nikdy som si ich nemala kam obliecť a ony su také krásne."

Padla mi sánka. Vytiahla šaty, šité tak zložito a tak krásne. Tmavá fialová, doslova temná farba.. Korzet bez ramienok, absolútne jednoduchý bez ničoho a sukňa vpredu krátka vzadu dlhá. Na okrajoch podšívaná čiernou krajkou s peruánskym vzorom. Chrbát bol talmer nahý, s viazačkou. V jednoduchosti je krása. A tieto šaty bez zbytočných korálok a hlúpostí kričali dokonalosťou. Fialová látka, tipujem že ťažká a tá čierna podšívka. Roztopila som sa.

"To.. je..."

"Dokonalé, ja viem."

Podala mi ich s prosbou, že ma v nich raz určite chce vidieť. Ja som pre darček nemusela chodiť tak ďaleko, vlastne som ho len vybrala z kabelky.

"Ja som ti priniesla túto brošňu. Dúfam, že sa ti bude páčiť. Patrila mojej mame a je to stará a vzácna vec. Ten oranžový kameň je pravý."

Podala som jej brošňu z bieleho zlata a oranžového kameňa, ktorého meno nepoznám. Ale bol krásny, hral sa so svetlom v miestnosti.

"A na druhú vec sa ťa chcem spýtať. Pôjdeš so mnou niekam, kde je teplo ? Niečo ako dovolenka pre nás dve. Pozývam."

"Ďakujem za brošňu zlato. Je naozaj nádherná. A rada s tebou niekam pôjdem. Kedykoľvek a kdekoľvek."

Zvyšok noci, celé hodiny, sme presedeli na gauči pri víne a ohni. Rozprávali sme sa o všetkom. O ľuďoch, práci, živote... Ani sme neboli unavené, trkotali sme do rána. Atmosféra tmavej izby, osvetlenej ohňom bola kúzelná. Každé slovo, ktoré sa roznieslo tichom pôsobilo neobyčajne, úplne inak ako len slovo. Bolo nám dobre. Smiechu sme sa neubránili, ale niekedy ani slzám za niekym, či niečim.

O ôsmej ráno, po raňajkách a stále čulé sme sa vybrali peši k nám. Priscilla ma odprevadila až ku dverám kde ma objala so slovami:

"Ďakujem za krásne Vianoce. Dlho mi nebolo tak dobre. Príď ma skoro navštíviť, ahoj."

Pobozkala ma na obe líca a nasadla do privolaného taxíka.

...
Vošla som do prázdneho domu, rovno do izby, kde som sa prezliekla. Vytiahla som zo skrine pyžamo v podobe trička s dlhým rukávom a širokých nohavíc. Spustila som účes, ktorý vystriedali dva zapletené vrkoče a s Debbie na rukách som sa odobrala dole na gauč. Voľky nevoľky som tam s ovcou v náručí zaspala.