Nemám náladu na kecy, tie inokedy.
O týždeň to
bude rok. Rok, od kedy sa rozpadol najslávnejší boyband súčastnosti.
A s každým dňom stále častejšie rozmýšlam, čo sa stane v tento
deň. Viem, že Louis myslí na to isté, no nepovie to nahlas. Obaja máme strach
a rozmýšlame, či to má zmysel, či sa opäť všetci stretnú. Ten čas sa
pomaly blíži a napätie sa v nás oboch stupňuje. Rok sme nikoho
z nich nevideli, skoro nič o nich nepočuli. Chalani to zobrali naozaj
vážne. Ignorovali nás, neodpisovali na twitteri, nedvíhali telefóny. Keď občas
odpísali, bola to len stručná veta-dve. Že sme si to sami vybrali a ak
niečo chceme, o rok. Nemohla som si pomôcť, stále ma prenasledovali
myšlienky, že to len my sme takto skončili. Že kým ja s Louisom
a Rachel s Harrym sme ignorovaní, oni traja sa spolu bavia. Neriešila
som to. Len by som to zhoršila. Namiesto toho sme sa rok s Louisom
venovali sebe. Jemu sa splnil sen, keď si kúpil dom s dvomi bazénmi
a jeden naplnil guličkami, mne stačilo, že sme boli spolu. Skončila som
školu a chcela si nájsť prácu. Louis chcel, aby som zostala pri ňom celé
dni a do žiadnej práce nechodila. Súhlasila som s tým, až keď mi
zničil šiesty pracovný pohovor za sebou a na ďalší ma nevzali, keď počuli
o predchádzajúcich. A tak Louis zasa dostal, čo chcel. Ako vždy. Boli
sme ako na dovolenke, robili si, čo sme chceli, bolo nám veselo. No boli
chvíle, keď som na ňom videla, ako mu chalani chýbajú. A najhoršie bolo,
že som mu nemohla pomôcť. Obaja sme vedeli, že sa s nimi nestretne skôr,
ako o rok. „Pôjdeme tam, však?“ spýtala som sa ho, keď bol opäť zahĺbený
v úvahách. Prikývol, aj keď som nemala pocit, že vnímal a neprítomne
ma objal. „Dopadne to dobre,“ ubezpečila som ho, no sama som tomu neverila.
Sama som sa toho dňa obávala. Vedela som, čo tí ľudia preňho znamenali. Sú to
jeho bratia.