How dare u love me? (or WELCOME BACK)

 Maruš vitaj späť! Tvoja sľúbená jednodielka.

(Mám toho málo rozpísaného, len tri príbehy, musela som ešte niečo nové začať :D)

„To myslíš vážne?“ „A prečo nie? Nechcem, aby si sa odsťahovala.“ „Ale ty si teraz s Louisom, budem vám len prekážať.“ „Mariett! Okamžite prestaň! Veď je to aj tvoj byt! Tak láskavo nevymýšlaj, neviem, prečo by sme tu nemohli bývať spolu tak ako doteraz!“ „Lebo ty si sem nasťahuješ priateľa a ja tu budem navyše.“ „Ty nebudeš nikdy navyše,“ povedala mi Eleanor upokojujúco a objala ma. „Aspoň to skúsme, prosím.“ „Dá sa tebe povedať nie?“ spýtala som sa pochybovačne a odpoveďou mi bol len veselý smiech. „Ja slovko nie nepoznám.“

****O DVA ROKY****

Rozospato som sa vytackala z postele a vyšla na chodbu, odkiaľ sa ozýval hluk. „Čo sa deje?“ spýtala som sa nechápavo, no zdalo sa, že všetci ma ignorujú. „Zbohom!“ zakričala Eleanor a s veľkými taškami sa snažila prepchať cez dvere. „Zbohom,“ zahundral si Lou popod nos a buchol za sebou dverami na ich izbe. Bezradne som sa obzerala okolo seba. Čo sa deje? Snažila som sa utekať za El, no kým som ju dobehla už na ulici nastupovala do taxíka. Zavrela dvere a čoskoro zmizla za najbližšou zákrutou. V jej mobile sa ozýval len operátor, ktorý mi radil zavolať neskôr.

„Lou?“ opýtala som sa opatrne do ticha, keď som vošla do bytu. Žiadna odpoveď. Pomaly som otvorila dvere jeho izby, no zdalo sa, že Louis si ma nevšimol. Sedel na zemi, hlavu mal zloženú v rukách a plecia sa mu triasli. Nebola som si istá, či mám k nemu prísť a objať ho alebo odísť. No nikdy sme neboli až takí kamaráti. Tak, aby si nevšimol, že som tam vôbec bola som sa vytratila a opäť za sebou zavrela dvere. Nemohla som v tom byte zostať, len sama s Louisom. Nedokázala som to. Radšej som sa prvým autobusom zviezla do mesta a celý deň strávila nákupmi.

„Ahoj?“ zvolala som do tmavého prázdne pôsobiaceho bytu. Žiadnu odpoveď som nedostala. No mala som akýsi záhadný vnútorný pocit, že tu nie som sama. Cítila som, že Louis tu je so mnou. Ignoroval ma, tak som si ani ja nevšímala jeho. Aj tak by som nevedela, čo mu povedať, ako sa k nemu správať. Deň plný prekvapení a nákupov bola naozaj únavný, dopriala som si horúcu sprchu a vkĺzla do postele. Neležala som tam ani päť minút, keď sa dvere na mojej izbe otvorili. Tú postavu som spoznala aj slabého svetla, ktoré poskytovali len pouličné lampy pod oknom. „Louis, čo tu robíš?“ spýtala som sa ho, nespúšťajúc z neho oči. Zdal sa zaskočený tým, že som si ho všimla a prihovorila sa mu. „Ja-ja...“ začal neisto, odkašľal si a skúsil to znova. „Nemôžem byť sám, nedokážem to. Nemohol by som dnes spať u teba?“ opýtal sa a pozrel na mňa pohľadom smutného šteniatka. S povzdychom som sa posunula a vytvorila mu vo svojej posteli miesto. „Ďakujem,“ zašepkal úplne potichu a oboch nás zakryl. „Dobrú noc,“ zašepkala som mu a otočila sa mu chrtom. Niečo zamrmlal späť, no nepočula som to. Únava ma pomaly už odvádzala zo sveta reality medzi sny a predstavy. Takmer by som zaspala, keby sa v tej chvíli ku mne zozadu nepritúlil Louis. Nevedela som, čo s ním robiť, no rozhodla som sa ho ignorovať. Možno tak len zaspal. A sama som bola príliš unavená, aby som čokoľvek robila. Snažila som sa nevšímať, si, ako sa ku mne tlačil stále viac. Zavrela som oči, keď sa ku mne priblížil znova. Bola som si istá, že nespí. Pery mi priložil na krk a drobnými bozkami mi po ňom prechádzal smerom dole. „Tomlinson! Čo to robíš?!“ zajačala som šokovane a snažila sa od neho odtiahnuť. Bez súcitu ma chytil a nedovolil mi pohnúť sa. Odpovede som sa však nedostala, kedže on zjavne považoval mapovanie môjho krku za lepšie využitie svojho jazyka ako rozprávanie. „Louis! Prestaň! Čo ťa to napadlo?!“ mykala som sa v jeho objatí, no jemu to bolo jedno. Nežne ma bozkával na krk a ja som nenávidela samú seba za to, ako sa mi to páčilo. V duchu som si nadávala za každý kúsoček kože, na ktorom mi naskočili zimomriavky. Veď je to priateľ mojej najlepšej priateľky! „Louis! Nerob to!“ zasyčala som po ňom znova. No neboli to moje výčitky, čo ho zastavilo. Nespokojne zamrnčal, keď sa dostal až k môjmu tričku a rukami si okamžite hľadaj cestu podeň. To znamenalo, že ma pustil a ja som sa mohla brániť. Alebo sa o to aspoň chabo pokúšať. Nenávidela som sa za to, ako som každou sekundou pochybovala stále viac, či to naozaj chcem urobiť a či si radšej sama nevyzlečiem to tričko. Louisove ruky sa zasa ku mne naťahovali a hoci som sa bránila, prikryli mi ústa. „Hmmm! Ummm!“ snažila som sa protestovať, kým mi držal dlaň na perách. Prst druhej ruky si priložil na pery a vydal tíšivý zvuk. Na chvíľku som prestala protestovať a započúvala sa do ticha. S vypúlenými očami som naňho pozrela a pochopil, že aj ja tie zvuky počujem. Nie sme tu samy.

Louis sa snažil vyliezť potichu z postele a ísť sa tam pozrieť, no ja som ho zadržala. To, čo sa tu dialo bolo dôležitejšie ako nejaký návštevník.  Z celej sily som ho potiahla a bolo mi úplne jedno, že tvrdo dopadol na posteľ. Vlastne som mu to aj priala. Podľa úsmevu, ktorým ma obdaril po dopade na posteľ som nemala problém uhádnuť všetky jeho myšlienky. Ktoré boli úplne iné, ako tie moje. „Nikam nejdeš, kým mi nevysvetlíš, čo malo toto znamenať,“ povedala som mu chladne. „Vadí ti to? Nechceš to? Neverím ti,“ odpovedal odmerane, no s úškrnom na perách. „Chodíš predsa s Eleanor!“  „Nechodím a nemá to s tým nič spoločné,“ povedal tónom, akoby mi vravel, že došlo mlieko a diskusiu uzavrel.

Najtichšie, ako som dokázala som sa vyhrabala z postele a s Louisom za chrbtom som kráčala k jeho izbe, odkiaľ sa ozývali zvuky. Zrýchlený dych sa mi upokojil, myšlienky usporiadali. Zvláštnu chvíľku, ktorú sme mali za sebou som zahnala do kúta mysle. Pokúšal sa dostať predo mňa, asi aby ma ochránil pred vlamačom, no nedovolila som mu to a rýchlo otvorila dvere. „Eleanor?!“ spýtala som sa prekvapene no potešene zároveň a skôr, než sa spamätala už bola uväznená v mojom objatí. „Si späť! Chýbala si mi! Ja som vedela, že sa vrátiš a udobríte sa!“ pišťala som jej nadšene do ucha. Ona ma však chladne odbila. „Prišla som sa pobaliť. My dvaja sa už k sebe nevrátime! Spamätaj sa, si ako malá! Rozišli sme a tým to končí!“ „Ale prečo? Ja to nechápem,“ spýtala som sa jej zmätene a ona sa šialene rozosmiala. „No tak, Tommo, povedz jej to!“ vyzvala Louisa a na tvári mala naozaj diabolský výraz. Bála som sa jej. Keď videla, že Lou sa nemá k odpovedi, pohŕdavo naňho pozrela. „Alebo vieš čo? Ja jej to poviem, bude to oveľa zaujímavejšie! Keď sa sám nechceš pochváliť, ako si sa na mňa vykašľal a zamiloval do inej!“ Pri jej slovách mi padla sánka. Čože? „Ale to nie je všetko, však? No tak, Mariett, skús si typnúť, kto je tá chudera? Vieš, čo je najlepšie?! Že ja som ich zoznámila! Ja môžem za to, že trávili spolu toľko času! Naozaj jej to nechceš povedať sám?!“ otočila sa zas na Louisa, no kým sa on vykoktal, zasa začala sama. „To by si neverila! Sama som tomu nemohla uveriť! Keď mi povedal, že sa zamiloval do mojej najlepšej kamarátky! Nepozeraj tak vyorane na mňa! Ty si ten dôvod, pre ktorý sme sa rozišli!“

 

Bez slova som sa otočila od nej a pozrela priamo na Luisa. So sklopeným pohľadom stál v kúte a nič nevravel. „Je to pravda?“ spýtala som sa ho neutrálnym hlasom. Neuniklo mi, že nás El stále sledovala. Vedela som, že za tou iróniu a výsmechom, na ktorý sa hrá je nešťastná. Kto by nebol. Lou pomaly prikývol a nesmelo zdvihol pohľad, až sa jeho oči stretli s mojimi. Keď mi to povedala El, bolo to neuveriteľné. No keď to Louis potvrdil, začala som to brať ako pravdu. Až keď to on priznal, dokázala som tomu uveriť. Pomaly som prešla tých niekoľko krokov, ktoré ma od neho delili. Periférne som videla, ako nás El stále sleduje. Lou si dovolil zdvihnúť hlavu a pozerať na mňa, na perách sa mu objavil previnilý úsmev. „Naozaj?“ spýtala som sa ho zasa, akoby sa jeho odpoveď za tú chvíľu mohla zmeniť. Prikývol, no to sa už na mňa usmieval. „Ty si sa zamiloval do mňa?! Ako si mohol?! Čo si o sebe myslíš?! Čo si to dovoľuješ?!“ vybehla som po ňom a on na mňa zarazene pozrel. Hádam si nemyslel, že budem nadšená, že mojej najlepšej kamarátke zlomil srdce! „Ako si jej to mohol urobiť?! Si úbožiak!“ zakričala som naňho a hlasným tresknutím dverí zdôraznila svoj odchod z miestnosti.

Snažila som sa ignorovať hlasy, ktoré som počula z vedľajšej miestnosti. Slúchatka iPodu som si zastrčila do uší, nastavila shuffle a s maximálnou hlasitosťou sa snažila ignorovať okolie a udalosti posledných minút. Vedela som, že tu už viac nemôžem zostať. Utierajúc si slzy z líc, ktorých výskyt som vôbec nechápala som zapla notebook a snažila sa nájsť si niekde v Londýne byt. Musím odtiaľto veľmi, veľmi rýchlo vypadnúť. Neviem, koľko času som vlastne strávila hľadaním bytu. Hudba a nekonečné stránky mi pomohli rýchlo zabudnúť na čas aj priestor. Nepočula som nič, čo sa okolo mňa dialo a bola som za to vďačná.  Až do chvíle, keď mi Louis vošiel do izby a ja som si ho nevšimla, až kým si nesadol ku mne na posteľ a neobjal ma. „Nedotýkaj sa ma,“ zasyčala som naňho. „Mariett, pozri sa na mňa,“ požiadal ma plačlivým hlasom, no ja som len pokrútila hlavou, že nie. Nechela som sa naňho pozerať. Nasilu ma chytil za bradu a otočil ma tvárou k nemu. „Prosím. Odpusť mi to. Daj mi šancu,“ zašepkal mi. Vytrhla som si tvár z jeho rúk. „Nemôžem. Nemôžem na teba ani pozrieť bez toho, aby som mala zlý pocit, že ubližujem svojej najlepšej kamarátke, že ju so mnou podvádzaš.“ „Ale ja sa už nikdy k Eleanor nevrátim. Pochop to, prosím, ja ju už neľúbim.“ „A ako ti mám po tomto veriť?! Ako mám byť s tebou bez strachu, že jedného dňa aj mne povieš, že ma už neľúbiš?!“ „Ja...“ začal, no nedopovedal. Na toto neexistujú argumenty. „Budeš mi musieť jednoducho veriť,“ povedal a nežne ma pobozkal. Neviem prečo, no uverila som.