Bitch against will 14

Už dávno nebola, však? Nemala som chuť, nikto to nečítal. Viete, čo sme sa dohodli, však? ďalšia až keď bude šesť komentárov. (nemyslím ďalšia časť BAW ale celkovo, čiže ani OMT? nebude :P)

Ľúbim Vás :* Vaša Kikuš a jej zlé JA :)

S hlasným povzdychom som sa zviezla na zem, sadla si do vody, ktorá mi aj tak viac nemohla ublížiť a chvejúcimi sa prstami sa snažila prebrať telefón k životu. Ten už však nereágoval. Zúrivo som ho hodila do vody kus ďalej a neisto vstala. Pohľad som zdvihla práve včas, aby som videla svetlá auta mieriaceho mojim smerom.

Debil, pomyslela som si o šoférovi, ktorý si to mieril presne na mňa a so zmrznutými nohami som sa mu nedokázala uhnúť. A možno som bola príliš depresívne naladená, aby som nad tým vôbec uvažovala. Jednoducho som zostala stáť uprostred cesty, pozerala som na blížiace sa auto a vystrčila som šoférovi prostredník. Nečakane zastal asi meter predo mnou a vystúpil. „Carmen? čo tu stváraš?!“ spýtal sa a ja som prevrátila oči, keď som ten hlas spoznala. „Lewis, čo chceš?!“ spýtala som sa otrávene, bolo mi jedno, že je to môj spolužiak a kamoš. Momentálne ma našiel v tej najlepšej nálade, takže má jednoducho smolu. Povzdychol si a prešiel za mnou. Za tých niekoľko krokov zmokol aj on do nitky. „Čo sa ti stalo? Poď, zveziem ťa,“ navrhol priateľsky, no ja som naňho nemala náladu. Pokrútila som hlavou a stála na mieste. „Čo sa ti stalo?“ spýtal sa znova, starostlivým hlasom a ja som len potriasla hlavou. „Prosím, nechaj ma,“ povedala som mu a s plačom ho sledovala. No bolo mi to jedno, dážď to dokonale zkryl. A keby aj nezakryl, neprekážalo by mi to. Nezaujímalo ma, čo si o mne myslí. Čo si o mne ktokoľvek myslí. „Zveziem ťa a dám ti pokoj,“ navrhol, no ja som sa ani nepohla. Zostanem tam stáť a po určitom čase mi dá pokoj aj tak.

Nedal mi pokoj. Namiesto toho ma chytil za ruku a potiahol do svojho auta. „Čo sa ti stalo?!“ spýtal sa znova, zhrozenejšie, keď si vo svetle vo vnútri auta všimol, ako vyzerám. Skúsila som si samu seba predstaviť z jeho pohľadu. Premočená, make up určite od dažďa aj sĺz rozmazaný, na sebe len krátky kabát a celá som sa triasla. Ignorovala som jeho otázku. Aj tak by som mu nepovedala, čo sa stalo. Načo mu klamať? Cesta trvala asi päť minút, kedže som bývala blízko, počas ktorých sa stále pýtal, čo sa mi stalo, čo som tam robila a ja som ho sústavne ignorovala. „Ďakujem,“ zašepkala som mu, keď sme zastali pred činžiakom, kde bývam, objala ho, aby bol spokojný a hlavne ticho a skôr, než čokoľvek povedal zabuchla dvere. Tvárila som sa, že kráčam dnu, no hneď ako zmizol za zákrutou som si sadla na obrubník, kde som sa ďalej utápala v žiali.

Z diaľky ku mne doľahol smiech skupinky deciek a ja som im tak neuveriteľne závidela. Oni majú svoj život, bavia sa, kým ja robím osobnú štetku rozmaznanej hviezdičke. Ich smiech sa stále približoval a ja som sa ho snažila nepočúvať. Nemohla som si pomôcť, musela som ich nenávidieť. Oni si užívajú život, bavia sa, robia, čo chcú. Už boli za mnou, stále sa smiali, rozprávali, bavili. Cítila som, ako na mňa pozerajú, počula som niekoľko poznámok o sebe. Nezvládla som to, otočila sa a vyskočila na nich. „Vypadnite odtiaľto! Dajte mi pokoj! Vy si ani neviete predstaviť, aké to je, keď vám človek, ktorého nenávidíte ničí sústavne život! Zmiznite! Nechajte ma na pokoji!“ vrieskala som po nich a všetci na mňa pozerali s otvorenými ústami. Tie tváre mi boli neuveriteľne povedomé, no môj mozog nepracoval a nedokázal si ich zaradiť. Až keď sa zozadu vynorila Kylie, uvedomila som si, že sú to všetci moji spolužiaci a donedávna, kým som nepoznala Ryana a mala nejaký život to boli moji kamaráti. „Carmy, čo sa ti stalo?“ spýtala sa vydesene Kay, no ja som ju ignorovala. Do ľudí, ktorí mi stáli v ceste som vrazila z celej sily a vytvorila si tak cestu k dverám a dnu. Počula som kroky, ako ma Kaylie nasledovala, no ignorovala som ju. Zúrivo som vybehla po schodoch, hnev mi dodával energiu, Kylie po niekoľkých pochodiach nestíhala. Znova a znova som sa hrabala vo vreckách, v ktorých kľúče aj tak neboli. Boli u Ryana. Perfektné. Niekoľkokrát som udrela do dverí, silou vôle sa ich snažila otvoriť, no dnu ma pustila až Kay. Bez slova som sa zavrela v kúpeľni, jedinej zamykateľnej miestnosti a sadla si do sprchy. Nechala som si horúcu vodu stekať po trasúcom sa tele, studené slzy mi tiekli po lícach, miešali sa s horúcou vodou a ja som sa nedokázala ani pohnúť. Nemohla som sa zbaviť predstáv, ako dopadne môj život, ako to bude celé aj s Ryanom pokračovať. Čo keby som odišla? Jednoducho povedala, že to už viac nebudem znášať? Čo potom? Museli by sme sa s Kay vrátiť k rodičom. A teraz som zostala pred otázkou, čo je menšie zlo, čo je prežiteľnejšie. Či život s rodičmi alebo s Ryanom. Horúca voda ma zahriala, triaška pomaly odchádzala, no strach zostával. Neviem, čo robiť. Sledovala som kvapôčky hľadajúce si cestu dole po bunde a želala si, aby aj môj život bol taký jednoduchý, ako ten ich. No nebol a ja sa už viac nesmiem báť. Musím sa postaviť prekážkam, ktoré mi prichystal a niečo s tým všetkým spraviť. No až zajtra, pomyslela som si, vyliezla zo sprchy, zhodila zo seba oblečenie a len v uteráku sa skryla pod teplé prikrývky.

Týždeň pomaly prešiel, nič prevratné sa nestalo, na žiadne riešenie som neprišla, Ryana ani Iana som nevidela. Ani zvyšok, ktorých mená ani po mesačnej spolupráci neviem. Automaticky som kráčala známou cestou do clubu, nerozmýšľala som, čo bude. Bála som sa, nechcela som ho stretnúť zas. Mala som pocit, že som prišla posledná, všade veľa ľudí a manažér pri nich, čo bolo nezvyčajné. Zvyčajne svoj tlstý zadok z kancelárie nevystrkoval. Pohľadom som sa všetkých v tom chaose pýtala, čo sa deje, kým mi odpovedal Ian. „Ryan dnes neprišiel, bolo mu naozaj zle.“ Až vtedy som si všimla, že tu Ryan nie je. V tej chvíli sa mi neuveriteľne uľavilo. S úsmevom som sa posadila do kresla a čakala, ako sa vyvynie situácia, dúfajúc, že sa čím skôr dostanem domov. „No nič, dnes to tu jednoducho zoberie celý večer DJ,“ povedal manažér a ja som sa potešila, „ale veď vy sa tu v zákulisí môžte zabaviť, máme hudbu, alkohol, všetko,“ dopovedal s pohľadom, ktorý z jeho návrhu robil príkaz. Nahlas som si povzdychla. Ďalší taký istý večer v clube. Aspoň, že bez Ryana.

Tuleň