One more time? 34

Nebolo síce šesť kometnárov, ale viem, že keby som na ne čakala tak sa tu ďalšia časť už neobjaví. BAW nikto nečíta, pochopila som. Never mind. Toto je zatiaľ najdlhšia časť, sama nechápem, ako som k takémuto niečomu prišla.

Keď Louis objednal osemdesiat metrov tapety, myslela som si, že sa “trochu“ prepočítal alebo rátal, že viac tapiet zničíme ako použijeme. No ukázalo sa, že pár metrov naviac by nezaškodilo.  Práca nám zabrala celý deň, Harry bol našťastie preč a vrátiť sa tak skoro nemal. Kde bol nevieme, očividne nás nepovažuje za dosť dobrých kamarátov, aby nám to povedal. Úprimne je mi to je. Hlavne, že bol preč a my sme mohli polepiť tapety všade, kde sa dalo.

Pretože my sme mu neoblepili stenu v izbe. My sme mu oblepili celú izbu. Rozhodli sme sa začať stropom, neuvedomujúc si, že ani jeden z nás nie je vysoký dva a pol metra. „Zober ma na plecia,“ povedala som vážne Louisovi a on len nechápavo na mňa pozrel. Do ruky som chytila tapetu, do druhej lepidlo so štetcom a zopakovala svoju požiadavku. Louis sa stále netváril nadšene, no nakoniec mi pomohol sadnúť si mu na plecia. Tackavým krokom prešiel do rohu miestnosti, kde sme chceli začať. Nikdy som nelepila tapety. „Mám to lepidlo dať na tapetu alebo stenu?“ spýtala som sa Louisa, no zdalo sa, že ani on nevedel. Bez rozmýšlania som lepidlo natrela na strop aj na tapetu, potom ju priložila k stropu. „Ako dlho to tam treba držať?“ spýtala som sa zasa, no zdalo sa, že sme obaja rovnakí odborníci. „Dávaj pozor!“ okríkol ma a ja som si všimla, že mu kvapkám lepidlo na plece. Nás dvoch nechať niečo robiť, jednoducho katastrofa. Po druhom kuse tapety sme si uvedomili, že ak to chceme dokončiť takto, budeme potrebovať ešte mesiac času. Skúšali sme lepiť z postele a až na malé vedľajšie účinky ako polepenie prikrývok to šlo. Nevynechali sme ani kúsok, dali sme si záležať, aby bolo všetko vrátane lampy prikryté hrubou vrstvou mačiatok. Kým sme sa dostali k stenám, obaja sme už boli znudení a aj unavení. Rýchlo sme lepili tapety jednu cez druhú, ignorujúc nábytok. Skrine, police, posteľ, fotky, obrazy, stolíky, zrkadlo... všetko, čo sa nachádzalo v izbe bolo prelepené niekoľkými vrstvami rúžovej. A tá bola prikrytá horou lepidla, ktoré sme všade vylievali a frkali. Snažili sme sa obísť okno, no veľmi sa nám to nepodarilo. Aj keď bolo uchráne od mačiatok, lepidlu sa nevyhlo. Všade ho zdobili drobné kvapôčky, ktoré zaschli a nešli dole. Nie, že by sme sa nejak starali o čistotu Harryho okna. Lenže, ak by už zvonka zbadal okno a uvedomil si, že niečo nie je v poriadku, nebolo by to ono. A potom, čo sme zalepili aj dvere by sme sa nedostali von. Okno bolo jedinou možnosťou úniku. So strachom som sa pozrela von, uvedomujúc si, že Harryho izba je na poschodí a čaká nás dlhý skok. O to viac som sa potešila, keď som dolu zbadala nastavený rebrík. „Myslel som na všetko,“ zašepkal mi do ucha Louis, perami mi po ňom jemne prešiel a ťahal ma smerom k Harryho čerstvo zalepenej posteli. „Máme ešte prácu,“ pripomenula som mu, na čo sa on zatváril sklamane, no pomohol mi dostať sa aj so všetkými tapetami z okna a presunúť sa do garáže, kde už Harryho vyleštené auto čakalo a priam si pýtalo nejaké to vylepšenie.

Kým Louis svoje auto bezpečne odparkoval tak, aby ho Harry nenašiel a nevykonal na ňom svoju pomstu, ja som začala to jeho oblepovať tapetami, ktoré zostali. Množstvo lepidla potrebného na udržanie tapiet na klzkom povrchu auta bolo neuveriteľné, no bola som si istá, že to tak skoro dolu nepôjde. Pekne som obišla všetky okná, aby som si bola istá, že s autom sa bude dať jazdiť a Harry si ho pekne cez celé mesto odvezie do servisu. S úsmevom som z police zložila čiernu farbu, ktorá mi padla do oka, namočila do nej štetec a rozmýšľala, aký odkaz Harrymu napíšem. Kreativita ma opustila, a tak som zostala len pri veľkom nápise: S láskou Trisha a Louis.

„Pekné,“ pochválil ma pobavene znejúci hlas od dverí, mykla som sa a obliala farbou. Louis sa zachechtal. S nahnevaným pohľadom som prešla k nemu a silno ho objala, až kým jeho tričko nevyzeralo podobne ako moje. „Nabudúce sa mi nesmej,“ povedala som mu so spokojným úsmevom a rýchlo ho pobozkala na ústa. „Ty nabudúce neprovokuj,“ odpovedal mi a skôr, než som si uvedomila, čo robí už na nás oboch zhora tiekla sýtozelená farba. Kým ja som sa mračila, on sa bavil. Rukami som si zotrela farbu z vlasov a utrela ju do jeho chrbta. Zasmial sa, no začal robiť to isté a rozmazával farbu všade, kde ešte nebola. Očividne si vychutnával, že ma môže takto “nenápadne“ obchytkávať. Rukami opakovane prechádzal po mojich stehnách, bokoch, zadku, kopírujúc každý kúsoček môjho tela. Na tele mi naskákali zimomriavky, jemu sa na tvári objavil ten perfektný šťastný úsmev. Farby sa mi miešali na tele pod Louisovymi prstami, ten mi stále pozeral do očí, kým prsty nechal voľne blúdiť po mojom tele a ja som nevedela, či ma viac dostáva do kolien ten pohlad, alebo tie dotyky, no vedela som, že sa roztápam. Rukou mi prešiel z boku na brucho, rovno hore, cez kľúčnu kosť na krk, až nakoniec prešiel k tvári a dlane mi otlačil na líca. Pohľadom som prešla po policiach, na ktorých stáli ďalšie plechovky s farbami. „Načo sú vam všetky tie farby?“ spýtala som sa zvedavo a on sa rozosmial. „Aby som ťa mohol obliať,“ povedal a stiahol červenú plechovku, ktorej obsah tiež skončil na mne. Nečakala som a vzala hneď dve naraz. Obe som celé vyliala na Louisa, z ktorého z jednej strany tiekla modrá, z druhej fialová. Ešte niekoľko plechoviek, a keď sme obaja vyzerali, akoby nás pozvracala dúha, so smiechom ma pobozkal. Ja som sa smiala, že som ani nedokázala stáť. Pohľad na Louisa, z ktorého kvapkala farba, na každom kúsku iná a on sa ešte otriasol ako pes bol na mňa priveľa. Oporu som hľadala v Harryho aute, ktoré sa tiež zafarbilo ako ja. Lou sa udržal na nohách dostatočne dobre na to, aby prešiel ku mne. Zdvihol ma do vzduchu a posadil na kapotu Harryho auta, kým on sa postavil predo mňa, rukami sa oprel o auto a znova ma pobozkal. Užívala som si chuť jeho mäkkých, poddajných pier, zmiešanú so zvláštnou príchuťou farby, ktorá bola tak ako všade aj na našich perách. Odhrnula som mu z tváre lepkavé vlasy a chytila ho okolo krku. Naskákali mi zimomriavky, keď mi prešiel rukou po boku až na stehno, hladkal ma a každým pohybom nútil, aby som si nohy obmotala okolo jeho pása. Ani som si neuvedomila ako, no už som ležala na chrbte, kým on sa nakláňal nado mňa, perami stále zamestnával moje, kým jeho ruky pomalými pohybmi, ktoré vo mne vzbudzovali nedočkavosť, prechádzali až na spodok trička a šteklivo si vytvorili cestu pod neho. „Pre-pre-prestaň!“ dostala som zo seba, bojujúc o každú sekundu bez jeho pier na svojich, aby som mohla rozprávať. Neodpovedal, no opäť si hľadal cestu vyššie a vyššie pod mojim tričkom, šteklil ma stále viac, až kým som ho z celej sily neodsotila. Prekvapene cúvol o niekoľko krokov dozadu a ja som zoskočila na zem, lapajúc dych. Rukami som sa oprela o auto, keď som si uvedomila, ako asi musí vyzerať. Pozrela som sa naň a znova sa rozosmiala. Mačiatkovská kapota bola celá farbná, s otlačkami našich tiel vyzerala, akoby si to na nej rozdávali dúhoví panáčikovia. Keď si Lou všimol, čo sme za sebou zanechali, tiež sa rozosmial a ja som to využila, aby som vybehla von. Nevedela som, čo chcem robiť, vedela som len, že sa nechcem nechať viac štekliť a potrebujem chytiť dych, ktorý mi tak, ako veľakrát predtým, vyrazil. Sadla som si na záhrade do mäkkej trávy, ktorá rýchlo prevzala moje pestré farby a čakala, či nepríde Louis. Zdalo sa, že som mu vôbec nechýbala. Nechodil. Bola som trochu sklamaná, no zatlačila som ten pocit do úzadia, ľahla si natrávu a priblblo sa usmievala pri predstave Harryho tváre, keď uvidí svoje auto a izbu.

Zrazu mni nečakane na tvár dopadli studené kvapky vody a ja som vyskočila, v snahe ujsť a skryť sa pred dažďom. Až keď som otvorila oči, uvedomila som si, že žiaden dážď nie je. Len Louis s diabolským úsmevom a pustený postrekovač. Jediná cesta do sucha bola vedľa Louisa, ktorá v tejto chvíli rozhodne nebola bezpečná. Radšej som sa rozbehla opačným smerom a dúfala, že... Vlastne ani neviem, prečo. Možno som len chcela naťahovať Louisa. Ktorému sa to nepáčilo, hneď sa rozbehol za mnou a nech som robila čokoľvek, vzdialenosť medzi nami sa rýchlo zmenšovala. Niekoľko sekúnd a cítila som jeho ruky okolo pása. Držal ma z celej sily, ďaleko presahujúcej tú moju a ja som vedela, že už mu neujdem. Voda mi tiekla po celom tele, bola som mokrá a cítila som, ako farba pomaly tečie spolu s ňou dolu. Ani som si neuvedomila a zdvihol ma do vzduchu, kde ma zatočil, smiala som sa, a keď ma položil na zem, hodila som sa naňho a pobozkala ho. So smiechom sme obaja dopadli do mokrej trávy. „Myslím... že... by ...sme ... sa... mali... ísť... umyť... skôr... než... to... zaschne,“ vravela som mu so smiechom vždy, keď sa mi na chvíľku podarilo odtrhnúť ho od seba. „Mne sa tie farby páčia,“ povedal provokačne, opäť ma pobozkal a perami mi prešiel na krk. Zrazu sa odo mňa odtrhol. „Počkaj. Keď si vravela umyť sa, myslela si...“ začal a ja som prikývla, hoci som nič nemyslela. Louisa nebolo treba presviedčať, aj napriek mojim protestom vstal, prehodil si ma cez plece a utekal dnu do domu, kde nikto nebol. Od začiatku vojny medzi nami a Harrym sa tam každý bál zdržiavať, aby neskončil ako náhodná obeť. Čo nám len vyhovovalo v situáciach, ako táto. Lou nás oboch doniesol akosi do kúpelne, no v sprchovom kúte sme mali s farbou príliš veľa roboty, aby sme vôbec nad niečim iným mohli uvažovať.

„MOJE AUTO!“ ozval sa krik z vonka a my sme vedeli, že zábava ešte len začína.

Tuleň ♥