Point in time PROLÓG

Nová poviedka. Neviem, čo dodať. Že ďakujem Maruš za názov a Gabi za meno pre hlavnú postavu? Ste úžasné, čo by som bez Vás robila? (toto ti už vravím nejak často, Maruš, ale nemusíš odpovedať :D)
Kedy bude pokračovanie, to neviem, teraz sa trocha povenujem Bitch against will a Worth it. 
Ľúbim Vás :* 

S úsmevom som kráčala po ulici, opätky mi klopkali do rytmu chôdze, ľudia kráčali okolo a ignorovali ma rovnako, ako ja ich.
Prezrela som si svoju tvár, odrážajúcu sa vo výklade, upokojila samu seba, že to nie je až také zlé a rýchlym krokom vošla do vysokej budovy. Výťah ma neuveriteľne pomaly vyviezol na dvadsiate ôsme poschodie, kde sa dvere s cinknutím otvorili a predo mnou bola dlhá prázdna chodba. Dvere, kreslá. Čierna, biela. Nič viac. Elegantné, no maximálne nudné. Chcelo by to rady od niekoho so štipkou vkusu.

Posadila som sa do kresla, ktorého dizajnér myslel na dizajn, no pohodlnosť mu kamsi unikla. Nohy som si preložila cez seba a čakala. Znudene som pozorovala rovnaké sivé dvere pred sebou.
Všetky boli zatvorené a mne nezostávalo nič iné, než čakať. Z tašky som vytiahla časopis a snažila sa nájsť neexistujúcu pohodlnú polohu. Prelistovala som niekoľko strán, našla celkom zaujímavo pôsobiaci článok a zahĺbila sa doň. Po chvíľke ma už neuveriteľne boleli nohy, vystrela som si ich pred seba a výdatne si zívla. Nevšimla som si tmavovlasého chalana, ktorý sa rútil po chodbe smerom. Priam ukážkovo zavadil o moje nohy a s hlasným plesknutím sa rozvalil na zemi. Nemohla som sa ubrániť tomu, aby som sa z chuti zasmiala. Ako to počul, zdvihol hlavu natoľko, aby ma mohol prebodnúť vražedným pohľadom a nespúšťajúc ho zo mňa vstal. Rozosmialo ma to, čo jeho ešte viac nahnevalo, prižmúril oči a v celej svojej (pôsobivej) výške sa predo mňa postavil.

„Máš nejaký problém?!“ spýtal sa a jeho orieškovohnedé oči ma pohľadom vraždili. Nedokázala som mu odpovedať inak, než smiechom a kývaním hlavy, ktoré ho nepresvedčilo, len naštvalo ešte viac. „Pozri, bola ho to hlúpa nehoda, takže sa jednoducho zasmej a kráčaj ďalej, ako normálny človek. Naozaj nemám náladu zaoberať sa nejakým idiotom,“ povedala som mu ľahostajne. Nezdalo sa, že by ho nazvanie idiotom potešilo. Čo mi bolo maximálne jedno. Nie som tu pre potešenie nejakého magora bez náznaku dobrej nálady či rovnováhy, ktorý už začínal peniť. Baz záujmu som sa opäť začítala do časopisu a čakala, kým vybuchne.

„Neviem, čo si o sebe myslíš, ale začínaš mi poriadne liezť na nervy!“ „Tak odíď.“ Kontrast medzi jeho zúrivosťou a mojim pokojom bol neprehliadnuteľný. A očividne ho provokoval ešte viac. „Čo keby si láskavo vypadla ty?!“ „Mám tu prácu,“ odpovedala som mu nezaujato a v duchu som sa usmievala pri pohľade na to, ako ho to ešte viac rozzúrilo. 

„Čítaš si časopis!“ 

„Tak asi čakám. To si až taký sprostý?“ 

„Ja nie som sprostý! Čo si to dovoľuješ?!“ 

„Ja? Ja som tu pokojne sedela, kým si ma nezačal otravovať.“ 

„Takže ja ťa otravujem?! No to je milé, myslel som, že to ty si ma skopla na zem!“ 

„Možno, keby si sa pozeral pod nohy, videl by si, čo pod nimi máš! A ani by ti nenapršalo do toho krivého nosa!“ 

„Mať tvoj nos neozývam sa!“ 

„Ideme sa baviť o tom, kto ako vyzerá? Fajn, nemám problém! Napríklad tie vlasy, ktoré nevideli šampón ani hrebeň už poriadne dlho, alebo...“ 

„Ty sa ozývaš?! Tak sa pochváľ, no schválne., kedy si si naposledy umývala vlasy?!“ 

„Dnes ráno! Ty kedy? Pred pol rokom?!“ 

„Dnes ráno?! No krásne! A čím prosím ťa, vodou z kaluže?!“ 

„Šampónom! Niečo, o čom človek ako ty nikdy nepočul! No ja si to môžem dovoliť!“ 

„Óóóó, slečna je milionárka a teraz asi očakáva, že sa všeetci z toho...“ 

„Slečna len nie je bezdomovkyňa, čo sa o chalanovi, ktorý ju otravuje povedať nedá!“ 

„Ja ťa otravujem? Tak to ma mrzí, chúďatko!“ 

„Konečne si si to uvedomil!“ 

„A čo keby si si uvedomila, že ty otravuješ mňa?!“ 

„Lenže ja ťa neotravujem!“ 

„Ale nevrav! A kto sa mi doteraz smial pre moje vlasy?!“ 

„Ako tak na ne pozerám, každý, kto ťa kedy stretol!“ 

„Hovovrí slečna dokonalá?!“ 

„Hovorí slečna dokonalá!“

 „A že komu tu prší do nosa!“ 

„Čo keby si radšej vypadol a neotravoval ma?!“ 

„A keby si láskavo vypadla ty?!“ 

„Máš problémy s pamäťou?! Vravela som ti, že som tu kvôli práci!“ 

„Ty máš nejakú prácu a ešte ťa nevyhodili?!“ 

„Predstav si! Sú ľudia, ktorí dokážu aj pracovať!“ 

„A ty k nim rozhodne nepatríš!“ 

„Aký si zrazu múdry!“ 

„Zrazu?! Ja som bol múdry vždy!“ 

„Mala som príležitosť všimnúť si za posledných pár minút!“ 

„Keď som ťa údajne otravoval?!“ 

„Vieš, kam si to údajne môžeš strčiť?!“ 

„Ale, nejak sa nám rozbiehaš!“ 

„Ja som ešte ani nezačala!“ 

„Mám sa báť?!“ 

„Prosím ťa, na čo sa pýtaš?! Vidím na tebe, že sa už dlho bojíš!“ 

„Hádam len nie teba, krpec!“ 

„Priznávaš, že jediné, v čom ma prekonávaš, je výška?! Konečne!“ 

„Ani náhodou, väčšiu kravinu som ešte nepočul! Len ti dávam dobrú radu! Byť tebou, nezačínam si do ľudí, ktorí su od teba stokrát silnejší!“ 

„Keď takých uvidím, využijem tvoju radu! Ale momentálne tu nikto taký nie je!“ 

„Chceš si to overiť?!“ 

„Nie, nechcem ti ublížiť, ale ak ma budeš provokovať ďalej, asi budem musieť!“ 

„To by som si pozrel!“ 

„Nepozrel, môžeš mi veriť, že by si sa nedokázal ani pozerať!“ 

„Aká si je istá!“ 

„Možno má prečo!“ 

„Pochybujem!“ 

„Uvedomuješ si, že si každým slovom bližšie k vážnemu zraneniu?!“ 

„To určite! Nie som taký nemožný, ako ty! Dokážem rozprávať a nezadusiť sa pri tom!“ 

„Problémy so zrakom?! Máš pocit, že ja nedokážem rozprávať?!“ 

„Zhodou okolností som ešte nemal príležitosť vidieť to, ale som si istý, že čoskoro budem toho svedkom!“ „Vidím, že vkládaš do mojej trpezlivosti veľkú dôveru! Na tvojom mieste by som to nerobila!“ 

„Skôr dôverujem svojej schopnosti ubrániť sa, aj keď začínaš pôsobiť nebezpečne! Viac pre seba, ako pre mňa, ale aj tak!“ 

„Idiot!“ 

„Došli ti slová?!“ 

„Len ich nechcem plitvať na chudáka, ako ty!“ 

„Zopakuj to.“ 

„Chudák! Ktorý má problémy s pamäťou!“ 

„Jediný, kto tú ma problém, si ty!“ 

„A vieš, čo je môj problém?! TY!“ 

„Tak to sa ospravedlňujem!“ 

„Konečne!“ 

„Šťastná?!“ 

„Maximálne!“ 

„Chudera!“ 

„Debil!“ 

„Vypadni!“ 

„Ty vypadni!“ 

„Zayn?“ ozval sa hlas na opačnej strane chodby. Neuveriteľne mi pripomínal môjho bratranca Liama. „Zoe?“ fajn, to bol Liam. Zakývala som mu, ako sa ku nám blížil a usmiala sa naňho. Až vtedy som si uvedomila, čo to vlastne kričal. Na koho to kričal. Práve vo chvíli, keď to pochopil aj môj milý spoločník. Pozerali sme sa na seba s vypúlenými očami, kým Liam kráčal ku nám.