Point in time 1

„Chudera!“ „Debil!“ „Vypadni!“ „Ty vypadni!“ „Zayn?“ ozval sa hlas na opačnej strane chodby. Neuveriteľne mi pripomínal môjho bratranca Liama. „Zoe?“ fajn, to bol Liam. Zakývala som mu, ako sa ku nám blížil a usmiala sa naňho. Až vtedy som si uvedomila, čo to vlastne kričal. Na koho to kričal. Práve vo chvíli, keď to pochopil aj môj milý spoločník. Pozerali sme sa na seba s vypúlenými očami, kým Liam kráčal ku nám.

********************************

„Toto je tá tvoja sesternica?“ spýtal sa ho Zayn šokovane a Liam hrdo prikývol. Chcela som mu venovať nejakú ušipačnú poznámočku, no zostala som bez slov, keď ma chytil okolo pliec a s úsmevom povedal Liamovi: „Už sme sa stihli zoznámiť. Je zlatá, kde si ju doteraz skrýval?“ Venovala som mu nechápavý pohľad a chcela hneď namietať a zisťovať, o čo sa pokúša, keď ma drgol a s prosebným výrazom v očiach pokrútil hlavou. Ukázal na Liama, ktorý práve zháňal ostatných chalanov, aby ma s nimi zoznámil a znova pokrútil hlavou. Mykla som plecami a čudovala sa, ako si takto môžem rozumieť s človekom, ktorého tak veľmi neznášam. Hoci mi to bolo proti srsti, kvôli Liamovi sa budem tváriť, akí sme veľkí kamaráti. Aspoň zatiaľ. Potom mi to pekne krásne tuto fešáčik vysvetlí a ak nebude mať dobrý dôvod, divadielko končí.

„Zoe, toto sú Harry, Niall a Louis,“ predstavil mi Liam troch kamarátov, ktorí sa poslušne nastúpili do rady a venovali dokonalo umelé priateľské úsmevy. S rovnako falošným úsmevom som potriasla ruku každému z nich. „Hádam tu nebudeme stáť na chodbe,“ ozval sa po chvíľke trapneho ticha Liam, ktorý, ako sa zdá, bol jediný znepokojený našou nespoluprácou. Všetci sme ho teda poslušne nasledovali, kráčali sme bez slova za sebou a v miestnosti, kam nás zaviedol si po poradí posadali na gauč. Trapne ticho pokračovalo.

Po niekoľkých minútach, počas ktorých Liam niekoľkokrát otvoril ústa, no nikdy nevytvoril vetu na začatie rozhovoru som sa postavila. „Veľmi ma tešilo, rada som si s vami pokecala, ale už asi pôjdem pohľadať vášho manažéra. Kde ho nájdem?“ opýtala som sa ich s iróniu v hlase a znudeným výrazom. Nezdalo sa, že by bol niektorý z nich ochotný zdvihnúť svoj slávny zadok zo stoličky a ukázať mi cestu. „Zayn? Budeš taký milý?“ spýtala som sa sladko, no viem, že mu neunikol pohľad mojich očí, ktorý ostatní prehliadli, len jemu nedovolil zostať sedieť. Mala som vplyv. Vedela som to. Dokázala som ľudí donútiť robiť, čo som chcela. Bolo to zvláštne, nemala som im čo ponúknuť, aby ma slepo sledovali ani nič, čo by ich desilo. Len akúsi záhadnú silu, ktorá sa nedala pomenovať, no vďaka nej som vždy dostala, čo som chcela. Zdvihnutím obočia som prinútila Zayna zmeniť lenivý krok na rýchlejší a ísť za mnou. Nedokázal nespolupracovať. Mala som ho vo svojej moci. A žiadne svedomie alebo podobný nezmysel mi nebránili robiť si s ním, čo chcem. Nič také som nepoznala. Chcem niečo – dostanem to. Nie som človek, ktorý berie ohľady na ostatných. Keď ja nepôjdem za tým, čo chcem, dostane to niekto iný. Nezostane to len tak kdesi pohodené, niekto to vždy dostane. Tak prečo by som to nemohla byť ja? Prečo by som sa mala starať o niekoho iného? Keby to malo nejaký význam, možno by som o tom uvažovala. Lenže nemá. Keď ho nevyužijem ja, urobí to niekto iný. A keď môže niekto iný, môžem aj ja.

 „Pohni si,“ prísne som povedala Zaynovi, ktorý ma s poslušnosťou psíka nasledoval. Dovolila som si nechať kútiky úst vystúpiť vyššie pri myšlienke naňho, uvedomujúc si, že kráča za mojim chrbtom a nemôže to vidieť. „Máš čo vysvetľovať,“ povedala som akoby do vetra, no on určite moje slová zachytí. Chodba, po ktorej sme kráčali sa zatáčala vľavo. V momente, keď sme tento roh prešli a boli sme mimo dohľadu ostatných chalanov som sa zvrtla na päte a neskoro reágujúcemu Zaynovi som zostala stáť milimetre od tváre. Hoci pozeral prekvapene, necúvol. Ani ja nie. „Čo to malo znamenať?“ spýtala som sa chladne, dala som si záležať, aby moja tvár ani hlas neodrážali jediný náznak emócie. „Ja...ja...“ začal koktavo a ja som vedela, že sa pomaly stáva opäť sám sebou a môj vplyv mizne. Dokonalé načasovanie. Čakala som, neodtŕhajúc pohľad od jeho tváre, kým odpovie. Keď otvoril ústa, znova to bol on. Jeho oči ma prebodávali, jeho jazyk dodával poznámkam štiplavosť a každé gesto, každý pohyb mi vraveli, ako veľmi mu vadím. „Neviem, čo si zač, no je jasné, že Liamovi na tebe záleží,“ povedal mi hlasom, ktorý začínal znieť strašidelne a cez tú krátku vzdialenosť medzi nami sa jeho neodtŕhali od mojich, cítila som jeho vôňu, jeho dych na svojej pokožke a videla každý detail jeho tváre. Hoci to bola pravda, nikdy by som nepriznala, ako mi jeho blízkosť prekážala. Nemohla som cúvnuť dozadu, aj keď som veľmi chcela. Nie pred ním. „Nechápem, prečo je preňho nejaká rozmaznaná princeznička taká dôležitá, no nedovolím, aby ho zničila. Napochoduješ si sem len tak a na každom kroku robíš problémy. Neviem, o čo sa snažíš, no nedovolím ti v tom pokračovať. Nedovolím ti ublížiť Liamovi.“ „Ublížiť Liamovi?“ spýtala som sa ho s výsmešným hlasom, nechápajúc ten nezmysel, no dávajúc mu najavo, že sa zbláznil. „Nemám čas hádať sa s tebou! Ty si Liama nevidela v posledných dňoch. Rozišiel sa s Danielle. Vzalo ho to, s nikým sa nerozprával, nejedol, nevychádzal z izby, ignoroval okolie. A zrazu si sa ozvala ty. Nevieš si predstaviť tú zmenu. Usmieval sa. Rozprával. Tešil sa na teba, že ťa uvidí, že budeš s ním, že tu budeš na dlho. A ty si napochoduješ ako namyslená slečinka, ktorej sme všetci ukradnutí! Na najlepšej ceste Liama znova úplne zničiť. Ani si neuvedomuješ, ako mu ublížiš. On sa teší, že tu budeš s ním, že sa všetci zoznámime a spolu budeme cestovať, baviť sa. Nemáš tušenia, aké je to preňho dôležité a čo vlastne robíš. Je mi jedno, čo si o mne myslíš, no nedovolím ti ublížiť znova Liamovi. Neurobíš to, o to sa postarám. Je len na tebe, či budeš spolupracovať alebo to urobím bez teba. No prvá možnosť by bola lepšia. Pre všetkých.“

„Chceš odo mňa, aby som sa tvárila, ako veľmi ťa mám rada?“ spýtala som sa pochybovačne a jedinou odpoveďou mi bolo krátke prikývnutie. „Naozaj si myslíš, že nám to divadielko uverí? Že to neodhalí?“ spýtala som sa ho výsmešne každým slovom mu zvýrazňujúc jeho naivitu a to, že ho považujem za hlupáka. „Možno, keby si nebola to, čo si, nemuseli by sme sa na žiadnych priateľov hrať. No kedže človek ako ty priateľov mať nedokáže, musí sa aspoň tváriť, že ich má.“ „Fajn. Priatelia. Kvôli Liamovi. Nič iné za tým nehľadaj,“ povedala som mu chladne, akoby sme práve spečatili nejakú zmluvu. Bez varovania sa ku mne naklonil ešte bližšie. Nedokázala som sa odtiahnuť, aj keď som veľmi chcela. Čo bolo len dobré. Nemôžem cúvnuť, moja hrdosť mi to nedovolí. Cítila som, ako mi srdce zrýchlene bilo a na koži mi naskákali zimomriavky. Chrbtom ruky mi jemne prešiel po líci a chytil ma za bradu, kým pery presunul k môjmu uchu. Nedýchala som. „Dúfam, že si dobrá herečka,“ zašepkal nebezpečne, obrátil mi tvár za bradu od seba a odišiel.  

Až keď som sa uistila, že je naozaj preč, dovolila som si vydýchnuť. Trasúc sa som si si sadla do najbližšieho kresla, nohy pritiahla k sebe a obímajúc si kolená dovolila pocitom, ktoré ma zvnútra zožierali vyplávať na povrch. Po tele sa mi šírili zimomriavky. Rozhovor so Zaynom sa mi znova a znova premietal v hlave. Stále som mala pocit, akoby stál hneď pri mne. Tak blízko, že pri každom nádychu sa nám takmer dotýkali dvíhajúce hrude. Každé jeho slovo som počula, no aj cítila. Jeho horúci dych som ma šteklil na pokožke a vytváral vo mne nepríjemný pocit. Jeho slová, každé s podtónom preukazujúcim jeho nenávisť voči mne. Tmavé oči, nenávistne ma prebodávajúce, neustále pozerajúce do mojich bez prerušenia. Dávajúce mi najavo, aká som úbohá, ako mnou opovrhuje. Nikdy som taký pocit nezažila, ako keď stál pri mne, cítila som teplo jeho tela, ani jeden z nás sa od toho druhého nepohol, no bolo z nás cítiť tú nenávisť. Nechápala som, prečo sa ma to dotklo. Prečo mi prekáža, že mnou opovrhuje nejaký chudák. Prečo ma tak rozhádzala jeho blízkosť a prítomnosť. Odmietla som tie pocity. Už sa nesmú zopakovať. Trasúc sa na celom tele som vstala a s hlbokým nádychom zaklopala na dvere s menovkou Paul Higgins.

Milujem pocit, keď mám napísané niečo dopredu. Kto píše možno pozná. Chýbajú mi časy, keď som bola dopredu aj desať častí, ale teraz sa to už nedá, viem, že sa to nezopakuje. Čo sa týka Worth it, neviem, či to bude vôbec pokračovať, netuším ako. Pôvodný nápad sa mi nepáči, nový nie je. Takže sa rozbieha Point in time. Dúfam, že sa bude páčiť.

Kikuš