The Huntresses 45

Som rada, že si poslednú časť prečítalo toľko ľudí (sarcasm) tak dúfam, že aspoň táto sa bude trochu páčiť, aj keď je len taká... nijaká. Ale tak každý deň nemôže byť ako z akčného filmu (aspoň ešte chvíľu nie)

Love you all :*

Sierra

S úsmevom na perách som odložila telefón a spokojne si povzdychla. Aké to bolo ľahké! Nikdy by som to nečakala. Môj život sa pomaly, ale isto začal vracať do svojich starých kolají. Všetko už bolo ako v období pred chalanmi. Opäť som sa vrátila do spoločnosti, z ktorej som kedysi odchádzala, v ktorej som prežila celý svoj život. Vlastne, čo som čakala?

Títo ľudia sa riadia len svojimi vlastnými pravidlami, sami sa nazývajú vyššou vrstvou a ak im na niečom záleží, tak je to etiketa. A rozhodne si podla nej nemôžu dovoliť odmietnuť človeka s mojim postavením a najmä s mojim priezviskom. Všetci si určite uvedomujú, čo za škandál by si vyrobili, keby ma zo spoločnosti vylúčili. Vzhladom na to, že som podľa ich pravidiel dokonalo čistá a žiadne ich povýšenecké pravidlá som neporušila, žiaden pochopiteľný dôvod na to nemajú. A ja rozhodne nemám v pláne vyrobiť si škandál, na tie vždy bola Clarisse, no rovnako rýchlo, ako škandalóznu situáciu vyrobila ju aj celú vyžehlila. A teraz ma čaká už o dva dni večierok, konečne zmena prostredia, ľudí a úplne všetkého. Iné rozhovory, iné problémy, iné klebety, nie je nič, čo by mi pripomínalo chalanov alebo nebodaj na nich prenieslo rozhovor. S úsmevom som si vložila peňaženku do kabelky, pridala som telefón a kľúče, kozmetickú taštičku pre každý prípad a vyrazila na nákupy.

„Rebecca, drahá!“ zvítala som sa pred jednym z najdrahších módnych salónoch s priateľkou, ktorej sa takisto tento večierok týkal, takisto bola považovaná za vysoko postavenú osobu, ktorej v žilách kolovala kvapka modrej krvi. Pobozkali sme sa na líca, ako je to zvykom a navzájom si pochválili oblečenie či šperk. V nezáveznom a nepodstatnom rozhovore sme vstúpili dnu, kde miestnosťou bolo počuť jemnú klavírnu skladbu a vzduch bol plný nevtieravej, no iste drahej kvetinovej vôňe. Majiteľka obchodu si bola okamžite vedomá, kto si prišiel vybrať z jej šiat a venovala nám celú svoju pozornosť, ospevujúc každý detail akýchkoľvek šiat, na ktoré sme pozreli, ochotná spraviť pre našu spokojnosť čokoľvek. Rebecca, hoci bola zvyknutá na takéto správanie z každej strany si to užívala, zatiaľ čo ja som ju brala úplne ľahostajne. Prehrabávala som sa množstvom šiat, pričom predavačka stále vychvalovala môj vkus a aj s Rebeccou nás ponúkla šampanským. Napokon som si vybrala niekoľko šiat na vyskúšanie, hoci žiadne nespĺňali úplne moje predstavy. No úprimne, šaty, ktoré by moje predstavy spĺňali by na večierku považovali rozhodne za nevhodné. Predavačka mi príliš ochotne zapla drobný, takmer neviditeľný zips na chrbte, neustále sa pýtajúc, či mi to nie je príliš tesno. Na jej názor som sa spoľahnúť nemohla, keďže mi stále prízvukovala, ako krásne vyzerám a bolo jej úplne jedno, čo mám na sebe, preto som vyšla za Rebeccou, ktorá okom kritika videla každý nedostatok. Elegantne som sa pred ňou zatočila, pričom som nie veľmi príjemne zistila, že sukňa je ťahšia, než som čakala. Ona si ma prezrela, každý jeden detail, každý milimeter látky aj toho, čo nezakrývala a pery stisla do tenkej čiarky.

„Tie šaty by som si rozhodne nebrala. Vyzerajú na tebe dobre a všetko, ale všimni si tú lajdácku robotu! Tie nitky naboku, ako sú zošité by nemali byť vidno! A tie kamienky, len si ich bližšie prezri, niektoré sú našité nakrivo!“ skonštatovala znechutene, dokonca pôsobila urazená už len tým, že nám také niečo vôbec ponúkli. Aj keď som si nič z toho doteraz neuvedomila, musela som uznať, že má pravdu, prezrela som si šaty znova a všetky ich chyby som videla, hoci boli naozaj maličké a pochybujem, že by si ich iní všimli. Povzdychla som si, no šaty okamžite zavrhla. Keď neboli dosť dobré pre Rebeccu, neboli dobré ani pre mňa.

„Ver mi, zlatko, ty máš na viac,“ zaštebotala, akoby to neboli len šaty a ukázala mi jedny ďalšie.

„Tieto si chcem vziať ja. Len, aby si vedela,“ povedala prísne, aby ma ani nenapadlo uvažovať nad nimi a odkráčala si ich vyskúšať. Musela som sa ušknúť. Krémová s ružovou, naozaj si myslí, že by som jej ich chcela uchmatnúť? Povzdychla som si a pokúsila sa nájsť niečo iné pre seba, no netušila som, kde vôbec začať. Netušila som, ako chcem, aby vyzerali, akú farbu by mali mať. Nechcela som tmavé farby. Nejde to veľmi dokopy s mojimi tmavými vlasmi, nechcem vyzerať ako na pohreb. Nechcem žiadne jasné farby, nemám päť rokov. Červená farba je akoby zakázaná. Nikto sa neodváži obliecť si červenú, etiketa káže elegantné šaty a červená je vždy len sexy. A čo sa týka svetlých farieb, nech mi niekto povie o jedenej, ktorej by som chcela mať šaty. Povzdychla som si presvedčená, že si nikdy nič nenájdem.

„Možno by ste chceli skúsiť tieto, slečna?“ oslovila ma majiteľka, ktorá bola už asi tri sekundy ticho a rozhodne to nemohla zniesť dlhšie. Prevrátila som oči, no pozrela sa, čo mi predstavuje za zázrak. Vážne som nič neočakávala a o to prekvapenejšia som bola. Jednoduché šaty bez ramienok, čierny korzet posiaty kamienkami, navrchu čisto čiernymi, no stále častejšie sa medzi ne miešali krémové, až plynule prešli do krémovej sukne.

„Skúsim si ich,“ povedala som bez nadšenia, vedomá si toho, že by len zvýšilo jej otravnosť a obskakovanie. Tak opatrne, že som myslela, že zaspím, kým skončí, mi ich prevliekla cez hlavu, narovnala každučký kúsoček sukne, až sa pustila do šnurovačky na chrbte, kde som jej každú sekundu musela zopakovať, nech to zatiahne silnejšie, tak veľmi sa bála, aby ma to trošičku netlačilo. Či mi tie šaty spadnú jej bolo zrejme jedno. Keď konečne aj druhýkrát narovnala sukne (uvažovala som pri tom pobavene, či sa bude za mnou plaziť a naprávať mi ich, aj keď budem kráčať), prešla som k obrovskému zrkadlu a zo všetkých strán si v ňom prezerala svoj obraz.

„Neviem, zlatko,“ ozvala sa za mnou Rebecca, kritický pohľad na tvári, no nie taký, ako predtým, „sú tie šaty vhodné? Predsa len, bez ramienok, len také...“

„Dám si na ne pelerínu,“ uistila som ju, hoci som to vôbec nemala v pláne, rovnako ako tie šaty neboli ani najmenej nevhodné. Rebecca jednoducho žiarlila. Toto nebolo pre mňa nič nové, nič, čo by som nerozoznala a neignorovala. Rebecca bola taká ako všetci z vyššej vrstvy. Na človeka sladkí, milí a priateľskí, no ak mal človek niečo lepšie ako oni, ak vyzeral lepšie, najmilšie, ako sa len dalo sa pokúšali zmeniť to. Rebecca bola v spoločnosti dlho. Bola tam, aj keď som tam kedysi patrila aj ja. Kým som bola menej zaujímavá ako ona, mala ma rada, aj napriek tomu, že bola odo mňa o dva roky staršia. Keď som však aj ja mala šestnásť a niektoré z pohľadov, ktoré sa zvykli upierať na ňu prešli na mňa, za svojou sladkou tvárou ma začala nenávidieť. Nič som si z toho nerobila a nikdy ani nebudem, takto to v spoločnosti fungovalo a vždy aj bude.

Obe sme zaplatili za šaty, ktoré sme si aj s topánkami dali doviesť domov a nechali sa odviesť ku kozmetičke, ktorá nebola o nič lepšia ako iné aj napriek tomu, že si nechala zaplatiť viac než desať násobok, no keby ste skúsili v spoločnosti povedať, že ste za pleťovú masku zaplatili menej ako sto libier, asi by na vás pozerali ako na chuderu, čo si nič nemôže dovoliť. Spokojne sme si teda s maskami na tvári popíjali chladené drinky a viedli absolútne nepodstatné rozhovory, klebetiac o každom, kto mal pred menom titul sir. Spokojne som sa usmiala. Toto je spoločnosť, odkiaľ som prišla a kam patrím, žiadne vysedávanie pred telkou s piatimi otravnými chalanmi.

Dúfam, že aspoň vy máte pekný piatkový večer, nie ako ja, čo som sama doma a balím sa... ale tak zajtra, Dolný Kubín, náhodou niekoho na súťaži nestretnem? Teším sa strašne, s babulami mojimi, v najväčšej zostave yet :3 Návrat v noci, celý deň tam... wooohooo :)

A ešte sorry za takúto časť  o ničom, jej zmysel bol len poukázať na Sierrin nový život :) A nejak sa to už rozpísalo samo, ale ono sa to zasa dá celé do pohybu :)