The Huntresses 52

Sierra

„Neverím, že ste ich poslúchli,“ poznamenal John.

Sucho som sa zasmiala. 

„A čo som mala robiť? Čo sme mali robiť? Vedeli o nás všetko, vedeli, kto sme a preto nás nenávideli. To nie je niečo, čo ľahko zmeníš. Och, a ešte sme boli v podstate zodpovedné za smrť ich kamaráta. Myslím, že ak by sme neodišli, pravdepodobne by nás vyhodili zatvoreným oknom. Amber to znášala ťažko. Pre mňa to nebolo prvýkrát. Vlastne, takmer všetci z nich mi boli ukradnutí, možno na jednom mi záležalo, no vedela som, že jemu na mne nie. Urobila som veľa zlých vecí a po tomto už v podstate šanca, že mi niekedy odpustí neexistovala. Jednoducho som sa stiahla, odmietla som sa trápiť s dávno prehraným bojom. S Clarisse sme pokračovali v tom, čo sme robili aj dovtedy a ja som sa takmer okamžite stala opäť jej spoločníčkou. Amber nejaký záujem o to nemala, vždy mala pocit, ktorý sa teraz len zosilnil, že sme jej tým v podstate zničili život. Znova sme sa s ňou nestretávali, no ako neskôr vysvitlo, niektorí z chalanov áno. Vlastne, zrejme len jeden. Nie každý dokáže odpustiť a tí, ktorí očakávali najviac sú najviac sklamaní. Práca s Clarisse sa pre mňa stala všetkým. Vedela som, že aj pre ňu to bolo vždy najdôležitejšie, bol to jej život, no nemyslím, že niekedy na tom bola tak, ako ja. Dokonca až tak, že raz mi ona, brutálna, krutá Clarisse, ktorá nepoznala hraníc vyčítala, že to preháňam. A pritom to vôbec nebolo také zlé. Koniec koncov, dostali sme, čo sme chceli...

*****

Posadila som sa do kresla v jednej zo skrytých pracovní a všetci si sadli tiež.

„Prečo som tu?“ spýtala som sa otrávene, keďže mi celé stretnutie pripadalo zbytočné. Keby bolo niečo dôležité, zavolala by som všetkých ja.

„Ide o to... ehm,“ ozval sa chlapík sediaci napravo odo mňa, na ktorom mi záležalo príliš málo na to, aby som vedela jeho meno, „veci sa majú tak, že naši dodávatelia zvýšili ceny...“

„To nie je môj problém,“ prebodla som ho pohľadom, „nechápem, prečo tu strácam čas. Tak zarobíš menej, naozaj ma to netrápi.“

„No, vlastne, keďže nám zvýšili cenu, musím ju zvýšiť aj ja...“

„A ty si myslíš, že ti za tovar zaplatím viac?“ zasmiala som sa, „kto je jeho zástupca?“ spýtala som sa ostatných, na všetkých sa prísne pozrela, až napokon chalan sediaci napravo od neho vstal.

„Ja som jeho zástupca. Mark Way...“

„Netrápi ma tvoje meno. Mám na teba dôležitejšiu otázku. Keby on pre nejaký závažný dôvod opustil svoju funkciu, prebral by si ju ty, predpokladám?“

„Á-áno.“

„Výborne. A v prípade, hovorím čisto hypoteticky, že by sa niečo také stalo, takisto by si považoval za vhodné zvýšiť mi cenu tovaru?“

„Myslím, že by to nezáležalo len odo mňa a určite by to nebolo takto narýchlo...“ odpovedal presvedčene, no neurčito, musel postrehnúť, že v otázke sa skrýva vyhrážka.

„Lenže teraz nemáš čas a závisí to len od teba,“ uškrnula som sa a spoza opasku vytiahla zbraň, s ktorou som sa hrala v rukách. Všetci sa okamžite pohli po svoje zbrane, no keď som ich oslovila, znehybneli.

„Bolo by lepšie, ak by ste zbrane nechali na mieste. Neplánujem vás tu vyvraždiť všetkých ani nič podobné. No v prípade, že by túto požiadavku niekto nerešpektoval, vzhľadom na bezpečnosť nás všetkých bude musieť ochranka s povolením strieľať zakročiť. Iste chápete, že je to len bezpečnostné opatrenie,“ povedala som sladko, zatiaľ čo ôsmi chlapi dvojmetrovej výšky so zbraňou v ruke pristúpili o krok bližšie ku stolu.

„Takže, povedzme, že máš desať sekúnd na to, aby si sa rozhodol. Zachováš tú istú sumu pre mňa? Stačí povedať a ja z teba spravím veľmi rýchlo šéfa vášho podniku,“ povedala som so smiechom a akoby mimochodom súčastnému šéfovi priložila k hlave pištoľ.

„Tick-tock... čas plinie... stále nič? Ako myslíš,“ usmiala som sa a on si vydýchol, presvedčený, že svojmu šéfovi práve zachránil život, „kto je ďalší? Kto by dostal celý podnik na starosti, ak by obidvaja náhodou tragicky zahynuli?“ spýtala som sa veselo a jeho úsmev sa stratil. Chlapík z opačnej strany stola sa ozval.

„Pravdepodobne ja.“

„Výborne. Máš na cenu iný názor?“ spýtala som sa s úsmevom.

„Zachováme vám cenu,“ prisľúbil, plne si vedomý toho, čo by ho stál nesúhlas.

„Dobre. Veľmi dobre,“ sladko som sa naňho usmiala.

„Jamie,“ otočila som sa na ochrankára, ktorý stál najbližšie za mnou, „vezmi si so sebou ďalších troch ľudí a zbavte sa týchto dvoch,“ ukázala som na šéfa a jeho zástupcu, „už nebudú potrební. A čo sa týka vás, páni, ďakujem, že ste prišli. Som si istá, že s novým vedením bude vaša firma prosperovať a čakám skoré dodávky tovaru. Zbohom.“

*****

John na mňa šokovane pozeral.

„Vy ste ich...“

„Dala som ich zastreliť. Boli prekážky. Samozrejme, Clarisse mala na to iný názor. Nechápem, prečo. Sama by vystrielala celý Londýn, ak by z toho niečo mala, ale vraj obchodní partneri sa nezabíjajú. Kravina. Ako keby to bol nejaký rozdiel. Stáli v ceste, bolo sa ich treba zbaviť. Sami vedeli, do čoho sa púšťajú. Boli hlupáci a stálo ich to život. To nie je môj problém. Nemôžem ochraňovať všetkých idiotov pred ich vlastnou hlúposťou.

Všetko je to neskutočná irónia, celý náš život. Prirovnala by som to k chemickej rovnici, ale pochybujem, že by si ma pochopil. Zostanem teda pri tej irónií. Kým sa Clarisse neobjavila, Amber nemala nič a ja som bola dokonale šťastná. Po jej odchode má Amber všetko a ja som nič. Nemám nič. Mám neskutočne veľa peňazí, obdiv a rešpekt. Nič z toho za nič nestojí.“

„Nemyslíte, že je to možno váš osud? Váš trest za to, čo ste spravili? Zabili ste ľudí! Bez mihnutia oka, bez zaváhania a ľútosti! Tí ľudia mohli byť niekoho milovaní. A preto vám osud vzal vášho milovaného. Sama ste to povedali, za chyby sa platí.“

Histericky som sa rozosmiala.

„Pozeráš nejak veľa telenoviel! Kto hovoril o nejakom milovanom? Nedomýšlaj si.“

„Aj tak nemusíte skočiť, nemusíte si ublížiť. Stále máte šancu všetko zmeniť. Okrem toho, keď ste to vydržali do teraz, tri mesiace, prečo si len tak zrazu rozmyslieť, že to ďalej nestojí za to?“

„Tri mesiace boli limit. Aby som videla, či sa to oplatí. A som si istá, že sa neoplatí. Nemám tu čo robiť.“

 

„Vždy je čo robiť.“

„Áno. No takisto treba vedieť, kedy je čas odísť. A môj čas je tu.“

Postavila som sa, uvedomujúc si, že mi začínajú tŕpnuť nohy a precízne si napravila sukňu. Keď padala na zem tak, ako mala, zdvihla som pohľad a pozrela na Johna.

„Vstaň,“ povedala som rozkazovačným tónom, ktorý človeku nedovolili odmietnuť. Ťarbavo sa postavil a ja som sa usmiala. Pomedzi množstvo látok tvoriacich sukňu som sa dostala pod ňu až k podvezku, za ktorým bola zastrčená pištoľ. Pokojne som ju namierila na Johna, ktorý zostal na mňa šokovane pozerať. Uškrnula som sa naňho.

„Hádam si si nemyslel, že ťa nechám ísť,“ zasmiala som sa, „možno už o chvíľu budem mŕtva, no to neznamená, že sa nestarám, čo tu po mne zostane. Vážne si myslíš, že by som to urobila vlastným sestrám? Vieš toho príliš veľa. Ani neotváraj ústa. Nepotrebujem tvoje prázdne reči o tom, ako to nikomu nepovieš. Kto dohliadne na to, že to dodržíš, keď budem mŕtva? Nie som hlúpa. Pamätáš, čo som ti hovorila? Za svoje chyby každý zaplatí. Ty si ma presvedčil, že ti to mám všetko porozprávať. To bola tvoja osudová chyba. Stála ťa život. Zbohom, John. Tešilo ma.“

Okamžite som stlačila kohútik, aby som nemusela počúvať zbytočné reči a John sa v kaluži krvi zrútil na zem. Uistila som sa, že som zasiahla správne miesto, hoci som o tom ani najmenej nepochybovala. Už keď som ho prehľadala predtým, hľadajúc odpočúvacie zariadenia, cítila som, že pod košeľou nemal nič, žiadna nepriestrelná vesta ani podobné hovadiny. S istotou som vedela, že bol mŕtvy. Zbraň som si znova zaistila pod podvezkom a nahla sa ponad zábradlie. This is it. Ten moment. Vdýchla som čerstvý vzduch a usmiala sa. Krásny deň. Perfect day to die. Vyzula som si lodičky, ktoré som mala pod šatami a prešla na opačnú stranu balkónu, kde som ich hodila do diaľky. Znova som sa postavila pred zábradlie na mieste, kde som chcela skočiť a vyliezla naň, bosé nohy sa mi jemne lepili na celkom širokú železnú konštrukciu a ja som sa mohla poslednýkrát rozhliadnuť na dokonalý výhľad do dialky. Teplý vietor mi rozvieval vlasy aj šaty. Opatrne som sa otočila, pozerala som na sklené dvere, ktorými som sem prišla, mesto, prázdno a dokonalý výhľad za mnou. Ešte jeden nádych, kým som sa zaklonila a už ma od zeme nedelilo nič, len nekonečná prázdnota.

„Zbohom... odpusť mi... idem za tebou...“ zašepkala som do vetra, kým som pevne zatvorila oči a čakala, kým bolesť skončí.