The Huntresses 5o

Vidíte to číslo v nadpise? :O Nechápem... Nevadí, hlavne, že enjoy :*

Sierra

Pomaly som končila s flašou whiskey, ktorú som sčasti pila, sčasti vylievala z balkóna, pre ten krásny pohľad, keď padala do hĺbky. O chvíľu pôjdem za tebou, láska.

„Dáš si?“ ukázala som fľašu chlapíkovi, ktorý sa predstavil pred chvíľou ako nejaký psychiater John, priezvisko som odignorovala. Vlastne, celého som ho odignorovala, až teraz po asi štvrť hodine som vôbec dala najavo, že som ho zaregistrovala. Akoby bolo možné prehliadnuť ho! Stále len dookola omieľa, že toto nie je riešenie, že sa dá všetko vyriešiť, všetko sa napraví. Prosím. Nech to napraví, keď je taký múdry. Nech ho oživí a ja bez slova zídem z tejto budovi.

„Vzdaj to so mnou, John,“ povedala som mu a videla som, ako ho prekvapilo oslovenie. Ja ho môžem volať ako chcem, povýšenecky som si pomyslela.

„Čo keby si mi povedala, čo sa stalo?“ navrhol priateľsky a pristúpil bližšie.

„Zostaň, kde si,“ zasyčala som naňho a znova bola na chvíľu ticho.

„Čo keby ste mi povedali, čo sa vám stalo, slečna?“ povedala som do ticha po chvíli a on na mňa prekvapene pozrel.

„Opravujem ťa,“ vysvetlila som mu pohŕdavo, „nikdy nie je neskoro naučiť sa slušne správať. A naozaj si nepamätám, že by som ti dovolila tykať mi.“

„Ty si mi zač...“ zasekol sa uprostred vety, keď som naňho škaredo pozrela, „vy ste mi začali tykať, slečna.“

„Vážne?“ zatiahla som ironicky, „tak dovoľ, aby som ti pripomenula, že som rozhodne oveľa vplyvnejší a spoločensky vyššie postavený človek ako ty. A ak k tomu ešte pridáme situáciu, v ktorej sa momentálne nachádzame, v podstate nemáš inú možnosť, len mi robiť po vôli. Čo mi pripomína, neskočil by si mi zobrať kávu? Karamelové latté, s veľkým množstvom karamelu? Podľa výrazu tvojej tváre usudzujem, že nie. Fajn, môžeme tu sedieť smädní. Ja mám čas. Nikam sa neponáhľam. Čo ty?“

Prevrátila som očami, keď znova začal s tým, že to nie je riešenie a mám mu povedať, čo sa stalo.

„Vieš, keď tak veľmi chceš sedieť pri mne a užívať si moju spoločnosť, mohol by si poslať niekoho po kávu. Nie som hlúpa, viem, že práve teraz počúvajú náš rozhovor. Tak prečo si ho trochu nespríjemniť?“

„Nemôžte pred svojimi problémami utekať, slečna, ani ich odkladať. Je jasné, že sa potrebujete niekomu zveriť. Preto som tu.“

„Tak preto? Myslela som, že obdivuješ výhľad. Pekný, však? Alebo si sa len chcel zoznámiť. Ale ak myslíš, že sa chcem zveriť, doniesol si môj denníček? Taký ružový, som zámkom na boku a vpredu je nakreslená víla.“

„Toto je vážna vec.“

„Prepáč, zabudla som. Ak skočím, zrejme ti nezaplatia. A ty budeš musieť stále chodiť v takýchto hndrách.“

Povzdychol si. Ľudia to so mnou nemajú ľahké, možno to konečne pochopil.

„Nechcete to ani skúsiť? Porozprávať mi, čo vás k tomuto priviedlo? Krásne dievča ako vy, mladé, úspešné, môžte mať, čo chcete. Tak prečo to zahodiť? Prečo to všetko ukončiť?“

„Irónia osudu. Môžem mať všetko, ale nič z toho nechcem. Chcem len to, čo mať nemôžem,“ povedala som mu a z výrazu jeho tváre som vyčítala slabo ukrývanú radosť z mojej ochoty rozprávať, „pokoj od teba.“

Jeho úsmev sa rýchlo stratil. Vážne si myslel, že mu chcem niečo povedať? Aj keď to, čo som povedala, bola pravda. Jediné, čo chcem, sú dvaja ľudia. A ani jeden už so mnou v živote neprehovorí. A nech budem robiť čokoľvek, nezmením to. A tento magor tiež nie.

„Poviete mi aspoň vaše meno?“

„A čo ti to pomôže? Chceš uľahčiť prácu policajtom, ktorí nájdu moje telo?“

„Chcem sa s vami normálne porozprávať.“

„Chcieť je pekné...“

„Čo by vám to urobilo, keby ste mi vyšli v ústrety?“

„Stratila by som posledný deň svojho života rozhovorom s totálnym idiotom? Nemôžeš mi dať pokoj, nech si tie posledné chvíľky vychutnám?“

„Nemusia byť posledné...“

„Nie, ešte stále je šanca, že sa počas pádu dolu naučím lietať. Možno mi aj vyrastú krídla. Nebolo by to skvelé? Musela by som sa asi zastreliť.“

„A keby ste radšej uvažovali o tom, že by ste žili?“

„To som robila posledných osemnásť rokov. A čo z toho mám?“

„Naozaj sa za osemnásť rokov vášho života nenájde nič, čo by za to stálo? Čo by vám vyčarilo úsmev na tvári?“

„Nič, čo by som mohla alebo chcela naďalej.“

„Možno je čas skúsiť niečo nové. Keď niečo staré skončí, zvyčajne príde čosi nové.“

„Tak to skús ty. Skús žiť v tomto tele, s týmito spomienkami a byť šťastný. Dokáž to a budem ťa obdivovať. Pretože ja to nedokážem. A nevládzem už ďalej skúšať.“

„Vždy sa oplatí skúsiť znova.“

„To je síce pekné, no akurát, keď to takto povieš. V skutočnosti ten pocit nemáš.“

„Ako to môžte vedieť? Ste taká mladá, toľko ste toho neskúsili a máte pred sebou. Nemusí to byť koniec, možno len treba na ten nový začiatok ešte chvíľu počkať.“

„Čakala som dosť,“ povedala som a s tým sa od neho otočila. Tento rozhovor sa dostával ďalej, ako sa mi páčilo. A možno to, že sa celkovo niekam dostával, a že sa vôbec odohrával mi dosť vadilo. Aj keď to miestami bolo fajn.

„Vstaň!“ povedala som mu prísne a on na mňa nechápavo pozrel.

„Vstaň!“ zopakovala som s rovnakým tónom hlasu a on vstal, síce zo začiatku váhavo. Prešla som pomaly k nemu, pričom šaty viali za mnou a ja som si to aj v takejto situácií vychutnávala. Nechápavo na mňa pozeral, keď som mu pomaly rozopla bundu a vyzliekla mu ju. Mal pod ňou jednoduchú košelu, ktorú som mu rukami všade prehmatala a on ma stále nechápavo sledoval, no radšej nič nevravel. Prešla som mu všetky vrecká na nohaviciach a takisto ich prehmatala. Nakoniec som vzala zo zeme bundu, ktorú som si nechala na koniec a z vnútorného vrecka vytiahla malú kovovú krabičku. Nebolo mi treba dvakrát sa pozrieť, aby som vedela, že pomocou nej nás počúvajú. Určite sú to policajti a neviem kto ešte. Ďalší psychiatri možno? V každom prípade, s týmto počúvajú každé naše slovo. Z ďalšieho vrecka som vytiahla mobil a pozrela naň. Starý, no aj tak mu nemôžem veriť. Oba prístroje som chytila do ruky a skôr, než to pochopil sa zahnala a hodila ich do diaľky. Ani jeden nemal šancu prežiť ten pád.

„Hej! Môj mobil!“ pekvapene zakričal a ja som prevrátila oči.

„Niekto ti ho preplatí. Dostaneš na lepší. Poď sem. A nemáš nejakú fixku alebo čo?“

Prešiel ku mne a na moje veľké prekvapenie zo zadného vrecka vytiahol čiernu fixku. Keď som zdvihla obočie, pokrčil plecami. Nerozmýšľala som viac nad tým, rýchlo som chytila spodok jeho košele a vytiahla mu ju spod nohavíc. Každou sekundou bol jeho výraz šokovanejší. Otvorila som fixku a priložila mu ju na brucho, kam som niečo rýchlo načarbala. Prekvapene sa pozrel.

Clarisse, I owed this guy about 5oo£. Take care of it.

Love Sierra

„Takže, to by sme mali vybavené. Ukáž to mojej sestre a dostaneš peniaze za svoj mobil.“

„Ako keby som vedel, kto vaša sestra je.“

„Nepotrebuješ to vedieť. Stačí ti vedieť, kde je,“ povedala som mu výsmešne, vyhrnula rukáv a načarbala mu na ruku adresu.

„Teraz, keď nás už nikto nebude počuť, budeš počúvať ty. Pretože ti plánujem povedať všetko.“