The Huntresses 48

Sierra

Znova sme sa raz usadili v Clarissinej pracovni a ja som si vyložila nohy na stôl, ovievajúc sa pozvánkou na večierok, ktorá mi v ten deň ráno prišla a ktorú som takto chcela Clarisse stále udržiavať na očiach. Ona jednoducho penila. Nechápala, ako mohol jej plán nevýsť, ako sa mohol Arthur neobjaviť a všetko sa pokaziť.

„Pokoj, veď sa svet nekončí. Máme ešte viac než dosť príležitostí,“ uškrnula som sa na ňu, no ona v nálade na úsmev nebola. Znova som jej pozvánkou zamávala pred tvárou.

„Dokedy to chceš odmietať? Lepšia šanca, ako sa k nemu dostať už nebude! Môžme ísť priamo k nemu do domu. Ja mám pozvánku a viem, že ich majú aj vaši drahí chalani, ktorí vás rozhodne so sebou vezmú! Nemáš na výber. Viem, že nechceš byť na jeho území a dať mu tú výhodu, no tu si nevyberieš. Ber alebo nechaj tak.“

„V tom prípade druhá možnosť!“ zasyčala na mňa a ďalej sa nervózne prechádzala po miestnosti. Ja som si pokojne odpila z vína a Amber listovala časopis.

„Neviem, čo by na tom bolo zlé. Ja tam prídem ako ja. Aj tak ma každý očakáva. Amber príde pod menom Aria, jednoducho Harryho priateľka. A ty mi nehovor, že nemáš tiež falošné meno. Neverím, že si sa celý rok schovávala a existovala bez nejakého vodičáku alebo občianskeho,“ prísne som na ňu pozrela a ona sa otočila ku mne. Jemne sa uklonila, ľavú nohu založila na špičku za pravú a nadvihla si imaginárnu sukňu.

„Victoria Eccles, veľmi ma teší,“ povedala formálne, no počula som, ako sa pri priezvisku zasekla. Používala Joshuovo priezvisko? Vedel o tom? Alebo sa vydávali za manželov? Súrodencov?

„Predstav si to!“ pokračovala som rýchlo, kým mala šancu prerušiť ma, „ty by si tam prišla ako Niallova priateľka... a možno by sme Arthurovi z toho mohli urobiť zážitok, na ktorý by nezabudol,“ zašepkala som stíšeným hlasom, keď ma napadla posledná myšlienka...

*****

Po návšteve kaderníčky, ktorá trvala o hodinu viac, než sme očakávali, len kvôli našej hádke o farbe vlasov, sme sa konečne dostali k nákupu šiat na večierok. Naozaj sme sa snažili zhodnúť na niečom, čo sa nám bude všetkým páčiť, no tak rozdielne povahy a vkus ako u nás sa len ťažko hľadal. Ak ešte pridám aj absolútnu odlišnosť v postavách a tom, čo komu pristane a čo nie, možnosť nájsť niečo, čo by sme všetky ocenili takmer neexistovala.

„Ešte raz sa čo i len dotkneš niečoho ružového a prisahám, že ti tým zviažem ruky, zapchám ústa a strčím ťa do komory pre upratovačku, kým s Clarisse niečo nevyberieme,“ zasyčala som na Amber, ktorá mi ukázala svoj prostredný prst s dokonalou manikúrou. Clarisse sa zasmiala.

„A ak ty nepochopíš, že červené šaty s výstrihom po kolená sú spoločensky nevhodné, nafarbím ti VŠETKO oblečenie na ružovo,“ varovala som aj ju, keď som pomaly strácala nervy. Horšia partia na nákupy neexistuje.

„Vzdávam to s vami, buď sa napcháte do týchto šiat alebo končím,“ povzdychla som si a zdvihla jedny tmavo fialové. Celkom neutrálna farba. Obe si povzdychli, no ani jedna už neodporovala môjmu určite zúrivému výrazu.

„Tebe by mali na šaty došívať roláky,“ prevrátila Clarisse oči pri pohľade na Amberin prázdny výstrih. Prevrátila som oči a aj napriek jej protestom jej doňho natlačila šatku, ktorú si nechala v kabínke.

„Žiadne ďalšie pripomienky,“ varovala som Clarisse, „a okamžite k pokladni!“

*****

Pozrela som sa na hodinky, ktoré ukazovali presne pol siedmej večer a kráčala k obrovským vchodovým dverám do Arthurovej vily. Vrátnik v obleku si len zbežne pozrel pozvánku a vpustil ma dnu, držiac mi dvere. Rozhliadla som sa po miestnosti a nechala si odložiť kabát aj s rukavičkami. Poslednýkrát som pre dobrý pocit skontrolovala hodinky, ktoré ma uistili, že Clarisse aj Amber už dávno sú na svojich miestach. Kedže som trochu meškala, Arthur ma neprivítal osobne, no ja som si ho čím skôr našla v dave a kráčala k nemu.

„Sierra, drahá, vyzeráš prekrásne,“ nadšene zvolal a pobozkal ma na obe líca.

„Nemôžem tomu uveriť, že ťa po takom dlhom čase vidím,“ usmiala som sa naňho sladko, zatiaľ čo on si ma podrobne prezeral, „nemohli by sme sa neskôr porozprávať v súkromí? Ide o pre mňa naozaj dôležitú záležitosť. Zdá sa, že sa napokon predsa len vyrieši niečo s dedičstvom po rodičoch.“

Arthur sa na mňa zahľadel a ja som vedela, že som práve vyslovila čarovné slovíčka, ktorým nedokáže odolať.

„Iste by nás drahí hostia mohli na pár chvíľ ospravedlniť,“ povedal napokon pokojne, „keďže ide o záležitosť nesmierneho významu pre teba.“

Samozrejme, pre mňa, pousmiala som sa v duchu, no nasledovala ho z davu. Sklopila som pohľad, keď som si uvedomila, že sme prešli okolo piatich chalanov, na ktorých prítomnosť som zabudla a hoci som dúfala, že sa mýlim, bola som si takmer istá, že Zaynov pohľad sa na mne na chvíľku zastavil.

„Kam ma to vedieš?“ opýtala som sa veselo, „ak smiem hádať, iste zrkadlová miestnosť. Obaja sme vždy k nej mali vzťah, nie?“

„Vlastne som mal iné plány, no zrkadlová miestnosť znie rozhodne lepšie,“ povedal milo a ja som sa za jeho chrbtom usmiala, aké jednoduché presvedčiť ho. Chodby boli stále tichšie, ako sme kráčali, zvuk zábavy a hudby sa pomaly vytrácal. Napokon sme zastali pred tmavými dverami, ktoré viedli do miestnosti plnej zrkadiel. Bola to prekrásna miestnosť, človek videl stovky svojich obrazov a Arthur mal pre ňu odjakživa zvláštu lásku. Ktovie, ako prišiel k nápadu postaviť ju.

Ako gentleman mi otvoril dvere a počkal kým prejdem, zatvoril ich za nami, až potom nazrel dnu, čo mi dalo dosť času vojsť na správne miesto. Arthur kráčal do stredu miestnosti, kde sa začal prekvapene obzerať. Až teraz si uvedomil, že všetky zrkadlá zobrazovali jediný obraz. Všetky, každé jedno, aj tie, do korých sa rozhodne z jedneho bodu pozrieť nedalo, aj tie mali v sebe obraz toho istého dievčaťa. Fialové šaty jej ľahko padali až na zem, tmavohnedé vlasy jej splývali na chrbát a na perách sa jej pohrával ľahký úsmev. Keby si človek pozorne pozrel jednotlivé obrazy v zrkadlách, určite by si všimol, že na obrazoch dievčat sú rozdiely. No človek, ktorý netušil, ktoré dva sú rozdielne, a ktoré ma porovnávať to prehliadol.

„Arthur...“

„...Arthur...“

„...Arthur,“ ozvalo sa vždy z iných strán, vždy postavy v iných zrkadlách otvorili ústa a Arthur sa nechápavo otočil okolo seba.

„Myslel si si, že sa to nikdy nedozvieme?“

„Myslel si si, že to už dávno nevieme?“

„A myslel si si, že ťa aj potom necháme žiť?“

Znova hlasy prišli z rôznych kútov miestnosti a na okamih nastalo hrobové ticho. Po ňom sa všetky obrazy dievčat rozosmiali a smiech naplnil miestnosť. Keď sa dosmiali, všetky sa uškrnuli a pomaly, no naraz spod šiat vytiahli pištole. Arthurovi úsmev na tvári zamrzol.

„Neviem, čo si čakal. No nech to bolo čokoľvek, si idiot,“ zasyčal hlas priamo za Arthurom a on sa rýchlo otočil. Kým to stihol, Clarisse už vyšla spomedzi zrkadiel a postavila sa pred neho so zbraňou namierenou na jeho tvár. Nechápavo na ňu pozeral.

„Myslíš si, že po všetkom, čo si spôsobil si vôbec zaslúžiš žiť?“ ozval sa druhý hlas a keď sa Arthur za ním otočil, zbadal Amber, ktorá naňho tiež mieri.

„Nejaké posledné slová?“ ozvala som sa konečne aj ja a rovnako vystúpila spoza zrkadiel, aby na mňa videl. Prekvapene sa otáčal a hľadel na tri rovnaké postavy, ktoré ho v najbližších okamihoch plánovali zabiť.

„Sierra,“ vydýchol, keď pozrel na mňa, „Amber,“ prekvapene pozrel ďalej, „Clarisse.“ Jeho prekvapenie a šok sa nedali opísať. Všetky tri sme sa opäť zasmiali.

„Nie je to krásne? Ty si bol ten, kvôli ktorému sme sa rozdelili. A tvoja smrť nás spojila. Prekrásna symbolika,“ povedala som mu zasnene.

„Vidíš, čo si spôsobil? Sme opäť spolu. Opäť ako jedna,“ uškrnula sa naňho Amber a ja som sa musela usmiať tiež. Boli sme ako jedna a tá istá. Rovnaké fialové šaty, rovnaké hnedé vlasy, rovnaký úškrn na tvári a tá istá zbrať mieriaca na Arthurovu hruď. Pre človeka, ktorý nás dobre nepoznal sme museli byť naozaj nerozpoznateľné.

„Myslím, že je čas,“ potichu sa ozvala Clarisse a všetky sme naraz odistili naše zbrane tichým šťuknutím.

V tej chvíli sa v miestnosti spustil chaos. Dvere sa otvorili a kým im sestry venovali krátky pohľad, zbraň vytiahol aj Arthur. Postava v obleku vbehla dnu, ozvala sa streľba a nikto nevedel, z ktorých pištolí guľky vyšli ani kam mierili. Miestnosťou lietalo sklo spolu s guľkami a na dlážke sa začínala formovať obrovská červená mláka. Sierra venovala dlážke krátky pohľad a takmer prestala dýchať, keď zbadala v kaluži človeka, ktorý k nej zúfalo naťahoval ruku.

Toto je akoby taký koniec prvej časti príbehu. Viete, ako sú niektoré knihy rozdelené na prvú a druhú časť (samozrejme, prípadne viac)? Tu by sa taký predel veľmi hodil. Chcem sa ešte spýtať, či vám veľmi vadí neprítomnosť chalanov a taisto, či to vôbec niekto číta :( Pretože v poslednej dobe ten pocit nemám.